50000 Quaoar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
50000 Quaoar
Quaoar PRC2002-17e.jpg
Objavenie A
Objaviteľ Chad Trujillo,
Michael E. Brown
Dátum objavenia 4. jún 2002
Označenie planétok 2002 LM60 B
Kategória Kuiperov pás
Orbitálne (obehové) vlastnosti C
Epocha 22. október 2004 (JD 2453300,5)
Excentricita (výstrednosť) (e) 0,034
Veľká polos (a) 6493,296 Gm (43,405 AU)
Perihélium (q) 6270,316 Gm (41,914 AU)
Afélium (Q) 6716,275 Gm (44,896 AU)
Obežná doba (P) 104449,918 d (285,97 a)
Priemerná obežná rýchlosť 4,52 km/s
Uhol sklonu dráhy k ekliptike (i) 7,983°
Dĺžka výstupného uzla (Ω) 188,791°
Argument perihélia (ω) 154,850°
Stredná anomália (M) 273,737°
Fyzikálne vlastnosti
Rozmery 989 – 1 346 km
Hmotnosť 1,0 – 2,6×1021 kg
Hustota 2,0? g/cm³
Povrchová gravitácia 0,276 – 0,376 m/s²
Úniková rýchlosť 0,523 – 0,712 km/s
Rotačná perióda ? d
Spektrálna trieda ?
Absolútna veľkosť 2,6
Albedo 0,10
Priemerná povrchová teplota ~43 K

50000 Quaoar je transneptúnsky objekt obiehajúci okolo Slnka v Kuiperovom páse. Bol objavený 4. júna 2002 astronómami Chadom Trujillom a Michaelom Brownom na fotografiách urobených na observatóriu Mount Palomar. Pomenovaný bol po božstve spájanom v mytológii indiánskeho kmeňa Tongva so stvorením sveta..[1]

Teleso je kandidátom na zaradenie medzi tzv. trpasličie planéty. Podľa Trujillovho a Brownovho merania má priemer 1 260 ± 190 km, avšak novšie merania naznačujú, že je možno až o 400 km menší. Okolo Slnka obieha po kruhovej, voči rovine ekliptiky len mierne naklonenej dráhe vo vzdialenosti asi 6 miliard km. Jeho obežná doba je 287 rokov. Teleso je tvorené zmesou kamenia a vodného ľadu s malou prímesou metánu a etánu..[2]

Objav[upraviť | upraviť zdroj]

Transneptúnske teleso Quaoar objavili americkí astronómovia Chad Trujillo a Michael Brown 4. júna 2002 v Kalifornskom technologickom inštitúte na fotografiách urobených teleskopom Samuela Oschina na observatóriu Mount Palomar a svoj objav oznámili 7. októbra 2002 na stretnutí Americkej astronomickej spoločnosti. Teleso0 hviezdnej veľkosti 18,5 vyfotografovali v súhvezdí Hadonosa. Najstaršia predobjavová snímka, urobená tiež Palomarským observatóriom, však pochádza už z 25. mája 1954.

Tento objav je do istej miery výsledkom závodu o nájdenie nového objektu v slnečnej sústave veľkosti Pluta. V roku 2000 mu predchádzal objav telesa Varuna a po ňom nasledoval rad ďalších významných objavov, až sa nakoniec v októbri 2003 podarilo urobiť snímky telesa väčšieho než Pluto, trpasličej planéty Eris.

Pomenovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Teleso, ktoré najprv dostalo predbežné označenie 2002 LM60, bolo pomenované v súlade s pravidlami Medzinárodnej astronomickej únie, ktoré stanovujú, že transneptúnske telesá majú niesť mená božstiev spájaných s mýty o stvorení. „Quaoar“ je meno boha stvoriteľa pochádzajúceho z mytológie indiánskeho kmeňa Tongva, ktorý sídlil v okolí dnešného Los Angeles, kde bolo teleso objavené.

Vzhľadom na svoj význam a veľkosť dostal Quaoar okrúhle katalógové číslo 50000.

Veľkosť[upraviť | upraviť zdroj]

Zem Dysnomia (136199) Eris Cháron Pluto (136472) 2005 FY9 (136108) 2003 EL61 (90377) Sedna (90482) Orcus (50000) Quaoar (20000) Varuna
Quaoar v porovnaní s telesami Eris, Pluto, (136472) 2005 FY9, (136108) 2003 EL61, Sedna, Orcus, Varuna a so Zemou.

