Goliardi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Goliathhaus v Regensburgu – ubytovanie pre potulných goliardov.

Goliardi bola skupina cirkevných autorov, ktorí písali satirickú poéziu v latinčine ovplyvnenú kultúrou pitia vína v období 12.13. storočia. Boli to väčšinou študenti teológie na univerzitách vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku, Taliansku a Anglicku. Protestovali proti rastúcim protirečeniam v cirkvi, napríklad neúspechu križiakov a finančným stratám vyjadrujúc svoj protest prostredníctvom piesní, poézie a hudobných vystúpení.

Pôvod názvu[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a odvodenie tohoto slova nie je isté. Uvažuje sa, že by pochádzalo z mýtického mena „Golias“ (slov. Goliáš) a jeho stredovekej formy „Goliath“. Goliáš bol obor, ktorý v Biblii bojoval proti kráľovi Dávidovi. Iná odvodenina slova pochádza z francúzskeho slova „gailliard“ (slov. veselý chlapík).

Satirickí básnici[upraviť | upraviť zdroj]

Satiry boli namierené proti cirkvi. Napríklad, zmienka u sv. Remyho, goliardi išli v procesii a každý držal haringa na špagáte vlečúc ho po zemi. Cieľ hry spočíval v tom, kráčať v rade s haringom a držať vlastného tak, aby nebol zašliapnutý. V niektorých krajoch sa oslavoval somár, obliekli ho do kostýmu a bol odvedený do presbytéria, kde ho kantor oslávil cirkevnou piesňou. V prestávkach jeho spevu poslucháčstvo vykrikovalo: Haha, pán Osol, haha! Univerzita v Paríži sa sťažovala: Kňazi a klerici tancovali spolu v rade oblečení ako ženy a spievali bezohľadné piesne. Jedli čierny puding na oltári, kde sa slávila omša, atď. Goliardi používali posvätné zdroje, napríklad texty rímskokatolíckej omše a latinské hymny, a prekrúcali ich na bezbožné a satirické výroky vo svojich básňach. Žargón scholastickej filozofie sa v nich tiež často objavoval so zámerom satirizovať... a podobne. Ich satiry boli namierené proti cirkvi, útočili na pápeža. Goliardi boli protestným hnutím a znamenali veľký krok ku kriticizmu voči cirkvi.

V roku 1227 na koncile v Trieri im bola zakázaná účasť v spievanej omši.

V roku 1229 mali goliardi účasť na výčinoch na území Parížskej univerzity v spojitosti s intrigami pápežského legáta. Boli tiež predmetom riešenia na mnohých konciloch hlavne v 1289, kde boli odsúdení: žiaden klerik nemohol byť žonglér, goliard či šašo.

V roku 1300 v Kolíne, im bolo zakázané modliť sa a oddávať sa nerestiam. Často privilégiá kňažstva neboli povolené goliardom. Veľká časť tvorby Carmina Burana patrila práve tejto škole. Autori často používali prezývky: Jeden anonymný goliardský autor mal prezývku „Archpoet“. Ďalší autori tejto školy boli Peter z Blois a Walter zo Châtillonu.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Goliardi nadobudli svoj literárny význam. Používali veršovanú latinčinu s nepravidelnou prozódiou radšej ako klasické metrum, sylabický prízvuk mal dlhé pauzy kvôli latinskej výslovnosti. Toto literárne hnutie nanovo posvätilo latinskú poéziu, napríklad Thomas de Celano vo svojom „Dies Irae“ alebo Thomas Aquinas v „Pange Lingu“a. Sekvencie týchto básní boli v latinských poetických formách, ktoré goliardi pomáhali rozvinúť.

Goliardská poézia sa stala súčasťou vzoru pre anglické satirické verše, ktoré prekvitali v období Samuela Butlera, Jonathana Swifta a iných. Slovo „goliard“ prežilo v originálnom tvare a prešlo do francúzskej a anglickej literatúry 14. storočia, všeobecne bolo šírené žonglérmi a potulnými minstrelmi, no stratilo asociácie na klerikov. Slovo bolo používané Piersom Plowmanom a Chaucerom.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Goliards na anglickej Wikipédii.