Barnardova hviezda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Barnardova hviezda
Barnardstar2006.jpg
Barnardova hviezda
Pozorovacie dáta
Epocha J2000
Súhvezdie Hadonos
Rektascenzia 17h 57m 48,5s[1]
Deklinácia +04° 41′ 36″[1]
Zdanlivá magnitúda (V) 9,57
Spektrálne charakteristiky
Spektrálny typ M4 V
U-B farebný index 1,28[2]
B-V farebný index 1,74[2]
R-I farebný index -
Typ premennosti BY Draconis
Astrometria
Radiálna rýchlosť (Rv) -110,8 km/s
Vlastný pohyb (μ) RA: -797,84 mas/r
Dek.: 10326,93 mas/r
Paralaxa (π) 545.4 ± 0.3 mas
Vzdialenosť 5.98 ± 0.003 ly
(1.834 ± 0.001 pc)
Absolútna magnitúda (MV) 13,26
Fyzikálne charakteristiky
Hmotnosť 0,17[3] M
Polomer 0,15[4] až 0,20[3] R
Svietivosť 0,0004[3] L
Teplota 3 134±102[3] K
Metalicita 10-32% Slnka
Rotácia 130,4 dní[5]
Vek ~1,0 × 10109[6] rokov
Iné označenia
Velox Barnardi, V2500 Oph, BD+04°3561a, GCTP 4098.00, GJ 699, LHS 57, Munich 15040, Gl 140-024, LTT 15309, LFT 1385, Vyssotsky 799, and HIP 87937.
Databázové referencie
SIMBAD Oph dáta
ARICNS dáta

Barnardova hviezda je hviezda v súhvezdí Hadonos, ktorá má zo všetkých hviezd najrýchlejší vlastný pohyb po oblohe (10,34 " za rok). Hviezda je od Zeme vzdialená necelých šesť svetelných rokov. Ide o málo hmotného červeného trpaslíka spektrálnej triedy M4. Objekt je v poradí štvrtou najbližšou hviezdou od Slnka, po troch hviezdach sústavy Alfa Centauri. Napriek svojej blízkosti je iba hviezdou deviatej magnitúdy, a preto je na jej pozorovanie potrebný ďalekohľad. V infračervenej oblasti spektra žiari oveľa viac než vo viditeľnom svetle. Rýchlosť jej pohybu zmeral v roku 1916 astronóm Edward Emerson Barnard, na ktorého počesť hviezda dostala svoj názov. Do tej doby bola za hviezdu s najrýchlejším známym pohybom po oblohe považovaná Kapteynova hviezda. Barnardova hviezda sa nachádza v blízkosti hviezdy 66 Oph.

Barnardova hviezda bola predmetom štúdia mnohých astronómov, predovšetkým pre svoju blízkosť k Slnku a polohu blízko nebeského rovníka. V priebehu pozorovania sa skúmali jej vlastnosti, jej astrometria a hľadala sa u nej prítomnosť planetárnej sústavy. Je to veľmi stará hviezda. Boli na nej pozorované erupcie. Zaraďuje sa medzi eruptívne premenné hviezdy typu UV Ceti.

V roku 1963 získala značný ohlas v astronomickej komunite domnienka Petra van de Kampa, ktorý tvrdil, že objavil odchýlku v pohybe Barnardovej hviezdy. Z tejto odchýlky malo vyplývať, že hviezdu obieha jedna alebo viac planét s hmotnosťou Jupitera. V sedemdesiatych rokoch boli získané nezávislé dáta, ktoré žiadne odchýlky pohybu nepotvrdili. Je však možné, že planéty terestrického typu môžu okolo hviezdy obiehať.

