Černovská tragédia: Rozdiel medzi revíziami
d →Ohlas: preklepy |
|||
Riadok 16: | Riadok 16: | ||
== Priebeh tragédie == |
== Priebeh tragédie == |
||
Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu [[27. október|27. októbra]] [[1907]] ju doplnila ďalšia skupina pod vedením okresného strážmajstra Jána Ladiczkého.<ref>{{Harvbz|Holec|1997|St=115}}</ref> Všetci žandári slovenský pôvod a hovorili slovenským jazykom, čo bolo prirodzené vzhľadom na miesto ich pôsobenia. |
Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu [[27. október|27. októbra]] [[1907]] ju doplnila ďalšia skupina pod vedením okresného strážmajstra Jána Ladiczkého.<ref>{{Harvbz|Holec|1997|St=115}}</ref> Všetci žandári mali slovenský pôvod a hovorili slovenským jazykom, čo bolo prirodzené vzhľadom na miesto ich pôsobenia. |
||
Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300-400 ľudí.<ref name="holec117">{{Harvbz|Holec|1997|St=117}}</ref> Posledný pokus zabrániť tragédii urobili dvaja dedinčania, ktorí sa snažili presvedčiť miestneho učiteľa, aby im napísal list aby kňazi neprišli, ktorý by jeden z nich zaniesol na faru. Okolo desiatej prišli do dediny dva (podľa jedného očitého svedka tri) koče.<ref name="holec117"/> V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorý tam podľa svojej neskoršej výpovede prišiel upokojiť situáciu, na čo však nebol dostatočne jazykovo vybavený. Sprevádzali ho hajdúch Jozef Veverica (Slovák, rodák z Černovej{{Chýba zdroj}}) a po ceste náhodne pribraný zverolekár Ján Buzy. V druhom koči sedel likavský dekan Martin Pazúrik, ružomberský administrátor Jozef Fischer, ružinovský katechéta Izidor Kalocsay, ludrovský administrátor František Hanzélyi a ďalšie osoby.<ref name="holec117"/> |
Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300-400 ľudí.<ref name="holec117">{{Harvbz|Holec|1997|St=117}}</ref> Posledný pokus zabrániť tragédii urobili dvaja dedinčania, ktorí sa snažili presvedčiť miestneho učiteľa, aby im napísal list aby kňazi neprišli, ktorý by jeden z nich zaniesol na faru. Okolo desiatej prišli do dediny dva (podľa jedného očitého svedka tri) koče.<ref name="holec117"/> V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorý tam podľa svojej neskoršej výpovede prišiel upokojiť situáciu, na čo však nebol dostatočne jazykovo vybavený. Sprevádzali ho hajdúch Jozef Veverica (Slovák, rodák z Černovej{{Chýba zdroj}}) a po ceste náhodne pribraný zverolekár Ján Buzy. V druhom koči sedel likavský dekan Martin Pazúrik, ružomberský administrátor Jozef Fischer, ružinovský katechéta Izidor Kalocsay, ludrovský administrátor František Hanzélyi a ďalšie osoby.<ref name="holec117"/> |
Verzia z 15:00, 1. jún 2014
Černovská tragédia (iné názvy: černovský masaker, černovská masakra, masaker/masakra v Černovej, udalosti v Černovej) je krvavý masaker, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku.
V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol. Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák. Spišský biskup Párvy rozhodol inak, Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. V čase udalostí v Černovej bol na prednáškovom turné na Morave. Dva pánske koče prišli na požehnanie kostola, dedinčania protestovali, žandári štyrikrát strieľali do ľudí.
Tragédia mala 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 60 ľahko zranených[chýba zdroj], 40 dedinčanov bolo odsúdených do väzenia alebo k peňažným trestom. Udalosti pripomína v cintoríne pamätník a na mieste tragédie pamätná tabuľa. Dedina si každoročne pripomína túto udalosť.
