Kliváž

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rôzne spôsoby akými môže v usadenej hornine vzniknúť kliváž. A: pôvodná usadená hornina; B: kliváž osovej roviny; C: diagenetická foliáca (rovnobežna s vrstvovitosťou); D: bridličnatá kliváž.

Kliváž v štruktúrnej geológii a petrológii je deformačná plošná štruktúra pozorovaná v horninách ako prednostná orientácia minerálov pozdĺž oslabených plôch odlučnosti (foliácie)[1]. Na týchto prednostných plochách zón oslabenia môže potom dochádzať k ľahšiemu rozpadu horniny. Typická je hlavne pre slabo metamorfované horniny. Na rozdiel od puklín sú plochy kliváže paralelné a výrazne prestupujú horninou, tvoria sa iba v horninách, ktoré mali pred deformáciou výraznú plošne-paralelnú stavbu – vrstvovitosť alebo bridličnatosť[2].

Terminológia[upraviť | upraviť zdroj]

Termín kliváž (z ang. cleave – štiepať sa) je v slovenskej geológii zaužívaný iba v užšom zmysle pre slabo metamorfované horniny. Pre regionálne metemorfované horniny s plošnou nehomogenitou sa zvykne používať termín metamorfná bridličnatosť. V anglickej literatúre je však termín cleavage širší a zahŕňa aj bridličnatosť vyššiemetamorfovaných hornín[3].

Kliváž s asymetrickými vráskami a viditeľnými ofsetmi medzi segmantami pôvodnej plošnej anizotropie.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Už pri slabom postihu hornín metamorfózou dochádza k vzniku plôch, pozdĺž ktorých sa môže hornina jednoduchšie rozpadať. V dôsledku deformačných procesov vznikajú dobre vyvinuté plochy nespojitosti spôsobené zmenou orientácie fylosilikátov alebo kryštalizáciou nových fylosilikátov v prostredí usmerneného napäťového poľa. Fylosilikáty majú tendenciu sa usporiadavať kolmo voči pôsobiacej deformácii, ale nie je to vždy pravidlom. Veľmi významnými faktormi ovplyvňujúcimi vývoj kliváže je celková veľkosť pretvorenia (strian) a spôsob deformácie (čistý alebo jednoduchý strih).

Pri vzniku kliváže sa niekedy hornina rozčlení na samostatné planárne celky (fólie), ktoré sa označujú podľa mierky, v ktorej sú pozorované, ako litóny alebo mikrolitóny.

Vznik kliváže je tiež závislý od litológie hornín. Bežným javom je ohyb alebo vyznievanie kliváže pri prechode z bridličnatých do masívnych hornín. Tento jav sa nazýva refrakcia kliváže[2].

Formy kliváže[upraviť | upraviť zdroj]

Antiklinála v piesčito-bridličnatom súvrství s klivážou osovej roviny. V pravom ramene vrásy viditeľná refrakcia kliváže.

Krenulačná kliváž[upraviť | upraviť zdroj]

Je typická zvrásnením starších planárnych anizotropií a paralelne zvrstvených domén so svetlejšími (kremeň, kalcit) a tmavšími pásmi (sľudy, amfiboly) hornín. Ak v hornine pred deformáciou existovala staršia planárna anizotropia ako napr. vrstvovitosť (S0) alebo staršia metamorfná bridličnatosť (S1), môže v priaznivých podmienkach pri ďalšej deformácii dochádzať k jej zvrásneniu – krenulácii a vzniku novej planárnej anizotropie (S2), ktorá je orientovaná naprieč staršou. Tieto nezvierajú uhol väčší než 40°[4]. Fylosilikáty sa zväčša presúvajú do ramien vrások, kde vznikajú tmavšie pásy, zatiaľ čo v zámkoch zostávajú svetlé minerály[5].

Kliváž osovej roviny[upraviť | upraviť zdroj]

Kliváž býva často spájaná s vrásami a orientovaná rovnobežne alebo iba slabo sa odchyľujúc od osovej roviny vrás. Tento typ kliváže sa nazýva kliváž osovej roviny. Ak sa takýto typ kliváže ukláňa v rovnakom smere ale menej strmo ako pôvodná vrstvovitosť zvrásnených hornín, môže byť signálom, že ide o prevrátený vrstevný sled.[6]

Nezriedka majú klivážové plochy vo zvrásnených terénoch aj vejárovité usporiadanie. Na Slovensku je v megaforme klivážový vejár viditeľný v oblasti gemerika.

Puklinová kliváž[upraviť | upraviť zdroj]

Puklinová kliváž sa vyznačuje voľným okom vidtiteľnými plochami nespojitosti podobných prasklinám. Pozdĺž plôch kliváže možno pri tom pozorovať medzi plochami primárnej vrstvovitosti ofsety. Tie signalizujú pohyb pozdĺž klivážových plôch. Častá je v zvrásnených ale nemetamorfovaných nečistých vápencoch a slieňoch, prípadne pieskovcoch. Vzdialenosť jednotlivých plôch nehomogenity sa pohybuje od 1 do 10 cm. Samotné plochy nespojitosti môžu dosahovať hrúbku od desatín mm do 1 cm[6]. Puklinová kliváž sa v procese deformácie často pretransformuje do krenulačnej kliváže[7]. Viacero autorov navrhuje termín puklinová kliváž nepoužívať, pretože môže ísť aj o formu systematických puklín, ktorých genéza je celkom iná ako u kliváže.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. PETRÁNEK, J. On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, [cit. 2010-07-04]. Dostupné online.
  2. a b Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003, Všeobecná geológia 2. Univerzita Komenského, Bratislava, 507 s.
  3. Brodie, K., Fettes, D., Harte, B., Schmid, R., 2007, 3. Structural terms including fault rock terms. IUGS Subcommission on the Systematics of Metamorphic Rocks, 13 s.
  4. Rajlich, P., 1993, Riedel shear: a mechanism for crenulation cleavage. Earth-Science Reviews, 34, s. 167-195
  5. Nemčok, M., Melichar, R., Marko, F., Madarás, J., Hodáň, Š., 1995, Základy štruktúrnej geológie. Mineralia Slovaca - Monografie, Bratislava, 170 s.
  6. a b Davis, G.H., Reynolds, S.J., 1996, Structural geology of rocks and regions. (2nd Edition). John Wiley & Sons. New York, 776 s.
  7. Marko, F., Jacko, S., 1999, Štruktúrna geológia I (Všeobecná a systematická). Vydavateľstvo Harlequin, Košice, 181 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]