V čase najväčšieho rozšírenia domnienky o hypotetických planétach sa hviezda dostala aj do pozornosti autorov science fiction a stala sa cieľom projektu Daedalus. Projekt Daedalus bola štúdia o možnosti vyslania rýchlej bezpilotnej sondy k blízkym hviezdam.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pozícia Barnardovej hviezdy v päťročných intervaloch v rokoch 1985 až 2005

Barnardova hviezda je červeným trpaslíkom spektrálnej triedy M4, a je príliš slabou hviezdou na to, aby ju bolo možné pozorovať bez ďalekohľadu. Jej zdanlivá hviezdna veľkosť je 9,54 mag.[1] Pre porovnanie, najjasnejšia hviezda oblohy Sírius má jasnosť -1,5 mag,[7] najslabšia hviezda pozorovateľná voľným okom má jasnosť 6 mag, a tak magnitúda 9,54 je len 1/27 jasnosti najslabšie hviezdy pozorovateľnej voľným okom za dobrých svetelných podmienok.

Vek Barnardovej hviezdy sa udáva medzi 7 až 12 miliardami rokov, je výrazne staršou hviezdou ako Slnko, a pravdepodobne patrí medzi najstaršie hviezdy v našej Galaxii.[6] Hviezda už stratila veľké množstvo svojej rotačnej energie, pravidelné mierne zmeny v jej jasnosti naznačujú, že sa otočí okolo svojej osi len raz za 130 dní, Slnko má dobu rotácie 25 dní.[5] Vzhľadom na jej vek sa predpokladalo, že hviezda je málo aktívna. Ale v roku 1998 na nej astronómovia pozorovali intenzívne hviezdne erupcie, ktoré prekvapivo ukázali, že Barnardova hviezda je eruptívnou premennou hviezdou.[8] Ako premenná hviezda má označenie V2500 Ophiuchi. V roku 2003 boli u Barnardovej hviezdy zistené prvé zmeny v radiálnej rýchlosti spôsobené jej pohybom. Ďalšia premenlivosť radiálnej rýchlosti bola pripisovaná jej hviezdnym aktivitám.[9]

Vlastný pohyb Barnardovej hviezdy po oblohe je 10,4 oblúkových sekúnd ročne, jej vlastný bočný pohyb zodpovedá rýchlosti 90 km/s. Za ľudský život sa Barnardova hviezda na pozemskej oblohe premiestni o štvrtinu uhlového priemeru Mesiaca.[10]

Radiálnu rýchlosť Barnardovej hviezdy voči Slnku je možné určiť z jej modrého posunu. V katalógu SIMBAD je uvedená rýchlosť 106,8 km/s, ktorá odkazuje na staršie merania pred rokom 1967, 110,8 km/s v katalógu ARICNS odkazuje na novšie merania. Z týchto meraní v kombinácii s vlastným pohybom hviezdy vychádza skutočná rýchlosť hviezdy vzhľadom k Slnku ako 139,7 alebo 142,7 km/s.[A 1] Barnardova hviezda bude najbližšie Slnku okolo roku 11 700, kedy sa k nemu priblíži na 3,7 svetelných rokov.[11] Ale ani v tom čase nebude najbližšou hviezdou k Slnku, pretože sa k Slnku viac priblíži Proxima Centauri.[11] Barnardova hviezda aj vtedy bude príliš slabá na to, aby bola pozorovateľná voľným okom, jej zdanlivá hviezdna veľkosť bude 8,5 mag. Potom sa začne od Slnka vzďaľovať.[A 2]

Barnardova hviezda má približne 17 percent hmotnosti Slnka, jej polomer je 15 až 20 percent polomeru Slnka.[4] V roku 2003 sa jej polomer odhadoval na 0,20 ± 0,008 slnečného polomeru, viac než v minulých odhadoch, podceňujúcich jej skutočnú veľkosť.[3] Barnardova hviezda je zhruba 180krát hmotnejšia ako Jupiter, jej polomer je ale iba 1,5 až 2,0-krát väčší, čo zodpovedá veľkosti hnedého trpaslíka. Jej efektívna teplota je 3134 ± 102 Kelvinov, a má vizuálnu svetelnosť len 4/10000 slnečnej svetelnosti, bolometrická svetelnosť je 34,6/10000 slnečnej svetelnosti.[3] Barnardova hviezda má tak malú jasnosť, že keby bola v rovnakej vzdialenosti od Zeme ako Slnko, bola by len 100krát jasnejšia ako spln, čo je porovnateľné s jasnosťou Slnka vo vzdialenosti 80 astronomických jednotiek.[10]