Astronómovia Chad Trujillo a Michael Brown zmerali priemer Quaoaru na 1260 ± 190 km, čiže bol v dobe objavu v roku 2002 najväčším novo nájdeným telesom slnečnej sústavy od objavu Pluta. Tento rozmer zodpovedá asi jednej desatine priemeru Zeme a jednej tretine priemeru Mesiaca, dosť na to, aby (pokiaľ by sa meranie potvrdilo) teleso mohlo byť zaradené medzi trpaslíčie planéty. Neskôr nasledovali objavy ešte väčších transneptúnskych telies Eris, Sedna, (136108) 2003 EL61 a (136472) 2005 FY9. Väčší rozmer má pravdepodobne aj plutíno Orcus.

Quaoar bol prvým transneptúnskym telesom, ktoré bolo zmerané, vďaka fotografiám Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu (HST), priamo. Vzhľadom na svoju veľkú vzdialenosť od Zeme sa pohybuje na hranici rozlíšenia HST (40 uhlových mikrosekúnd), takže jeho obraz bol „rozmazaný“ na niekoľkých pixeloch. Novou metódou starostlivého porovnávania tohto obrazu s obrazmi hviezd na pozadí (tzv. bodová rozptylová funkcia) boli Brown a Trujillo schopní odhadnúť veľkosť disku, ktorý by na snímkach dával podobný rozostrený obraz. Túto metódu neskôr tiež uplatnili pri meraní veľkosti Eridy.

Ich odhady však príliš nesúvisia s infračervenými meraniami, získanými v roku 2007 pomocou Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu, ktoré ukazujú, že Quaoar má omnoho väčšiu odrazivosť povrchu (0,19), a tým pádom omnoho menší polomer (844,4+206,7-189,6 km).

Obežná dráha[upraviť | upraviť zdroj]

Obežné dráhy Quaoaru, Pluta a Neptúnu – pohľad rovnobežný s rovinou ekliptiky
Obežné dráhy Quaoaru (modrá), Pluta (červená) a Neptúnu (šedá) – pohľad kolmý na rovinu ekliptiky

Quaoar obieha vo vzdialenosti asi 6 miliárd kilometrov od Slnka a jeho obežná doba je 287 rokov.

Obežná dráha má takmer kruhový tvar a voči rovine ekliptiky je len mierne naklonená (~8°), čo je typické pre tzv. klasické objekty Kuiperovho pásu, známe tiež ako kubewaná, ale výnimočné medzi objektmi Kuiperovho pásu tjto veľkosti. Obežné dráhy Varuny, 2003 EL61 i 2005 FY9 sú omnoho excentrickejšie a majú oveľa väčší sklon.

Na obrázku vpravo možno porovnať takmer kruhovú dráhu Quaoaru s veľmi excentrickou dráhou Pluta. Kružnice zobrazujú pozície týchto dvoch telies z apríla 2006, ich relatívne veľkosti, perihéliá (q), aféliá (Q) a čas prechodov týmito bodmi.

Na rozdiel od Pluta, ktoré je v rezonancii 2:3 s planétou Neptún, Quaoar nie je kvôli svojej vzdialenosti (43 AU od Slnka) a takmer kruhovej dráhe pri svojom obehu Neptúnom nijako významne rušený. Pohľad na ich obežné dráhy rovnobežný s rovinou ekliptiky ukazuje ich sklon. Afélium Pluta je za (a pod) obežnou dráhou Quaoaru, takže v niektorých obdobiach sa dostáva k Slunku bližšie a v iných je od neho zase ďalej než Quaoar.

V roku 2008 je Quaoar iba 13,9 AU.[3] od Pluta, čo je na pomery v Kuiperovom páse veľmi blízko a činí ho najbližším veľkým telesom systému Pluto-Cháron.

