Pasívny okraj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Typy okrajov tektonických platní: aktívny, pasívny, transformný.

Pasívny okraj (ang. passive margin) alebo Atlantický typ okraju alebo sedimentárny pasívny okraj kontinentu je rozhranie tvorené prechodným typom zemskej kôry medzi kontinentálnou a oceánskou kôrou, pričom tieto dva typy kôry sa voči sebe nepohybujú – teda nie sú tzv. aktívnym okrajom. Tvoria oblasti kontinentálneho šelfu. Vznik pasívneho okraju spôsobuje kontinentálny rift, ktorý vytvára novú oceánsku panvu. Pasívne okraje nie sú okraje tektonických platní, takmer sa tu neprejavuje seizmická ani vulkanická aktivita. Typickým príkladom sú okraje Atlantického oceánu.[1]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie pasívnych okrajov v rámci Zeme.

Na stavbe dnešnej Zeme sa účastní asi 105 000 km pasívnych okrajov. Ich vek sa pohybuje od približne 5 miliónov rokov (pliocén) v prípade pobrežia Červeného mora po asi 180 miliónov rokov v oblasti pobrežia Mozambiku v Afrike.[2]

Pasívne okraje tvoria všetky hranice typu oceán-kontinent okrem tých, kde dochádza k smerne posuvným pohybom alebo subdukcii. Nachádzajú sa takmer okolo celého Atlantického oceánu, Severného ľadového oceánu a na západe Indický oceán. Tvoria prakticky celé západné a východné pobrežie Afriky, Grónska, Indie a Austrálie. Tvoria i pobrežie Severnej a Južnej Ameriky, Západnej Európy a väčšiny Antarktídy. Pobrežie s pasívnymi okrajmi sa nachádza aj vo Východnej Ázii.

Morfológia povrchu[upraviť | upraviť zdroj]

Pasívny okraj na pobreží tvorí pobrežnú rovinu a v mori kontinentálny šelf, kontinentálny svah a jeho úpätie s okrajom abysálnych plošín – hlbokomorských panví. Hranica kontinentálneho šelfu a svahu obvykle ohraničuje minimum neogénnej vodnej hladiny počas globálnej morskej regresie a najnižšej hladiny počas kvartérneho zaľadnenia. Vonkajšia časť kontinentálneho šelfu býva často prerezaná podmorskými kaňonmi, ktoré sú často podmorskými pokračovaniami korýt riek. Pobrežná rovina je väčšinou ovplyvňovaná fluviálnymi (riečnymi) procesmi, zatiaľ čo šelf ovplyvňujú delty a prúdy pohybujúce pozdĺž pobrežia. Veľké rieky (Amazonka. Orinoco, Kongo, Níl, Ganga, Chuang-che, Jang-c’-ťiang alebo Mackenzie), ktoré ústia v oblasti pasívnych okrajov. V týchto miestach dochádza k značnej sedimentácii. Pri prevahe sily prílivy vznikajú namiesto delt estuáriá. V prípade vhodných podmienok môžu oblasti šelfu obsahovať väčšie polohy koralových vápencov.

Reliéf pobrežia na niektorých miestach výrazne pozmenilo zaľadnenie, príkladom sú fjordy v Nórsku alebo Grónsku.

Prierez[upraviť | upraviť zdroj]

Pasívny okraj kontinentu s kôrou prechodného typu. Charakteristické sú listrické poklesové zlomy, ktoré vznikli pri riftingu.

Najdôležitejšie znaky pasívneho okraju ležia ukryté pod vrstvou sedimentov. Nachádza sa tu prechod medzi kontinentálnou a oceánskou zemskou kôrou. Kôra sa tu postupne stenčuje, mení sa i petrograficky, bližšie k oceánu prevládajú bázické horniny, ktoré nakoniec menia charakter kontinentálnej na oceánsku kôru. Rôzne typy prechodnej kôry závisia i od toho ako kôra vzniká, najmä od toho aký rýchly bol rifting a aká bola teplota plášťového diapíru, ktorý rifting vyvolal. Tieto oblasti navyše môžu obsahovať miesta s exhumovanými serpentinitmi vrchného plášťa. Okraj kontinentu sa vyznačuje prítomnosťou poklesových zlomov listrického tvaru, uklonených smerom k oceánu. Zlomami narušená kôra môže byť hlboko pochovaná pod množstvom sedimentov, hlavne ak je v blízkosti dostatok vodných tokov, ktoré prinášajú horninový materiál, ako aj kvôli termálnej subsidencii v postriftovom štádiu. Rozoznávajú sa dva typy kontinentálnych pasívnych okrajov: amagmatický a vulkanický. Vulkanický pasívny okraj sa vyznačuje veľkým množstvom dajok a intrúzií. Väčšina dajok je kolmých na k oceánu ukloneným lávovým prúdom a sillom. Intrúzie majú za následok vznik lávových prúdov po povrchu subsidujúceho okraja smerom k oceánu.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma vzniku pasívneho a vulkanického pasívneho okraja.

Vzniku pasívneho okraja kontinentu predchádzal vývoj plášťového diapíru, ktorý vďaka svojej vysokej teplote natavil nadložnú litosféru, ktorá sa začala rozpadať (tzv. rifting). Po prekonaní síl, ktoré držali litosféru v mieste plášťového diapíru pohromade vzniknú v litosfére zlomové poruchy, pozdĺž ktorých na povrch preniká láva, ktorá začne formovať dno nového oceánu. Nastáva rozchádzanie oceánskeho dna. Pasívny okraj vzniká na rozhraní kontinentu a oceánskej kôry extenziou kontinentálnej kôry. Jej extrémne stenčenie smerom k okraju spôsobí, nachýlenie okrajových častí kontinentu smerom k novovznikajúcemu riftu a ich skĺzanie pozdĺž listrických poklesových zlomov. Takéto pasívne okraje sa delia na dva typy[3]:

K vývoju pasívnych okrajov môže dochádzať v rôznych geotektonických pozíciách od okrajov Atlantického typu, až po zaoblúkové pasívne okraje a pasívne okraje, ktoré sa vyvinuli z transformných okrajov platní.[2]

Druhým typom pasívnych okrajov je vulkanický pasívny okaj.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Margin Structure [online]. geology.uprm.edu, [cit. 2009-11-26]. Dostupné online. (anglicky)
  2. a b Bradley, D.C., 2008: Passive margins through earth history. Earth-Science Reviews, 91, s. 1–26
  3. Kearey, P., Klepeis, K.A., Vine, J.F., 2009: Global Tectonics. 3rd Edition, Wiley-Blackwell, Chichester, 496 s.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Passive margin na anglickej Wikipédii.