Aktívny okraj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Konvergentný okraj)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Typy okrajov tektonických platní: aktívny, pasívny, transformný.

Aktívny okraj alebo konvergentný / deštruktívny okraj platne je oblasť približovania sa dvoch litosférických platní spojená s ich subdukciou prípadne kolíziou. V dôsledku pôsobenia napätí, trenia, a tavenia pláštových hmôt sú tieto oblasti bežne spojené s rozsiahlymi zemetraseniami a vulkanizmom. Sú rozoznávané 3 typy konvergentných okrajov:

  • oceán-oceán
  • oceán-kontinent
  • kontinent-kontinent

Typy konvergentných okrajov[upraviť | upraviť zdroj]

Konvergencia oceán – oceán[upraviť | upraviť zdroj]

Oceán-oceán

Pri styku dvoch oceánskych platní, ktoré sa pohybujú proti sebe dochádza k ich vzájomnému podsúvaniu tzv. subdukcii. Pri tomto deji sa obyčajne staršia platňa podsúva pod mladšiu. Prejavom podsúvania dosiek na dne oceánu je oceánska priekopa. Litosféra, pôvodne tvoriaca oceánske oblasti je presýtená vodou a pri podsúvaní a zvyšovaní tlaku a teploty sa z nej voda uvoľnuje smerom do nadložnej platne. Prísun vody (ale aj ďalších fluíd ako CO2) spôsobuje v nadložnej platni k zmeny, ktoré ovplyvňujú rovnovážne podmienky už existujúcich hornín a materiálu astenosferického klinu (pristoru astenosféry nad subdučnou zónou). Vo väčšej hĺbke môžu spôsobovať ich opätovné tavenie, tento jav sa nazýva parciálne tavenie. Roztavená magma, ktorá je ľahšia ako okolitá chladnejšia hornina preniká vyššie, ak sa dostane až na povrch, vzniká vulkanický ostrovný oblúk. Vulkanické oblúky majú prevažne bázickúintermediárnu, ale pomerne alkalickú magmu, ktorá vzniká štiepením jednoduchých magiem z astenosferického klinu nad subdukčnou zónou.

Okrem vzniku ostrovného oblúku, pri subukcii tohto typu môže dochádzať ak ústupu (roll-back) subdukčnej zóny smerom od ostrovného oblúka, to môže mať za následok extenziu v nadložnej platni a k vzniku zaoblúkovej panvy. Pri konvergencii tiež môže dochádzať k zachytávaniu sedimentov alebo nerovností (napr. podmorských sopiek) z nadložnej platne a vzniká pri tom tzv. akrečná prizma. V prípadoch, že akrečná prizma nevzniká nazýva toto ako erózny okraj, dochádza pri tom k tzv. subdukčnej erózii, ktorá môže prispievať k vzniku predoblúkových panví.

Konvergencia oceán – kontinent[upraviť | upraviť zdroj]

Oceán-kontinent

V príprade ak dôjde ku konvergencii oceánskej a kontinentálnej kôry, subdukuje vždy bazaltová oceánska kôra, ktorá je ťažšia ako granitická kôra kontinentov. Špecifikom takejto konvergencie je to, že oceánska platňa nedeformuje kontinent priamo. Dochádza k tzv. nekolíznej deformácii, ktorá vzniká ak dochádza ku kompresii v nadložnej platni.[1] Opačným prípadom je, ak dochádza k ústupu subdukčnej zóny smerom od kontinentu, čo je sprevádzané extenziou v nadložnej kontinentálnej platni a vznikom zaoblúkovej alebo retro-arc panvy.

Javom, ktorý sprevádza konvergentné rozhrania kontinentov s oceánskou platňou je intermediárny, prevažne andezitový, dacitovýryolitový vulkanizmus. Vulkanizmus je podobne ako pri vzniku oceánskych ostrovov spôsobený únikom vody zo subdukovanej platne, ktorá spôsobuje v astenosferickom kline nad subdukčnou zónou natavovanie hornín. Na rozdiel od oceánskych ostrvoných oblúkov, je magma intermediárna až kyslá (teda kyslejšia ako bázické magmy), pretože je obohatená o kyslý (na kremeň bohatý materiál) z kontinentálne platne cez ktorú prechádza.

Kolízia kontinent – kontinent[upraviť | upraviť zdroj]

Kontinent-kontinent

Konvergentný okraj tretieho typu je kolízia dvoch kontinentálnych litosférických platní. Spôsobuje ju kompletné pohltenie oceánskej litosféry v subdukčnej zóne a následná zrážke približujúcich sa kontinentov. Subdukujúca oceánska kôra so sebou čiastočne ťahá do subdukčnej zóny aj časť priľahlého kontinentu, ktorý sa tak podsúva pod nadložnú kontinentálnu platňu. Dochádza k zdvojeniu hrúbky kôry, ďalekosiahlym hrubokôrovým i ťankokôrovým násunom, predstavujúcim často veľmi rozsiahle príkrovy. V podložnej platni tiež dochádza k vzniku okrajovej panvy predpolia (predhlbne), ktorá sa prehýba pred čelom nasúvaných blokov a je vyplňovaná horninami erodovanými z čela orogénu.

Stavba takýchto orogénnych oblastí je však pozdĺžne veľmi variabilná a vyznačuje sa mnohými odchýlkami.

Sedimentácia v konvergentných rozhraniach[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe rôznorodosti zachovania sedimentov je rozoznávany erózny a akrečný aktívny okraj. Akrečný okraj je typický narastaním množstva sedimentov a je predstavovaný akrečnom prizmou. Erózny okraj je stabilný alebo zmenšujúci sa. Erózia vzniká pôsobením topografie podložia, napr. oceánskych ostrovov, okrajov transformných zlomov alebo iných nerovností vznikajúcich na ponárajúcej sa platni v dôsledku jej ohybu pred vstupom do subdukčnej zóny. Ďalším spôsobom vzniku erózie je erózia vysokým tlakom pórových fluíd, ktorý sa prejavuje buď reaktiváciou a migrácia zón odlepenia smerom z podložia do nadložia alebo frakturáciou hornín pórovými fluidami a vznikom melanží.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kearey, P., Klepeis, K.A., Vine, J.F., 2009: Global Tectonics. 3rd Edition, Wiley-Blackwell, Chichester, 496 s.
  2. Westbrook, G.K. 2005: Convergent Plate Boundaries and Accretionary Wedges in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R., (Editors) 2005: Encyclopedia of Geology. Volume 5, Elsevier, Amsterdam, s. 307 – 317.