Pozadie udalosti
Stavba kostola prebiehala v rokoch 1905-1907. Obyvatelia dediny si zabezpečili financovanie sami, bez materiálnej pomoci diecézy. Celkový rozpočet stavby bol približne 80.000 korún, z čoho väčšinu zabezpečil prostredníctvom zbierok samotný Hlinka, ktorý prispel aj osobným vkladom. Neskoršie vysvätenie kostola skomplikovalo Hlinkove suspendovanie spišským biskupom Alexandrom Párvym a jeho odsúdenie svetským súdom v súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v roku 1906.
Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Aj keď sa nakoniec rozhodol nekandidovať, podporoval slovenského kandidáta Vavra Šrobára. Kvôli tejto činnosti sa dostal do konfliktu so svojim nadriadeným biskupom Párvym, ktorý podporoval prebiehajúcu maďarizáciu a podieľal sa na volebných machináciách.[1] Biskup najprv Hlinkovi jeho politické aktivity zakázal, ten ale jeho zákaz nerešpektoval. Párvymu prisľúbil poslušnosť v náboženských otázkach, súčasne ale vyhlásil, že v ostatných veciach sa bude riadiť svojimi občianskymi právami. Toto Párvy vyhodnotil ako neúctu voči biskupovi a ,,miešanie sa do vedenia diecézy", Hlinku suspendoval a odobral mu farský úrad.[2] Hlinka sa s vedomím, že neporušil cirkevné právo obrátil na Svätú stolicu o čom informoval aj Párvyho.[2] Po nepravdivom obvinení zo svätokupectva ho Párvy suspendoval druhý krát a pozbavil ho aj všetkých kňažských práv a povinností.[3] Aj v tomto prípade sa Hlinka obrátil na Svätú stolicu. Obe suspenzie viedli k zvýšeniu napätia a nárastu Hlinkovej popularity. Solidarita s Hlinkom nadobudla celoslovenské rozmery. Proti Hlinkovej suspenzii podalo písomný protest 3.054 ľudí z Ružomberka a okolia a podporilo ho aj niekoľko stoviek kňazov z územia celého dnešného Slovenska.[4] Po nahradení Hlinku maďarizovaným Nemcom Jozefom Fisherom a jeho kaplána maďarónom Izidorom Kalocsayom začali veriaci ružomberský kostol spontánne bojkotovať. Miesto toho navštevovali bohoslužby v okolitých dedinách[5] a hromadne bojkotovali aj skúšky na katolíckych školách.
V súčinnosti s cirkevnou vrchnosťou sa proti Hlinkovi začal pripravovať svetský súd. 25. júna 1906 bol Hlinka zatknutý políciou na základe udania, že stojí na čele tajného združenia, ktoré pomocou zbraní a výbušnín terorizuje okolie. Podobne ako v cirkevnom spore bol obvinený aj z podpaľačstva a zapálenia niekoľkých kostolov.[5] Po polročnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe bol postavený pred súd a odsúdený na 2 roky za poburovanie voči maďarskej národnosti. Bomby ani dynamit sa počas domových prehliadok nenašli, rovnako ako s nepreukázalo podpaľačstvo. Počas ďalšej predvolebnej kampane ale sedela väčšina vodcov miestnych Slovákov vo väzení.