Barnardova hviezda má metalicitu medzi -0,5 a -1,0, čo je zhruba 10 až 32 percent hodnoty Slnka.[12] Metalicita, podiel hmoty hviezdy z chemických prvkov ťažších ako hélium, pomáha klasifikovať hviezdy vo vzťahu k celej galaktickej populácii. Barnardova hviezda sa zdá byť typickou starou trpasličou červenou hviezdou populácie II, ako väčšina na kovy chudobných hviezd galaktického hala. Jej metalicita je nižšia než Slnko, o trochu vyššia ako u hviezd z hala galaxie a nižšie ako u, na kovy bohatých, hviezd z disku galaxie. To spolu s veľkou rýchlosťou pohybu viedlo k jej jemnejšiemu zaradeniu medzi hviezdy prechodnej populácie II vyskytujúce sa medzi halom a diskom galaxie.[9][12]

Hľadanie planét[upraviť | upraviť zdroj]

Umelecká predstava planéty na obežnej dráhe okolo červeného trpaslíka

V priebehu desiatich rokov, približne medzi rokmi 1963 až 1973, značný počet astronómov prijal domnienku holandského astronóma Petera van de Kampa, že pomocou astrometrie objavil odchýlky v pohybe Barnardovej hviezdy a že ju obieha jedna alebo viac planét s hmotnosťou Jupitera.[13] Van de Kamp pozoroval hviezdu od roku 1938 a snažil sa spoločne s kolegami na observatóriu aj v Swarthmore College nájsť nepatrné odchýlky jedného mikrometra v pohybe hviezdy na fotografickej doske, ktoré by naznačovali prítomnosť planét. Meranie vykonávalo desať ľudí, aby sa zabránilo chybám.[13] Van de Kamp v roku 1963 publikoval, že okolo Barnadovy hviezdy obieha planéta s hmotnosťou 1,6 Jupitera vo vzdialenosti 4,4 AU od hviezdy s obežnou dobou 24 rokov,[14] tieto merania vyšli v roku 1969 v ďalšom odbornom článku.[15] V tom istom roku ďalej zverejnil, že okolo hviezdy obiehajú dve planéty s hmotnosťou 1,1 a 0,8 Jupitera.[16]

Potom ďalší astronómovia zopakovali Van de Kampove merania a roku 1973 v dvoch článkoch vyvrátili existenciu planét pri hviezde. George Gatewood a Heinrich Eichhorn zaobstarali fotografické platne pomocou novšej meracej techniky a nepodarilo sa im planéty overiť.[17] V ďalšom článku, ktorý zverejnil John L. Hershey z observatória v Swarthmore o štyri mesiace skôr, sa tvrdí, že za objavom je chyba ďalekohľadu, zmena hliníkového uchytenie šošovky za kovové a zmena fotografickej emulzie.[18] Záležitosť bola odovzdaná vedeckej obci na preskúmanie.[19]

Van de Kamp nikdy neuznal svoj omyl a publikoval ďalšie potvrdenie existencie planét v roku 1982.[20] Van de Kamp zomrel v roku 1995. Wulff Heintz, Van de Kampov nástupca na observatóriu Swarthmore a odborník na dvojhviezdy, od roku 1976 kritizoval jeho prácu. Obaja muži sa nakoniec navzájom veľmi odcudzili.[21]

Súčasný pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

U hviezdy nemožno úplne vylúčiť planéty, aj keď ich hľadanie v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia a ani interferometrické merania hviezdy pomocou Hubblovho ďalekohľadu nepriniesli žiadne výsledky.[22] Spresnené dáta získané meraním pohybu hviezdy a spresnené údaje jej hmotnosti vylúčili typy planét, ktoré sa u hviezdy nemôžu vyskytovať.

