Delfinia (sviatok)
Delfinia (starogr. Δελφίνια) bola staroveká aténska slávnosť na počesť boha Apolóna Delfinia, oslavovaná každoročne zrejme 6. (alebo 7.) dňa atického mesiaca mounichión.[1]
Delfinia, sviatok na počesť Apolóna Delfinia, ochrancu námorníkov, znamenal zrejme oficiálny začiatok námornej dopravy,[2] lebo práve v tomto ročnom období sa po zimných búrkach počasie umúdrilo.[1] Podľa Plutarcha sa tento sviatok začal oslavovať po Théseovej ceste na Krétu: „Keď sa losovalo, Théseus vzal tých, na ktorých padol los v prytaneiu, a odišiel do Delfinionu, kde venoval Apolónovi v ich mene prosebnú obetu. Bola to ratolesť z posvätného olivovníka, ovinutá bielou vlnou. Po zavŕšení obety a modlitbách, zišiel k moru na šiesty deň mesiaca Munichión, v deň, ktorý ešte aj dnes Aténčania posielajú svoje panny do chrámu Delfinion, aby si boha uzmierili..” [3]
Ako to uvádza Plutarchos, počas tohto sviatku sprievod slobodných aténskych dievčat išiel do Delfinionu, svätyne na brehu rieky Ilissos neďaleko Olympieionu, kde boli uctievané božstvá Apolón a Artemis.[4] Dievčatá niesli symboly prosby, vetvičky z posvätnej aténskej olivy zviazané bielou vlnou (išlo o obetu za bezpečné cestovanie po mori počas celého leta[5]). Plutarchos spája tento sviatok s Théseom, ktorý pred odchodom na ostrov Krétu (kde mal byť spolu so šiestimi mladými mužmi a siedmimi dievčatami odvedený do labyrintu ako ľudská obeť pre Minotaura[6]), obetoval Apolónovi olivovú ratolesť.[1]
Sviatkom Delfinia si zrejme Aténčania pripomínali túto Théseovu obetu. Verilo sa tomu, že Apolón ako boh Slnka na svojej každoročnej púti trávi zimu na severe medzi mýtickými ľuďmi zvanými Hyperborejci, v krajine večného svetla. Keď sa zima blížila, básnici mu spievali na rozlúčku. Pri jeho narodení mu Zeus dal mitru (čiapku), lýru a voz ťahaný labuťami, ktorý ho odviezol do svetlej krajiny Hyperborejcov (Gréci si mysleli, že títo ľudia žijú vo večnom slnečnom svite a Apolón s nimi trávi tri zimné mesiace [7]). Keď prišlo leto, kňazi v Delfách oslavovali jeho návrat slávnostnými piesňami.[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Encyclopaedia Britannica. Chicago : Encyclopaedia Britannica, 1973. ISBN 978-08-5229-173-3. S. 209.
- ↑ Nikolaos Chr Stampolidēs. Eros: From Hesiod's Theogony to Late Antiquity. Athens : Museum of Cycladic Art, 2009. ISBN 978-96-0706-486-8. S. 102.
- ↑ Plutarchos, Bioi paralléloi, Théseus, 18,1. [1]
- ↑ Rainer Schmitt. Handbuch zu den Tempeln der Griechen. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2013. ISBN 978-37-3227-739-1. S. 53.
- ↑ A.J. Drew. A Wiccan Bible. San Francisco : Red Wheel/Weiser, 2003. ISBN 978-16-0163-928-8. S. 275.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 346.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 326.
- ↑ Alexander Murray. Manual of Mythology: Greek and Roman, Norse, and Old German, Hindoo and Egyptian Mythology. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2023. ISBN 978-33-6884-290-1. S. 101.