Na jeseň 1906 bol kostol dokončený. Väčšina Černovčanov spájala jeho vysviacku s Hlinkom, ktorý mal najväčšie zásluhy na inicializácii a realizácii výstavby. Ten už ale čakal na výkon svetského trestu a jeho cirkevné spory čakali na doriešenie v Svätej stolici. Černovčania videli ako možné riešenie to, že biskupa presvedčia aby oslobodil Hlinku od suspenzií.[6] Párvymu postupne zaslali niekoľko prosieb, v ktorých sa ho snažili postupne presvedčiť, aby sa vysviacka vôbec nekonala, aby počas posviacky Párvy a Hlinka svoj vzťah urovnali a ten mohol byť prítomný, resp. aby sa posviacka konala len po jeho návrate do úradu.[6] Párvy odmietol a stanovil termín na 13. októbra. Na ďalšie prosby o spoločnú vysviacku už nereagoval. Po organizačnom oneskorení mal byť kostol vysvätený 27. októbra 1906. Párvy odmietol svoju osobnú účasť a zastupovanie zveril spišskému kanonikovi Antonovi Kurimskému. Vysviackou poveril slovenského dekana Martina Pazúrika z Liskovej, ktorý sa tiež angažoval v uhorských voľbách 1901-1906. Na rozdiel od Hlinku ale podporoval maďarských a maďarónskych politikov a postupne prijímal protislovenské a protihlinkovské postoje.[7]
Priebeh tragédie
Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu 27. októbra 1907 ju doplnila ďalšia skupina pod vedením okresného strážmajstra Jána Ladiczkého.[8] Všetci žandári mali slovenský pôvod a hovorili slovenským jazykom, čo bolo prirodzené vzhľadom na miesto ich pôsobenia.
Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300-400 ľudí.[9] Posledný pokus zabrániť tragédii urobili dvaja dedinčania, ktorí sa snažili presvedčiť miestneho učiteľa, aby im napísal list aby kňazi neprišli, ktorý by jeden z nich zaniesol na faru. Okolo desiatej prišli do dediny dva (podľa jedného očitého svedka tri) koče.[9] V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorý tam podľa svojej neskoršej výpovede prišiel upokojiť situáciu, na čo však nebol dostatočne jazykovo vybavený. Sprevádzali ho hajdúch Jozef Veverica (Slovák, rodák z Černovej[chýba zdroj]) a po ceste náhodne pribraný zverolekár Ján Buzy. V druhom koči sedel likavský dekan Martin Pazúrik, ružomberský administrátor Jozef Fischer, ružinovský katechéta Izidor Kalocsay, ludrovský administrátor František Hanzélyi a ďalšie osoby.[9]
Pri vstupe do dediny kone narazili na dav, spätili sa a zastali, pričom kočiš šľahal bičom do koní a okolostojacich dedinčanov. Žandári sa pomocou bajonetov snažili uvolniť priestor okolo koča a umožniť jeho priechod do dediny.[10] Koče sa dostali do úplného obkľúčenia, ale Pereszlényi ďalej po maďarsky prikazoval kočišovi ísť dopredu. Vyplašené kone sa začali spínať, na čo ich niekoľko dedinčanov chytilo za uzdy a oje. Jedného z nich Veverica zrazil úderom do hlavy na zem, následne vyleteli ku kočom prvé kamene.[10] Strážmajster Ladiczský dal pokyn k streľbe, ktorá sa opakovala. Takmer všetky výstrely smerovali na hruď, resp. do chrbta.[11] Koče v panike z miesta tragédie ušli, vrátane kňazov.
Po zásahu žandári bajonetmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili zasiahnutých odniesť.[12] Spolu zomrelo 15 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. 9 obetí zomrelo ihneď, 4 nasledujúci deň a 2 v nemocnici po operácii v Budapešti.[13] Pohreb Jozefa Fullu na cintoríne v Rákoskeresztúri sa napriek obštrukciám uhorských úradov zmenil na mohutnú slovenskú demonštráciu. Pohrebu sa okrem Slovákov zúčastnili aj členovia českých spolkov.[13] V Černovej nasledovala séria zatýkaní. Celá dedina bola obsadená vojskom, ktoré sa úplne stiahlo až po novom roku. 30. októbra sa pod dohľadom žandárov a vojska konal pohreb, ktorému predchádzala pitva obetí vykonaná znevažujúcim spôsobom.[14]
K príbehu patrí, že za hlavného vinníka tragédie národovecká verejná mienka dlho považovala dekana Pazúrika, ktorý hoci sľúbil, že sa požehnania nezúčastní, svoj sľub nedodržal. Po roku 1918 bol Hlinkom rehabilitovaný a stal sa jedným z jeho blízkych spolupracovníkov.
