Architektonické tvaroslovie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Architektonické tvaroslovie alebo architektonická morfológia je súbor architektonických tvarov typických pre jednotlivé slohové obdobia. Je to vonkajší prejav architektúry pre dané časové obdobie so spoločnými znakmi. Architektonické tvaroslovie sa zaoberá vznikom tvarov, ich samotným vývojom, funkciou a významom. Na základe týchto informácií sa vykonáva ich klasifikácia.

Úlohou architektonického tvaroslovia je zachytiť typickú podobu stavebného diela určitej doby. Podľa týchto identifikácií možno dielo časovo i štýlovo zaradiť. Rovnako tieto získané charakteristické informácií umožnia autorstvo. Slúžia tiež pri vytváraní vlastného tvaroslovia.

Obdobie 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

V období 20. storočia doznievajú viaceré slohové obdobia, no mnohé vznikli a výrazne sa podpísali na architektúre minulého storočia. Najstarším z doznievajúcich slohov je konfucianizmus a šintoizmus. Z 19. storočia doznieva konštrukčný racionalizmus, viktoriánska architektúra, historizmus, vernakularizmus a secesia. Obdobie 20. storočia možno rozdeliť do dvoch celkov: moderna so vznikom v 1. polovici 20. storočia a neskôr vzniknutou avantgardou.

Do moderny spadá:

  • expresionizmus prináša nové spracovanie v prírode existujúcich tvarov (špirály, krivky, kryštály), alebo sa taktiež ponúka nové materiálové riešenia: kombinácia sklo, kovov, betónu.
  • amerikanizmus sa prezentuje silnými horizontálnymi líniami, čím sa reprezentuje nové priestorové a kompozičné koncepty.
  • konštruktivizmus sa zakladá na racionálnom základe, kde nie je potreba umeleckej tradície, nové formy sú nezávislé od tradície, nadobúdajú mohutnú hranatú formu, transformuje sa inžiniersky produkt do abstraktného formálneko jazyka.
  • purizmus kladie dôraz na vlastný objem, snaží sa o dokonalú a veľkolepú hru objemov a svetla.
  • racionalizmus sa pridržiava prísnej symetrie, dbá o pravidelné rozmiestnanie malých okien tvoriacich plošný ornament, charakteristické je vykrojenie kubickej hmoty z hlavného bloku, taktiež sa opakujú rovnaké architektonické prvky. Racionalizmus sa vyznačuje aj popieraním tradičného rozdielu medzi priečelím a zadnou fasádou, rovnako i interiérom a exteriérom.
  • funkcionalizmus odmieta umeleckú stránku architektúry, obvykle tvar vychádza z kvádra, má plochú strechu, pásové okná, hladkú fasádu zväčša bielej farby, ponecháva strohé geometrické tvary, vytvára voľný pôdorys. Formy možno vytvárať priamo vo vzťahu k funkciám - forma sleduje funkciu, z toho vznikajú nepravidelné, niekedy kostrbaté formy.
  • mrakodrapizmus vyzdvihuje elegantné proporcie, nápaditý prírodný ornament, na menších pozemkoch vyrastajú väčšie budovy, ktoré sa trendovo stupňovito ukončujú vo vrcholkoch.
  • totalitarizmus prísne dodržuje skladbu konštrukcie, detailu a kompozície. Zachováva sa historický ornament.
  • korporativizmus bohato dekoruje podnikateľské stavby, čím kontrastuje s výrobnými podnikmi na predmestiach.
  • brutalizmus sa vyznačuje výrazným používaním pohľadového betónu, čím sa snaží o zdôraznenie hmotnosti objektu, má uzavretý pôdorys, často je objekt v podobe kvádra. Veľké plochy kontrastujú so zasklenou konštrukciou, časté sú malé okná, povrch je v niektorých prípadoch opracovaný zvislým drážkovaním.

Do avantgardy sa hlásia:

  • štrukturalizmus charakterizuje sterilná, anonymná architektúra, ktorá vychádza z antropológie. Tvary a piestory podporujú sociálne vzťahy, estetické pôsobenie bolo druhoradé. Opakuje sa základný tvar a zhluk. Typické sú pevné fyzické štruktúry, mnohonásobné opakovanie štruktúr v jasných geometrických variáciách.
  • regionalizmus je tu úsilie o zachovanie krajovej svojbytnosti. Ide o spojenie formálnych princípov moderny s miestnymi materiálmi a tradíciami, inovatívna forma, pestrá farebnosť charakteristická pre miestnu tradíciu.
  • metabolizmus možno chápať ako smer, ktorý stavbu, mesto stavia do pozície živého organizmu s látkovou premenou. Obytné domy sú bunky, verejné budovy sú siete a uzly.
  • postmodernizmus architektúra je bohatá na symboliku, vrstvenie, dvojjazyčnosť. Prinavracia sa k tradícii.
  • technicizmus vytvára industriálne obrazce.
  • neoracionalizmus dáva za základ architektúry pochopenie vzorcov tradičných európskych miest, pričom základné tvary sú stále, no nastáva interpretácia do abstraktnej podstaty.
  • dekonštruktivizmus uvádza architektúru do hmotovej neviazanosti a tvarovej deformácie. Záujem o formovanie povrchu a hmoty, čím získavajú nepravidelné tvary, ktoré deformujú základné elementy. Je to nápaditá architektúra.
  • ekologizmus vychádza z foriem, ktoré sa prispôsobujú prostrediu, vznikajú neobvyklé tvary stavieb.
  • metaracionalizmus hovorí o geniálne komplikovaných formách.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dudák, V. a kolektív: Encyklopedie světové architektury, Praha, 2000, ISBN 80-86223-90-6
  • Melvin, J.: ...izmy. Ako rozumieť architektúre, Slovart 2006, 160 s. ISBN 80-8085-134-4