Bratislavský poludník

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Súradnice: 48° 08′ 23.03″ s.š., 17° 06′ 02.51″ v.d. Bratislavský poludník (iné názvy: Bratislavský meridián, Prešporský poludník, Prešporský meridián; v origináli lat. Meridianus Posoniensis – „Meridián prešporský“, „Prešporský meridián“) bol poludník, ktorý ustanovil Samuel Mikovíni zrejme v roku 1733 ako nultý (počiatočný, bázický[1]) poludník pre svoje kartografické diela, nakoľko v tom čase ešte neexistoval všeobecný konsenzus na univerzálnom nultom poludníku (dnes používaný greenwichský poludník bol za univerzálny ustanovený až v roku 1854[2]) a rôzni kartografi používali vlastné nulté poludníky (parížsky, berlínsky, viedenský, petrohradský a i.). Východiskovým bodom A pre Bratislavský poludník bola severovýchodná veža Bratislavského hradu. Poludník prechádzal približne 17° 06′ východnej geografickej dĺžky.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Samuel Mikovíni sa vyučil medirytectvu u Johanna Georga Puschera v slobodnom ríšskom meste Norimbergu a následne študoval matematiku na Univerzite v Altforfe (Universität Altdorf) v Norimbergu a geodéziu na Univerzite v Jene v Durínsku. 5. decembra 1726 sa oficiálne stal inžinierom, resp. geodetom Bratislavskej stolice (Comitatis Posoniensis Mathematicus,[3] resp. Comitatis Posoniensis Geometrus), pričom v Bratislave pôsobil do leta 1735.[4]

Keď sa Matej Bel podujal na zostavenie rozsiahleho diela Notitia Hungariae novae historico geographica („Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku“), vybral si Mikovíniho, aby mu zhotovil potrebnú kartografickú dokumentáciu, keďže dovtedajšie mapy Uhorska pre svoju nepresnosť nevyhovovali osvietenskej kritike.[5] Bel Mikovíniho poznal zrejme už pred jeho výučbou u Puschera,[pozn 1] Puscher a Mikovíni ilustrovali Belovo dielo Hungariae antiquae et novae prodromus („Posol dávneho a súvekého Uhorska“, 1723) – Mikovíni podľa predlohy Juraja Buchholtza mladšieho vyryl pozdĺžny rez Demänovskou ľadovou jaskyňou (Antra Deminfalvensia Admiranda), pohľad na kúpele v Sklených Tepliciach (Therma Sklenesis) a vo Vyhniach (Therma Vihnensis), panorámu hradu v Diósgyőri a kresbu ľuľkovca zlomocného (Natragulya Bella Donna).[9] Nakoľko tvorba Notitií prebiehala pod záštitou samotného cisára Karola VI., na jeho príkaz Miestodržiteľská rada v Bratislave 12. novembra 1731 poslala generálnym kongregáciám všetkých stolíc výzvu, aby Mikovínimu vyšli všemožne v ústrety pri jeho geodetických a kartografických prácach.[10]

Mikovíni sformuloval svoju metodiku pre tvorbu nových máp v diele Epistola de Methodo Concinnandarum Mapparum Hungariae Topograficarum („List o spôsobe zostavenia miestopisných máp Uhorska“), napísanom 13. januára 1732 v Bratislave a adresovanom Belovi, do štyroch základných metód, ktoré nazval základmi – astronomickým, geometrickým, magnetickým a hydrografickým základom, pričom najdôležitejšie boli práve prvé dva. Podľa astronomickej metódy vykonával astronomické pozorovania, na základe ktorých určoval geografickú šírku (latitúdu) a dĺžku (longitúdu) jednotlivých miest v teréne.[11] Práve to ho viedlo k ustanoveniu nultého poludníka, keďže spoznal, že kartografická tvorba si vyžaduje vzťažnú sústavu – sieť geografických rovnobežiek a poludníkov (meridiánov) utvorených z – astronomickými meraniami určených – latitúd a longitúd určitých bodov mapovaného územia.[12] Ani jeden z dovtedy používaných nultých poludníkov nepokladal za dostatočne svetový a preto sa rozhodol ustanoviť vlastný, hoci zároveň zdôraznil potrebu konsenzu vedcov na celom svete na ustanovení univerzálneho nultého poludníka, ktorý by viedol cez niektoré z významných observatórií.[13] Ako uviedol v De Mappis suis ad lectorem monitio („Príhovor k čitateľovi o svojich mapách“), napísanom 15. apríla 1735 v Bratislave a vydanom v prvom zväzku Notitií:

„ In numerandis Longitudinum gradibus, neglectis Geographorum, de Meridiano primo dissensionibus, a Meridiano Posoniensi, ortum vel occasum versus, initium fumimus. Optandum sane esset, ut tandem inter Astronomos, & Geographos conueniret aliqando, de Meridiani primi termino, qui consultius forfan, in celebri observatorio quodam publico, ubi continuae instituerentur obsernationes, Ephemeridumque instar, annis sequentibus euulgarentur, quam in paucis cognitis, incultis, Fortunatis, aut Inortunatis Insulis constitueretur. “
– úryvok Monitia z prvého zväzku Notitií (1735)[14]
„ V počítaní stupňov dĺžok, nehľadiac na nezhody zemepiscov o prvom meridiáne (poludníku), počiatok od prešporského meridiána smerom k východu i k západu berieme. Bolo by pravda žiadúce, aby sa konečne uzhodli astronómi a geologi [[[Sic|sic!]]] vo veci lokalizácie prvého meridiána, ktorý by hádam múdrejšie mohol byť stanovený na nejakom chýrnejšom verejnom observatóriu, na ktorom by sa robili stále pozorovania a vydávali by sa v nasledujúcich rokoch na spôsob novín, než na málokomu známych Šťastných alebo Nešťastných ostrovoch. “
– úryvok zo slovenského prekladu De mappis suis ad lectorem monitio od Imricha Nemca, publikovaného v monografii Jána Purginu Samuel Mikovíni (1958)[pozn 2][17]

Uhlovú vzdialenosť od Bratislavského poludníka k iným vtedy používaným nultým poludníkom S. Mikovíni určil nasledovne:

Poludník Uhlová vzdialenosť[18] Uhlová miera[19]
Parížsky poludník (Meridianus Parisiensis) 1 hod. 0 min. 0 sek. na východ 15º 0′ 0″ na východ
Norimberský poludník (Meridianus Noribergensis) 0 hod. 24 min. 0 sek. na východ 6º 0′ 0″ na východ
Bolonský poludník (Meridianus Bononiensis) 0 hod. 20 min 0 sek. na východ 5º 0′ 0″ na východ
Berlínsky poludník (Meridianus Berolinensis) 0 hod. 15 min 0 sek. na východ 3º 45′ 0″ na východ
Viedenský poludník (Meridianus Viennensis) 0 hod. 3 min 30 sek. na východ 0º 52′ 30″ na východ
Petrohradský poludník (Meridianus Petropolitanos) 0 hod. 52 min. 0 sek. na západ 13º 0′ 0″ na západ

Mikovíni v liste Theophilovi Siegfriedovi Bayerovi, členovi Petrohradskej akadémie vied (PAV), napísanom 10. marca 1732 navrhol „začleniť astronomické pozorovania pod spoločný vedecký výskum viacerých spoločností“.[20] O Mikovíniho návrhu sa zmieňuje aj M. Bel v liste Christianovi Goldbachovi, členovi PAV, taktiež datovanom 10. marca 1732. „Domnieva sa totiž“, napísal Bel, „že keby sa naraz a podľa rovnakých zásad pozorovali tie isté fázy planét a zatmenie Slnka i Mesiaca v Bratislave, Norimbergu, Paríži, Londýne a vo Vašej hvezdárni, dalo by sa vykonať mnoho znamenitého“.[20] Výsledkom takejto medzinárodnej spolupráce mala byť zrejme aj dohoda o ustanovení univerzálneho nultého poludníka, ako to predpokladá Mikovíniho Monitio. Možno tiež predpokladať, že Mikovíni svoj návrh adresoval aj ostatným európskym akadémiám vied.[21]

Pomník[upraviť | upraviť zdroj]

Pomník s pamätnou tabuľou a vyznačením Bratislavského poludníka osadený na Dvořákovom nábreží v Bratislave. Stav v roku 2010.