Ohlas
Už 29. októbra vystúpil s protestom v ríšskom sneme vo Viedni český poslanec František Modráček. 30. októbra vystúpil v uhorskom sneme Milan Hodža, ktorý popísal udalosti, ktoré tragédii predchádzali a jej priebeh. Počas búrlivej schôdze, ktorá musela byť opakovane prerušená, bol obvinený z klamstva a podnecovania nepokojov. Po nedokončenom prejave sa obmedzil na interpeláciu ministra vnútra Júlia Andrássyho. Ten v rozpore so známymi faktami poprel, že by kňazi prišli vysvätiť kostol. Podľa jeho tvrdení išli iba upokojiť situáciu a tragédiu zapríčinili agresívni dedinčania. Termín vysviacky bol pritom verejne oznámený v ďalších kostoloch, na čo ho Hodža upozornil.[15]
V rovnaký deň sa Slovákov opätovne zastali Česi. V ríšskom sneme vystúpil budúci česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk a P. Záhradník.[16] Slovákov podporili aj slovinskí poslanci, ktorí spoločne s českými predložili oficiálnu interpeláciu predsedovi vlády Maxovi Wladimirovi von Beckovi.[17] Ten upozornil na suverenitu Uhorska, nemožnosť zasiahnuť a odmietol aj odsudzujúcu rezolúciu, ktorú poslanci prijali.
Hlinku zastihla správa o tragédii na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave. Aj keď ho správa zdesila a bol najprv rozhodnutý vrátiť sa domov, na radu svojich priateľov v prednáškach pokračoval. Turné sa zmenilo na triumfálnu cestu[18], ktorá patrila k vrcholným momentom jeho politickej kariéry. Ešte v deň tragédie absolvoval naplánovanú prednášku v Hodoníne. 31. októbra uviedol jeho prednášku pred preplnenou sálou v Brne predseda Národnej rady českej Václav Šílený. Ďalšiu prednášku (opäť pred preplnenou sálou) mal 2. novembra v Prahe, kde ju uviedol budúci predseda Českoslovanskej jednoty František Táborský. Prednáška vyvolala veľký ohlas. Na druhý deň Hlinku uvítal a podporil pražský primátor. Ďalší pobyt využil na stretnutie so zástupcami politiky, kultúry a cirkví. Postupne absolvoval prednášky v ďalších mestách. 16. novembra sa vrátil do Prahy, kde českí kňazi prijali rezolúciu proti zneužívaniu cirkvi na národnostný útlak Slovákov.[19] V Čechách a na Morave udalosti vyvolali vlnu rozhorčenia a solidarity. Na podporu pozostalých sa organizovali zbierky, českí novinári písali kritické články o uhorskej národnostnej politike a organizovali sa kultúrne podujatia, kde sa prezentovala slovenská kultúra. Otvorená česká podpora pobúrila maďarskú vládnu a provládnu tlač.[16]
19. novembra Hlinka prišiel do Viedne, kde sa ríšskom parlamente stretol s českými ministrami a poslancami. Osobne ho privítal a prejavil mu účasť predseda poslaneckej snemovne Richard Weisskirchner. Po ďalšej Hlinkovej prednáške, ktorej sa zúčastnili českí poslanci a po ich viacerých ostrých protimaďarských prejavoch, sa uhorská štátna moc rozhodla Hlinkovi zabrániť v ďalšej agitácii a urýchlila jeho nástup na výkon trestu.[20] 30. novembra 1907 nastúpil do väzenia v Segedíne. Protesty českých poslancov a akcie solidarity pokračovali aj po jeho uväznení. Aféra posilnila česko-slovenskú vzájomnosť a pod jej vplyvom sa stali pravidelnými predtým sporadické stretnutia Čechov a Slovákov v Luhačoviciach, kde sa zaoberali vzájomnou spoluprácou.[21]