Fyzikálna charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Astronómovia sa domnievajú, že Quaoar sa skladá, podobne ako iné objekty Kuiperovho pásu, zo zmesi kamenia a ľadu. Veľmi nízka miera odrazivosti jeho povrchu (odhadovaná na 0,1, čo je ale stále viac, než má Varuna – 0,04) však naznačuje, že z povrchových vrstiev sa ľad stratil. Povrch je načervenalý, čo znamená, že v pásme červeného a takmer infračerveného žiarenia je odrazivejší než v modrom. To isté platí napríklad aj o telesách Varuna a Ixion. Väčšie objekty Kuiperovho pásu často bývajú oveľa jasnejšie, pretože sú viac pokryté ľadom.

Fotografia z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu použitá na meranie rozmeru Quaoaru

V roku 2004 vedci na svoje prekvapenie na Quaoaru našli známky kryštalického ľadu, čo naznačuje, že teploty tu niekedy v priebehu posledných 10 miliónov rokov vystúpili na určitý čas najmenej na −160 °C (110 K)..[4] Súčasne sa objavili špekulácie, čo zapríčinilo zahriatie Quaoaru z jeho prirodzenej teploty −220 °C (55 K). Niektorí vedci prišli s názorom, že vzostup teploty mohlo spôsobiť bombardovanie meteoritmi, ale najčastejšie diskutovaná teória špekuluje, že by sa na telese mohol vyskytovať kryovulkanizmus, poháňaný rozpadom rádioaktívnych prvkovjadre Quaoaru. Od tej doby (roku 2006) bol kryštalický vodný ľad nájdený taktiež na telese (2003) EL61, vo väčšom množstve, čo je asi dôvod, prečo má toto teleso takú vysokú odrazivosť (0,7)..[5]

Presnejšie pozorovania Quaoaru v pásme blízkom infračervenému žiareniu z roku 2007 naznačujú prítomnosť malého množstva (5 %) metánu a etánu v pevnom skupenstve.[6] Metán je vzhľadom na svoj bodu varu 112 K pri priemerných teplotách, aké panujú na povrchu Quaoaru, v pevnom skupenstve nestály, na rozdiel od vodného ľadu alebo etánu (s bodom varu 185 K). Vypracované modely aj uskutočnené pozorovania ukazujú, že iba niekoľko väčších telies, ako Pluto, Eris nebo (2005) FY9 si môže udržať nestále druhy ľadu, zatiaľčo prevažná väčšina transneptúnskych telies ich stratila. Quaoar so svojim malým množstvom metánu zrejme v tomto ohľade patrí niekde medzi tieto dve kategórie.[6]

Satelit[upraviť | upraviť zdroj]

22. februára 2007 bol v obežníku Medzinárodnej astronomickej únie č. 8812 ohlásený objav Quaoarova satelitu..[7] Obežná dráha satelitu nie je známa. Satelit bol nájdený 0,35 uhlových sekúnd od Quaoaru, rozdiel hviezdnych veľkostí oboch telies bol 5,6..[8] Z toho možno odvodiť, že pokiaľ je odrazivosť povrchu podobná ako u hlavného telesa, má pravdepodobne priemer okolo 100 km.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku (50000) Quaoar na českej Wikipédii.

  1. Největší z nejmenších - Quaoar. prístup: 2008-3-14.
  2. Detection of Methane on Kuiper Belt Object (50000) Quaoar. prístup: 2008-3-14.
  3. 50000 Quaoar distance (AU) from Pluto. archivované na [http://home.comcast.net/~kpheider/50000.txt originál z 2012-04-09 prístup: 2008-03-01.
  4. David Jewitt, Jane Luu: Crystalline water ice on the Kuiper belt object (50000) Quaoar, Nature, str. 731–733 9. 12. 2004 Reprint online
  5. TRUJILLO, Chadwick A.; BROWN, Michael, et al. The Surface of 2003 EL61 in the Near-Infrared. The Astrophysical Journal, 1. február 2007, roč. 655, s. 1172–1178. ISSN 0004-637X. DOI10.1086/509861. (po anglicky) Preprint online
  6. a b SCHALLER, E. L.; BROWN, M. E.. Detection of Methane on Kuiper Belt Object (50000) Quaoar. The Astrophysical Journal, 20. november 2007, roč. 670, s. L49–L51. ISSN 0004-637X. DOI10.1086/524140. (po anglicky) Preprint online
  7. (50000) Quaoar. prístup: 2008-03-01.
  8. News & Announcements. prístup: 2008-03-01.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]