U červených trpaslíkov, ako je Barnardova hviezda, sa poruchy pohybu ľahšie študujú ako u väčších hviezd, pretože vďaka ich nižšej hmotnosti sú poruchy pohybu hviezdy výraznejšie.[23] Gatewood tak bol schopný v článku[24] z roku 1995 preukázať, že pri Barnardovej hviezde nemôžu byť planéty desaťkrát hmotnejšie ako Jupiter (dolná hranica hmotnosti hnedých trpaslíkov).[19] V roku 1999 merania Hubblovho ďalekohľadu vylúčili planéty 0,8-krát hmotnejšie ako Jupiter s obežnou dobou kratšou ako 1000 dní.[22] Ďalej Kuerster zistil v roku 2003, že v obývateľnej zóne okolo Barnardova hviezdy nie sú možné planéty 7,5-krát hmotnejšie ako Zem, alebo s hmotnosťou 3,1-krát väčšia ako Neptún.[9]

Aj keď tento výskum výrazne obmedzil možné hmotnosti planét pri Barnardovej hviezde, nie je úplne vylúčená existencia terestrickej planéty, ale bude veľmi ťažké ju objaviť. NASA Space interferometre Mission mala naplánované začať s hľadaním exoplanét pomocou interferometrie v roku 2015. Projekt bol zrušený, rovnako ako podobná misia ESA Darwin v roku 2007.[25][26][27]

Projekt Daedalus[upraviť | upraviť zdroj]

Nákres vesmírnej lode pre projekt Daedalus
Bližšie informácie v hlavnom článku: Projekt Daedalus

Okrem diskusie o planétach sa Barnardova hviezda stala cieľom projektu Daedalus. Štúdia mala v rokoch 1973 až 1978 za cieľ navrhnúť rýchlu bezpilotnú sondu, používajúcu súčasné alebo v blízkej budúcnosti očakávané technológie.[28] Hviezda bola vybraná, pretože sa v čase štúdie verilo, že okolo nej obiehajú planéty.[29]

Bola navrhnutá kozmická loď s pulzným termojadrovým pohonom, ktorý bol založený na stlačení a zohriatí mikrokapsúl zložených zo zmesi deutéria a 3He pomocou zväzkov elektrónov. Mali tak vzniknúť mikrojadrové explózie a loď mala za štyri roky dosiahnuť 12 percent rýchlosti svetla. Hviezdu mala dosiahnuť za 50 rokov, za obdobie jedného ľudského života.[28][30] Spolu s detailným štúdiom hviezdy a planét sa malo skúmať medzihviezdne prostredie a mali byť vykonávané astrometrické merania.[29]

Počiatočný model projektu Daedalus vyvolal ďalší teoretický výskum. V roku 1980 Robert Freitas navrhol ambicióznejší plán: samoreplikujúcej sa kozmickej lode určenej pre vyhľadávanie a nadviazanie kontaktu s mimozemským životom.[31] Loď by sa postavila na obežnej dráhe okolo Jupitera, Barnardovu hviezdu by dosiahla za 47 rokov podľa parametrov pôvodného projektu Daedalus. Hneď ako by dosiahla hviezdu, spustila by sa automatická samoreplikácia, postavila by sa továreň, ktorá by vyrobila kópiu pôvodnej kozmickej lode.[31]

Erupcia[upraviť | upraviť zdroj]