V roku 1997 sa geodéti Milan Hájek, Ján Melicher a Július Bartaloš pokúsili v teréne vytýčiť Bratislavský poludník. Následne konzultovali výber vhodného miesta na nábreží Dunaja na osadenia pomníka s Mestským ústavom ochrany pamiatok v Bratislave.[12] Začiatkom roka 2002 vyhotovili ideový návrh pamätníka a textu pamätnej tabule, ktorý bol po schválení vedením Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (SF STU) doplnený Katedrou architektúry SF STU a následne realizovaný v spolupráci s magistrátom mesta. Pomník, ktorý umelecky stvárnil Andrej Baník, bol osadený vedľa chodníka na ľavej strane Dunaja, 300 m od Nového mosta, smerom k vtedajšiemu Parku kultúry a oddychu. Lišta z ušľachtilého kovu označuje pravdepodobný priebeh Bratislavského poludníka a pamätná tabuľa nesie nápis (lomka označuje zalomenie riadka):[22]

„ Týmto miestom prechádzal // Bratislavský poludník // orientovaný / na severovýchodnú vežu / Bratislavského hradu, / ktorý určil v r. 1733 // Samuel Mikovíni / ( 1686 – 1750 ) // ako základný poludník zemepisnej siete / pre ním vyhotovené / astronomicko-geometrické mapy // Rekonštrukcia poludníka v roku 1997 / k 250. výročiu úmrtia autora “

Pomník bol slávnostne odhalený rektorom STU Ľudovítom Molnárom a primátorom mesta Jozefom Moravčíkom 12. septembra 2002, pri príležitosti 240. výročia založenia vysokého technického školstva na Slovensku a 65. výročia založenia STU.[23]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Ján Purgina na základe záznamu zástupcu mešťanostu Norimbergu z 8. augusta 1722, ktorým mesto povoľovalo Mikovíniho pobyt u kníhkupca Petra Conrada Monatha usudzuje, že „Monathovcom odporúčal mladého Mikovíniho sám Matej Bel, o ktorom je známe, že s nimi udržiaval i obchodný kontakt, veď mu napr. vydávali i jeho Prodromus“.[6] Podľa Zsolta Töröka Mikovíni pravdepodobne bol Belovym študentom v Banskej Bystrici niekedy medzi rokmi 1708 a 1714[7] a Enikő Töröková uvádza, že Mikovíni študoval v rokoch 1718 – 1721 na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde ho okrem iných vyučoval aj Matej Bel.[8]
  2. ↑ J. Purgina uviedol v úvode k monografii napísanom 24. októbra 1957 v Slovenskom Grobe: „Za preklad Mikovíniho Epistoly a Monitia ďakujem profesorovi dr. Jurajovi Hodálovi a riaditeľovi Imrichovi Nemcovi.“.[15] Preklad uverejnil ako prílohu XI k monografii.[16]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Török 2010b
  2. ↑ International Conference Held at Washington for the Purpose of Fixing a Prime Meridian and a Universal Day : October, 1884 : Protocol of the Proceedings, Washington, D. C.: Gibson Bros., 1884, http://www.gutenberg.org/ebooks/17759 
  3. ↑ Purgina 1958, s. 29
  4. ↑ Kamenický 2002, s. 487
  5. ↑ Purgina 1972, s. 28
  6. ↑ Citované podľa: Purgina 1972, s. 24
  7. ↑ Török 2005, s. 35
  8. ↑ Török 2010a
  9. ↑ Belius 1723, s. 129, 133, 143, 195
  10. ↑ Tibenský 1986, s. 147
  11. ↑ Purgina 1958, s. 178-183
  12. ↑ a b Hájek, Melicher a Bartaloš 2005, s. 50
  13. ↑ Prikryl 1977, s. 144-145
  14. ↑ Citované podľa: Mikovini 1735, s. [34]
  15. ↑ Citované podľa: Purgina 1958, s. 6
  16. ↑ Purgina 1958, s. 184-186
  17. ↑ Citované podľa: Purgina 1958, s. 187
  18. ↑ Mikovini 1735, s. [34]-[35]. Porovnaj: Purgina 1958, s. 185, Prikryl 1977, s. 145
  19. ↑ Prepočet Ľubomíra Viliama Prikryla. Pozri: Prikryl 1977, s. 145
  20. ↑ a b Citovaný slovenský preklad listu podľa: Tibenský 1979, s. 88
  21. ↑ Tibenský 1979, s. 88
  22. ↑ Hájek, Melicher a Bartaloš 2005, s. 52
  23. ↑ Hájek, Melicher a Bartaloš 2005, s. 52-53

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Portal Bratislavský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bratislavský_poludník&oldid=7292323“