Tragédia bola jednou z najkrvavejších udalostí posledných rokov Rakúsko-Uhorska a vyvolala veľké protesty v európskej dobovej tlači. Popri slovenských denníkoch vystúpil s kritikou maďarizačnej politiky celouhorský sociálno-demokratický denník Népszava, ktorý bol za to následne, rovnako ako viaceré slovenské denníky, opakovane odsúdený.[22] Na slovenské Ľudové noviny (pôvodne Katolícke noviny), bola dokonca kvôli im proticirkevným výpadom uvalená cirkevná kliatba.[23][24] Tragédiu využili na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku americkí Slováci. Medzi významné zahraničné osobnosti, ktoré protestovali, patrili napr. francúzsky spisovateľ Viliam Ritter, britskí novinári a historici Robert William Seton-Watson a Wickham Steed alebo nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson. V tlači sa objavil aj údajný článok Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý autorstvo poprel ale vyjadril úctu k Bjørnsonovej práci.[25]
Bjørnson kritizoval národnostný útlak Slovákov už pred tragédiou a publikoval informácie o pomeroch v Uhorsku. Pred medzinárodným kongresom mierového hnutia v Mníchove v septembri 1907 vyjadril kritiku k niektorým účastníkom, najmä vo vzťahu k maďarizačnému zákonu Lex Apponyi.[26] Na stránkach tlače viedol polemiku s uhorským ministrom školstva Albertom Apponyim, ktorý tvrdil, že hrubé porušovanie práv Slovákov existuje iba v Bjørnsonovej fantázii.[26] Po tragédii zverejnil informácie o pomeroch v Uhorsku v renomovaných francúzskych, nemeckých, talianskych, rakúskych a nórskych časopisoch. Na protest odmietol účasť v predsedníctve kongresu, ktorého členom mal byť aj Apponyi.[27] Tragédia v zahraničí zviditeľnila Slovákov, obrátila pozornosť svetovej verejnosti na uhorskú národnostnú politiku a narušila obraz Uhorska ako liberálnej krajiny a ,,ostrova slobody".
Proces
V marci 1908 uhorské úrady spustili vykonštruovaný monsterproces proti Černovčanom. Procesu predchádzal výrok vojenského súdu, ktorý napriek rozporom vo výpovediach žandárov potvrdil oprávnenosť použitia zbrane a to ešte predtým, než sa preskúmali všetky okolnosti prípadu. Obvinených bolo spolu 59 ľudí - 55 bolo obvinených z násilných trestných činov, pričom 4 z nich a ďalší 4 boli obvinení z krádeže (pokus prekaziť vysviacku ukrytím vybavenia z kostola).[28] Obžaloba, napriek počtu mŕvych a zranených, pripustila iba 24 výstrelov. Udalosti prezentovala ako vopred pripravenú a zinscenovanú vzburu, kde dedinčania žandárov provokovali a tragédii predchádzala streľba z oblokov a hustý dážď kameňov. Protislovenská tlač publikovala výmysly o vyzbrojení Černovčanov vidlami a sekerami, dokonca o hromadnom nákupe pištolí pred tragédiou.[29] V priebehu procesu sa tieto tvrdenia nepotvrdili. Inkriminované zbrane sa nenašli, dekan Pazúrik údajný zásah kameňom do klobúka ani nezaregistroval a okrem neho potvrdil zásah iba jeden z žandárov a jeden z kantorov. Súd niesol známky politicky motivovaného procesu[29] a voči obžalovaným, ako aj k informovaniu verejnosti sa postupovalo značne tendečne. Súd si nakoniec nenechal ani predložiť výsledky pitvy obetí, ktorá vyvracala tvrdenia o oprávnenej sebaobrane. 40 z obžalovaných odsúdili na žalár v trvaní od 6 do 18 mesiacov[11], rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku.[chýba zdroj] Hore menovaný slúžny Pereszlényi bol aj hlavným spravodajcom vtedajšej maďarskej tlače z procesu po masakri.[chýba zdroj] Oprávnenosť rozsudku sa neskôr prerokovávala na vyšších súdnych inštanciách v Bratislave, kde odošlo v 13 prípadoch k zníženiu trestu o štvrtinu a bez zmien v Budapešti. Na žiadosť Párvyho udelil cisár František Jozef I. milosť odsúdeným s trestami nižšími ako 4 mesiace.[30]
Hlinkova rehabilitácia
Po odpykaní trestu požiadal biskupa Párvyho o odpustenie a aj v dôsledku pápežovej intervencie mu bolo odpustené (pamätné pobozkanie biskupovej pravice), na znak čoho mohol v roku 1910 požehnať kostol vo svojom rodisku.