Umelecká predstava červeného trpaslíka

Pozorovanie erupcie na Barnardovej hviezde vyvolalo ďalšiu vlnu záujmu o pozorovanie hviezdy. Erupciu zistil pri štúdiu porúch pohybe hviezdy William Cochran z Texaskej univerzity v Austine na základe zmien vo spektrálnej emisii zo 17. júla 1998, štyri roky pred úplnou analýzou erupcie. Diane Paulsonová z Goddardovho vesmírneho strediska zistila, že teplota erupcie bola 8000 K, t. j. viac ako dvojnásobok normálnej teploty hviezdy, aj keď zo spektra nemožno presne zistiť, akú mala erupcia energiu.[32] Vzhľadom na náhodný charakter erupcií je hviezda cieľom pozorovania amatérskych astronómov.[8]

Erupcia bola pre astronómov prekvapením, tak intenzívna hviezdna aktivita u červeného trpaslíka jej veku sa nečakala. Erupcie nie sú úplne objasnené, pravdepodobne sú spôsobené silnými magnetickými poľami, ktoré potláčajú plazmovú konvekciu a vedú k jej náhlemu vzplanutiu: silné magnetické polia sa vyskytujú u rýchlo rotujúcich hviezd, zatiaľ čo staré hviezdy sa väčšinou otáčajú pomaly. Udalosť takéhoto rozsahu je u Barnardovej hviezdy výnimočná.[32] Výskumy hviezdnej periodicity alebo zmeny hviezdnej aktivity v určitom časovom horizonte naznačujú, že Barnardova hviezda je po väčšinu času pokojná. V roku 1998 výskum ukázal slabé dôkazy periodických variácií v jase Barnardovej hviezdy počas jednej otočky hviezdy za 130 dní.[5]

Hviezdna činnosť Barnardova hviezdy vyvolala záujem o pochopenie podobných hviezd. Fotometrické štúdie jej röntgenového a ultrafialového žiarenia vrhli nové svetlo na veľké populácie starých červených trpaslíkov v galaxii. Takýto výskum má astrobiologické dôsledky: vzhľadom na to, že obývateľné zóny červených trpaslíkov sú blízko hviezdy, planéty budú ovplyvnené slnečnými erupciami, vetrami a protuberanciami.[6]

Susedstvo Barnardova hviezdy[upraviť | upraviť zdroj]

Barnardova hviezdu je možné vidieť v nadhlavníku severne od rovníka, na 4. stupni severnej zemepisnej šírky. Hviezda je viditeľná na väčšine zemepisných šírok, okrem miest v blízkosti pólov, kde atmosferická extinkcia znižuje viditeľnosť hviezdy.

Barnardova hviezda má rovnakých susedov ako Slnko, sú to väčšinou červené trpaslíky, najmenší a najbežnejší typ hviezd. Jej najbližší sused je v súčasnej dobe červený trpaslík Ross 154, vzdialený od nej 5,41 svetelných rokov. Slnko a Alfa Centauri sú jej ďalší najbližší susedia.[33] Z Barnardova hviezdy by bolo vidieť Slnko na opačnej strane v súradniciach RA = 5h 57m 48,5s, Dec =- 04° 41' 36", vo východnej časti súhvezdia Jednorožca, a to so zdanlivou hviezdnou veľkosťou 1,15 mag.[A 3]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. tv=\begin{smallmatrix} \sqrt(90^2+106,8^2)=139,7\end{smallmatrix} alebo tv=\begin{smallmatrix} \sqrt(90^2+110,8^2)=142,7\end{smallmatrix}. Hviezdy s veľkým vlastným pohybom prirodzene majú väčšinou aj veľké rýchlosti vzhľadom na Slnko, ale vlastný pohyb je tiež funkcia vzdialenosti hviezdy od Slnka. Kým Barnardova hviezda má najväčší vlastný pohyb, najväčší známy skutočný pohyb z blízkych hviezd má hviezda Wolf 424 s rýchlosťou 555 km/sec.
  2. Zdanlivá hviezdna veľkosť v čase najväčšieho priblíženia k Slnku bude \begin{smallmatrix} m = 13,22 + 5\cdot((\log_{10} 1,17) - 1)=8,56 \end{smallmatrix}.
  3. Zdanlivá hviezdna veľkosť Slnka z Barnardova hviezdy \begin{smallmatrix} m = 4,83 + 5\cdot((\log_{10} 1,834) - 1) = 1,15 \end{smallmatrix}.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Barnardova šipka na českej Wikipédii.

