Historiografia (zapisovanie dejín)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pozri aj rozlišovaciu stránku História

Historiografia alebo dejepisectvo je zobrazovanie udalostí, dejov a stavov minulosti (na úrovni osôb, spoločenských vrstiev, národov a iných) s cieľom vyvolať u prijímateľa informácie uvedomenie si dejín. Zjednodušene teda ide o zapisovanie dejín určitým systematickým spôsobom tak, aby vzniklo rozprávanie, ktoré možno úspešne podrobiť kritickej „skúške“. Ešte jednoduchšie sa dá povedať, že ide o odbornú historickú literatúru.

Historiografia je predchodcom historickej vedy v tom zmysle, že pred vznikom (analyzujúcej) historickej vedy existovala len (opisujúca) historiografia. Z iného hľadiska je dnes naopak historiografia jedným z výsledkov historickej vedy, pretože zobrazuje stav, prúdy a ciele historického výskumu.

Z hľadiska jej závislosti od tvorivej sily a vôle dejepisca je historiografia súčasťou literatúry. Jej cieľ sa pohyboval medzi legitimáciou vladárov na jednej strane a kritickým hodnotením minulosti na druhej strane. Akýmsi opakom (empirickej) historiografie je (neempirická) filozofia dejín.

Dejiny historiografie[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Už nápisy starovekých Babylončanov, Asýrčanov či Egypťanov a iných staroorientálnych národov ospevovali vládcov týchto národov. U Chetitov už možno dokonca nájsť náznaky kritického prístupu.

Starogrécki historici sa snažili podať tradície svojej kultúry ako nespochybniteľné, ale niektorí sa už pokúšali objaviť historické príčiny a súvislosti, napríklad Herodotos pri opisovaní perzských vojen alebo Thukydides (zakladateľ nestrannej historiografie, stvoriteľ historickej monografie) pri opisovaní peloponézskej vojny.

Starorímsku historiografiu prakticky založil Polybius, ktorý sa snažil vysvetliť vzostup Ríma na veľmoc v Stredomorí, ktorý sám zažil. Kým Polybius sa snažil byť nestranný, Sallust, Titus Livius a Tacitus sa snažili vo svojich dielach ospravedlniť rímsku nadvládu. Od 4. stor. pred Kr. Arrianos, Plutarchos, Quintus Curtius Rufus a Suetonius vyvinuli životopis ako formu historiografie.

V starovekej Číne malo dejepisectvo od počiatku (až do 20. storočia) veľmi dôležitú úlohu. Charakteristický je moralistické hodnotenie, poetickosť i kritický prístup v dejepisectve. Ako prvé vznikli anály (letopisy), najznámejšie Konfuciove (551 – 479 pred Kr.) Jarné a jesenné letopisy. Potom vzniklo naratívne dejepisectvo. S’-ma Čchien napísal svoje monumentálne Zápisky historika (Š'-ťi), ktoré boli koncipované ako svetové dejiny a stali sa základom budúcich dejín dynastií. V roku 629 za dynastie Tchang bol zriadený dejepisný úrad, v ktorom kolektív úradníkov spisoval dejiny vždy predchádzajúcej dynastie.

V starovekej Indii zachycujú genealógie kráľovských rodov purány, ktoré končia v 2. stor. po Kr.

V Afrike existovalo len ústne odkazovanie dejín, v Etiópii však existovalo koptské dejepisectvo.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Po temnom období na začiatku stredoveku bolo dejepisectvo obnovené až keď postupne dochádzalo k opätovnému čiastočnému preberaniu antickej kultúry. Písalo sa po latinsky a najmä pre a pod vplyvom kresťanskej cirkvi.

V kláštoroch sa od 8. storočia zapisovali udalosti vo forme stručných či veľmi podrobných análov (letopisov) (napr. Salzburské anály).

Pokiaľ ide o dejiny národov, podľa vzoru Rimana Cassiodora Senatora (490 - 580) , ktorý napísal dejiny Ostrogótov, začali vznikať „hrdinské“ dejiny národov určené skoro vždy šľachte. Napísal ich:

Pokiaľ ide o dejiny osôb, vznikali najmä rôzne „Životy“ (po lat. j.č. Vita) svätých, napríklad Život Konštantínov. Až v 9. storočí napísal Einhart, životopisec Karola Veľkého, Vita Caroli (Život Karolov), čo bol prvý stredoveký životopis vladára.

Od 11. storočia vznikali kroniky zobrazujúce dejiny sveta na pozadí nepretržitého zápasu Bohom vyvolených a Bohom zatratených, ktorý svetové dejiny údajne tvorí. Od 12. storočia sa písali aj v národných jazykoch. Vrcholným dielom je tu (latinská) Chronica sive Historia de duabus civitatibus od Otta Frízinského (Otto von Freising). Žobravé rády takéto dejiny prevzali aj do svojich učebníc (tzv. martinské kroniky). V 15. storočí sa však tieto „dejiny“ začali obmedzovať na dejiny určitého územia a/alebo stavu.

Od vzniku stredovekých miest postupne vznikali aj mestské kroniky.

V Indii vznikli začiatkom stredoveku dejiny budhistických kláštorov formou kroník, najmä na Srí Lanke. Z 12. storočia zas pochádzajú významné dejiny Kašmíru „Rajatarangini“ od Kalhanu. Za vlády mongolských Mogulovcov (16. – 18. storočie) sa prevzal hodnotný a bohatý perzský štýl historiografie.

Islamské kultúry, ktoré veria, že dejiny dosiahli svoj vrchol pôsobením Mohameda a odvtedy sa blížia koncu sveta, mali od 8. storočia veľmi bohatú historiografiu. Popri letopisných svetových kronikách, napr. od al-Tabariho sa písali aj dejiny dynastií, lokálne dejiny a pod. . U al-Masudiho sa dokonca vyskytujú vlastivedné a sociálnohistorické prvky, ktoré dosahujú svoj vrchol u Ibn Chaldúna, ktorý spísal dejiny Predného Východu a severnej Afriky od počiatku až do jeho doby (Čas kráľovstiev a ríš).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]