Táto tragédia prispela k tomu, že po príkaze pápeža Pia X. boli maďarské úrady nútené Andreja Hlinku rehabilitovať. Andrej Hlinka v roku 1910 na sviatok Petra a Pavla nakoniec požehnal kostol v rodnej dedine.
Referencie
- ↑ Kuruc 2008, s. 67
- ↑ a b Holec 1997, s. 82
- ↑ Holec 1997, s. 83
- ↑ Holec 1997, s. 85
- ↑ a b Holec 1997, s. 86
- ↑ a b Holec 1997, s. 112
- ↑ Kuruc 2008, s. 70
- ↑ Holec 1997, s. 115
- ↑ a b c Holec 1997, s. 117
- ↑ a b Holec 1997, s. 118
- ↑ a b Holec 1997, s. 169
- ↑ Holec 1997, s. 119
- ↑ a b Holec 1997, s. 120
- ↑ Holec 1997, s. 121
- ↑ Holec 1997, s. 124
- ↑ a b Holec 1997, s. 135
- ↑ Holec 1997, s. 136
- ↑ Kováč 1991, s. 47
- ↑ Holec 1997, s. 132
- ↑ Holec 1997, s. 133
- ↑ Holec 1997, s. 139
- ↑ Holec 1997, s. 1933
- ↑ Kováč 1991, s. 47
- ↑ Holec 1997, s. 134
- ↑ Řezníček 2010, s. 49
- ↑ a b Řezníček 2010, s. 40
- ↑ Holec 1997, s. 142
- ↑ Holec 1997, s. 160
- ↑ a b Holec 1997, s. 164
- ↑ Holec 1997, s. 171
Zdroje
- Bartlová, Alena (1991), Andrej Hlinka, Bratislava: Obzor, ISBN 80-215-0204-5
- Holec, Roman (1997), Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť, Martin: Matica slovenská, ISBN 80-7090-377 Chybné ISBN
- Kováč, Dušan (1991), „Politická dráha Andreja Hlinku do roku 1918“, in Bielik, František; Borovský, Štefan, Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách, Bratislava: DaVel, ISBN 80-900931-0-8
- Kuruc, Štefan (2008), „Katolícka cirkev na slovenskom území Uhorska na začiatku 20. storočia“, in Kucík, Štefan, Mýtus a realita: medzinárodná konferencia 18. októbra 2007: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie organizovanej Historickým ústavom Katolíckej univerzity v Ružomberku pri príležitosti stého výročia Černovskej tragédie, Ružomberok: Katolícka univerzita, ISBN 978-80-8084-314-4
- Řezníček, Ladislav (2010), Bjørnstjerne Bjørnson a Slovensko, Oslo-Praha-Bratislava: Biblioscandia, ISBN 978-82-7418-200-4
Externé odkazy
- Podrobný opis udalosti v knihe Racial Problems in Hungary od Roberta Williamsa Seton-Watsona kapitola XVII A Political Trial in Hungary and its Sequel (anglicky)
- Černovská tragédia (anglicky)
- Pamätná známka
- Černovská masakra