Bajkalsko-amurská magistrála

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
 
Bajkalsko-amurská magistrála
 
Transsibírska magistrála

Bajkalsko-amurská magistrála (rus. Байкало-Амурская магистраль – Bajkalo-Amurskaja magistraľ), skrátene BAM (БАМ), je sústava železničných tratí v Rusku, na východnej Sibíri a Ďalekom východe. Má dĺžku približne 4 200 km.

Priebeh trate[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná trať BAM prebieha približne súbežne s Transsibírskou magistrálou, ale o 150 až 700 km severnejšie. Na „Transsib“ sa napája v meste Tajšet v Irkutskej oblasti, ďalej pokračuje cez Bratsk na rieke Angare do mesta Usť-Kut na rieke Lene, ktoré je niekedy považované za začiatok vlastnej BAM. Z Usť-Kutu trať pokračuje k jazeru Bajkal, ktoré obchádza zo severu pri meste Severobajkalsk. Ďalej na dlhom úseku prechádza takmer ľudoprázdnou krajinou Stanovej hornatiny až dosiahne mesto Tynda, hlavný uzol celej trate.Z Tyndy na juh vedie 180 km dlhá spájovacia trať do stanice Bamovskaja na Transsibírskej magistrále. Hneď za Tyndou sa z hlavnej trati BAM oddeľuje ďalšia vedľajšia vetva, 202 km dlhá trať z Bestuževa na sever do Nerjungri. Pri Verchnezejsku trať prekonáva priehradu na rieke Zeja a cez Fevraľsk mieri do Urgalu, ktorý je ďalšou križovatkou, odkiaľ vedie na jednu stranu krátka odbočka do mesta Čegdomyn a smerom na juh 328 km dlhá spojka do stanice Izvestkovaja na Transsibírskej magistrále. Z Urgalu BAM mieri do Komsomolsku na Amure. Komsomolsk je potom ďalej spojený s prístavom Sovetskaja Gavaň na pobreží Tichého oceánu (468 km) a s Chabarovskom na Transsibírskej magistrále (340 km). Hlavný úsek z Tajšetu do Sovietskej Gavani meria celkom zhruba 4 200 km.

História stavby a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 80. rokov 19. storočia bola trasa dnešnej BAM jednou z verzií východného úseku pripravovanej Transsibírskej magistrály. Už v čase jej výstavby sa prevádzali prieskumné práce pre budúci „druhý Transsib“. V 20. rokoch sa vyskytovali aj smelé projekty zavedenia železníc až do tak odľahlých ďalekovýchodných miest ako napr. Ochotsk. V roku 1932 sa pre chystané železničné spojenie začalo používať názvu „Bajkalsko-amurská magistrála“ a bola postavená spojovacia trať do Tyndy. Nasledujúceho roku vláda ZSSR rozhodla o stavbe BAM v trase Tajšet – Urgal – Komsomolsk – Sovetskaja Gavaň. Roku 1940 boli dokončené projektové práce celej magistrály. Stavbu narušila druhá svetová vojna, na ktorej konci došlo k obnoveniu práci, kedy veľkú časť pracovnej sily tvorili trestanci a nemeckí a japonskí vojnoví zajatci. V roku 1947 boli sprevádzkované obidva koncové úseky magistrály Tajšet – Bratsk na západe a Komsomolsk – Sovetskaja Gavaň na východe. Zatiaľ čo práce na východnom úseku po Stalinovej smrti ustali, na západe bol dokončený ďalší diel trati z Bratska (kde vznikla obria priehrada s hydroelektrárňou) až do stanice Lena v meste Usť-Kut. V 60. rokoch sa výstavba BAM obmedzila na elektrizáciu existujúcich úsekov a aktualizáciu projektov. V čase, kedy vyhrotené vzťahy medzi ZSSR a ČLR prechádzali až v pohraničné prestrelky a zvlášť potom, čo došlo k normalizácii vzťahov medzi ČLR a USA, vznikla potreba alternatívneho železničného spojenia s Ďalekým východom, ktoré by neprechádzalo v tesnej blízkosti čínskych hraníc, ako existujúca Transsibírska magistrála. Preto sa v 70. rokoch opäť začali stavebné práce. V marci 1974 vyhlásil generálny tajomník KSSS Leonid Brežnev BAM „najdôležitejšou stavbou IX. päťročnice“. V nasledujúcich rokoch sprevádzala stavbu BAM veľká propagandistická kampaň. Po desiatich rokoch intenzívnych prác sa na jeseň 1984 obidve vetvy trati stretli. 1. októbra tohto roku bol v stanici Kuanda na západe Čitskej oblasti s veľkou slávou zabitý symbolický zlatý klinec do pražca. Magistrála však mala k dokončeniu ešte ďaleko a do riadnej prevádzky bola predaná až na prelome 80. a 90. rokov. Mnohé úseky v náročnom teréne boli položené ako provizórne obchvaty a výstavba definitívnej trati, rovnako ako elektrizácia prebiehala dodatočne. Severomujský tunel v Burjatsku, s 15,3 km najdlhší v celom Rusku, tak bol sprevádzkovaný až v decembri 2003. O zložitosti úloh, ktoré museli stavitelia prekonať, svedčí fakt, že magistrála zahŕňa na 4 200 mostov a mostíkov o celkovej dĺžke 400 km a 21 tunelov, merajúcich dohromady 47 km.

Už s nástupom glasnosti v druhej polovici 80. rokov sa stavba začala stavať terčom kritiky ako symbol márnotratného velikášstva tzv. éry stagnácie a prechod na tržné hospodárstvo v 90. rokoch pre ňu znamenal ďalšiu ťažkú ránu. Magistrála, pri ktorej zrode stály viac vojenské a strategické než hospodárske zámery, tak aj cez hlasno proklamovaný cieľ získavania bohatých zdrojov nerastných surovín a budovania nových miest v drsných krajoch skôr živorí a namiesto plánovaného vysokého dopravného vyťaženia sa za deň každým smerom pohybuje len niekoľko vlakov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]