  1. a b c V* V2500 Oph -- Variable of BY Dra type [online]. [Cit. 2010-11-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. a b ARICNS 4C01453 [online]. ARI Database for Nearby Stars. Astronomisches Rechen-Institut Heidelberg, [cit. 2010-11-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d e f DAWSON, P. C; DE ROBERTIS, M. M.. Barnard's Star and the M Dwarf Temperature Scale [online]. The Astronomical Journal, máj 2004, [cit. 2010-11-20]. S. 2909 až 2914. Dostupné online. DOI:10.1086/383289 (po anglicky)
  4. a b OCHSENBEIN, F.; HALBWACHS, J.L. A list of stars with large expected angular diameter [online]. Astronomical Journal, marec 1982, [cit. 2010-11-20]. S. 523 až 531. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b c BENEDICT ET AL, G. Fritz. Photometry of Proxima Centauri and Barnard's Star Using Hubble Space Telescope Fine Guidance Sensor 3: A Search for Periodic Variations [online]. Astronomical Journal, 1998, [cit. 2010-11-20]. S. 523 až 531. Dostupné online. DOI:10.1086/300420 (po anglicky)
  6. a b c RIEDEL, A.R. Barnard's Star as a Proxy for Old Disk dM Stars: Magnetic Activity, Light Variations, XUV Irradiances, and Planetary Habitable Zones [online]. Astronomical Journal, máj 2005, [cit. 2010-11-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. NAME SIRIUS A - Spectroscopic binary [online]. [Cit. 2010-11-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b CROSWELL, Ken. A flare for Barnard's Star [online]. Astronomical Journal, november 2005, [cit. 2010-11-21]. 20for%20Barnards%20Star.aspx Dostupné online. (po anglicky)
  9. a b c KÜRSTER ET AL, M.. The low-level radial velocity variability in Barnard's Star [online]. Astronomy and Astrophysics, 2003, [cit. 2010-11-21]. S. 1077. Dostupné online. DOI:20030396 10.1051/0004-6361: 20030396 (po anglicky)
  10. a b KALER, Jim. Barnard's Star [online]. James B. Kaler, 2010, [cit. 2010-11-21]. S. 7. Dostupné online. (po anglicky)
  11. a b GARCÍA-SÁNCHEZ ET AL, J.. Stellar Encounters with the solar system [online]. Astronomy and Astrophysics, november 2001, [cit. 2010-11-21]. S. 634 až 659. Dostupné online. DOI:20011330 10.1051/0004-6361: 20011330 (po anglicky)
  12. a b GIZIS, John E. M-Subdwarfs: Spectroscopic Classification and the Metallicity Scale [online]. The Astronomical Journal, február 1997, [cit. 2010-11-21]. S. 820. Dostupné online. DOI:10.1086/118302 (po anglicky)
  13. a b The Barnard's Star Blunder [online]. Astrobiology magazine, jún 2005, [cit. 2010-11-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. VAN DE KAMP, Peter. Astrometric study of Barnard's star from plates taken with the 24-inch Sproul Refractory [online]. Astronomical Journal, 1963, [cit. 2010-11-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. VAN DE KAMP, Peter. Parallax, Proper Motion, Acceleration, and Orbital Motion of Barnard's Star [online]. Astronomical Journal, 1969, [cit. 2010-11-21]. S. 238. Dostupné online. (po anglicky)
  16. VAN DE KAMP, Peter. Alternate dynamical analysis of Barnard's star [online]. Astronomical Journal, 1963, [cit. 2010-11-22]. S. 757 až 759. Dostupné online. (po anglicky)
