Martin Slivka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Martin Slivka
slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a etnograf

Narodenie 1. november 1929
Spišský Štiavnik, Česko-Slovensko
Úmrtie 23. september 2002 (72 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma mater Akadémia múzických umení v Prahe
Karlova univerzita

Prof. PhDr. Martin Slivka, CSc. (* 1. november 1929, Spišský Štiavnik – † 23. september 2002, Bratislava) bol významný slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a etnograf.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1955 absolvoval na pražskej FAMU štúdium dokumentárnej tvorby u profesora Karola Plicku. Hneď po skončení štúdia začal pôsobiť spočiatku ako dramaturg, neskôr ako režisér a scenárista. Stredobodom jeho záujmu bola predovšetkým etnografia a ľudová kultúra, čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať odbor etnografie a folkloristiky, ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.

Od roku 1967 pôsobil v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na VŠMU a tu sa v roku 1990 stal aj dekanom Filmovej a televíznej fakulty. Autorsky sa podieľal na vyše 140 filmoch. Za svoju filmovú tvorbu získal množstvo ocenení.

Režisér etnografických dokumentov[upraviť | upraviť zdroj]

Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výrazné ovplyvnenie Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk.

Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument Pieseň farieb a tvarov. V tomto diele nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument Cesta k dnešku, ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia.

Jeho samostatný debut Voda a práca z roku 1963 získal na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v Krakove ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. Kameramanom bol Jozef Grussmann a autorom hudby Ilja Zeljenka.

V Bulharsku, v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument Odchádza človek. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života a vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti.

V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), Fašiangy (1969). V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt Ľudová kultúra na Slovensku (1972).

Režisér dokumentov o umení[upraviť | upraviť zdroj]

V sedemdesiatych rokoch v tvorbe Martina Slivku etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch.

V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky – tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch.

Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik Milan Rúfus, alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.

V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus Deti vetra. Tento 13-dielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.

Vedecká práca[upraviť | upraviť zdroj]

Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo, ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy Karol Plicka – Básnik obrazu, ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca, a diela Pavol Socháň (1985).

Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu Etnofilm vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm v Čechách. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu Etnofilm Čadca, ktorý funguje od roku 1980.

Tvorba o Martinovi Slivkovi[upraviť | upraviť zdroj]

Život a dielo Martina Slivku zachytil Martin Šulík vo svojom dokumente z roku 2007 Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“. Film obsahuje okrem iného aj výpovede Slivkovej rodiny, priateľov a kolegov. Šulík sa snažil poukázať nielen na jeho bohatú tvorbu a jej prínos, ale aj na osobnosť Martina Slivku.

V roku 2009 vyšla o Martinovi Slivkovi kniha Ostáva človek – Martin Slivka, ktorej autormi sú Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Macek V., Paštéková, J.: Dejiny slovenskej kinematografie, Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4.
  • REMIÁŠOVÁ, M.. Martin Slivka [online]. Občianske združenie Osobnosti.sk, [cit. 2012-03-27]. Dostupné online.