  17. GATTEWOOD, G.; EICHHORN, H.. An unsuccessful search for a Planetary companion of Barnard's star BD +4 3561 [online]. Astronomical Journal, 1973, [cit. 2010-11-21]. S. 769. Dostupné online. DOI:10.1086/111480 (po anglicky)
  18. HERSHEY, J.L.. Astrometric analysis of the field of AC +65 6955 from plates taken with the Sproul 24-inch Refractory [online]. Astronomical Journal, 1973, [cit. 2010-11-21]. S. 421 až 425. Dostupné online. DOI:10.1086/111436 (po anglicky)
  19. a b BELL, George H.. The Search for the Extrasolar Planets: A Brief History of the Search, the Findings and the Future Implications, Section 2 [online]. Arizona State University, apríl 2001, [cit. 2010-11-21]. S. 421 až 425. Dostupné online. DOI:10.1086/111436 (po anglicky)
  20. VAN DE KAMP, Peter. The Planetary system of Barnard's star [online]. Vistas in Astronomy, 1982, [cit. 2010-11-21]. Dostupné online. DOI:10.1016/0083-6656(82)90004-6 (po anglicky)
  21. KENT, Bill. Barnard's Wobble [PDF]. Swarthmore College, jún 2001, [cit. 2010-11-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. a b BENEDICT ET AL., G. Fritz. Interferometric Astrometry of Proxima Centauri and Barnard's Star Using Hubble Space Telescope Fine Guidance Sensor 3: Detection Limits for sub-Stellar Companions [online]. The Astronomical Journal, august 1999, [cit. 2010-11-24]. S. 1089 až 1100. Dostupné online. DOI:10.1086/300975 (po anglicky)
  23. ENDL, Michael; ET AL.. A Dedicated M Dwarf Planet Search Using The Hobby-Eberle Telescope [online]. The Astronomical Journal, máj 2003, [cit. 2010-11-24]. S. 3099. Dostupné online. DOI:10.1086/379137 (po anglicky)
  24. GATEWOOD, George. A study of the astrometric motion of Barnard's star [online]. Journal Astrophysics and Space Science, 1995, [cit. 2010-11-24]. S. 91 až 95. Dostupné online. DOI:10.1007/BF00989158 (po anglicky)
  25. Barnard's Star [online]. Sol Station, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online.
  26. Darwin: study Ended, no further activities planned [online]. European Space Agency, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online.
  27. Updates from the Project Manager [online]. Jet Propulsion Laboratory, NASA, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online.
  28. a b DARLING, David. Project Daedalus [online]. The Encyclopedia of Astrobiology, Astronomy, and Spaceflight, jún 2005, [cit. 2010-11-24]. S. 101. Dostupné online. (po anglicky)
  29. a b BOND, A.; MARTIN, A.R.. Project Daedalus - The mission profile [online]. Journal of the British Interplanetary Society, 1975, [cit. 2010-11-24]. S. 101. Dostupné online. (po anglicky)
  30. WAGNER, Vladimír. Jadrové zdroje pre vesmírnu kolonizáciu [online]. 2. august 2008, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online. (po česky)
  31. a b FREITAS, Robert A., Jr. A Self-Reproducing Interstellar Probe [online]. Journal of the British Interplanetary Society, júl 1980, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. a b PAULSON, Diane B.. Optical Spectroscopy of a Flare on Barnard's Star [online]. The Astronomical Society of the Pacific, 2006, [cit. 2010-11-25]. Dostupné online. DOI:10.1086/499497 (po anglicky)
  33. Stars within 15 light-years of Barnard's Star: [online]. The Internet Stellar Database, [cit. 2010-11-24]. Dostupné online. (po anglicky)