Medzinárodné letisko Kansai

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Medzinárodné letisko Kansai
関西国際空港
Kansai Kokusai Kūkō
Medzinárodné letisko Kansai
IATA: KIX – ICAO: RJBB
Základné informácie
Typ letiska medzinárodné civilné
Prevádzkovateľ Kansai International Airport Co., Ltd.
Otvorenie 1994
Mesto Osaka, Japonsko
Nadm. výška 5 m n. m.
Poloha

34°26′00″S 135°14′16″V / 34.433461°S 135.237751°V / 34.433461; 135.237751Súradnice: 34°26′00″S 135°14′16″V / 34.433461°S 135.237751°V / 34.433461; 135.237751

Webstránka www.kansai-airport.or.jp
Štatistika (2006)
Cestujúcich 16 582 027
Pohybov 114 559 lietadiel
Vzletové a pristávacie dráhy
Smer Dĺžka Povrch
06R/24L 3 500 m asfaltový betón
06L/24R 4 000 m asfaltový betón
Satelitná snímka osackej zátoky spolu s mestom a situovaným letiskom

Medzinárodné letisko Kansai (jap. 関西国際空港 Kansai Kokusai Kūkō), (IATA: KIX, ICAO: RJBB) je najdlhšia budova umiestnená na umelom ostrove 5 km od pobrežia mesta Osaka v Japonsku. Bolo otvorené 4. septembra 1994. Letisko ročne odbaví 160 000 letov. Budovu v hodnote 17 miliárd dolárov realizovali v rokoch 1988 až 1994 víťazi súťaže založenej na podkladoch od Aéroports de Paris, Renzo Piano Building Workshop (architekt) a Ove Arup § Partners (inžinier). A o realizáciu sa postarali dve konzorciá vedené Takinakym a Obajašim.

Situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Letisko je situované na umelom ostrove v Osackej zátoke, vzdialené od zastavaného mesta. Ostrov je vzdialený od pobrežia 5 kilometrov. Toto riešenie preukázali štúdie ako najlepšie a jediné možné riešenie, nakoľko mesto Osaka je už teraz roztiahnuté až k horám obkolesujúcim mesto, a teda v tejto 20 miliónovej aglomerácii už nebolo možné nájsť iné vhodné miesto. Keďže je toto letisko dostatočne vzdialené od obývaných štvrtí je teraz možná 24 hodinová prevádzka.

Ostrov[upraviť | upraviť zdroj]

Umelý ostrov má rozmery 4 x 2,5km. More je hlboké približne 20 metrov a dno tvorí veľmi mäkké bahno, o ktorom sa predpokladalo, že poklesne o ďalších 11 m pri navážaní materiálu na vytvorenie ostrova. Umiestňovanie veľkého množstva násypového materiálu zabralo 5 rokov. Na dosypanie materiálu sa použila zemina z neďalekých hôr. Navozilo sa 178 miliónov m3 zeminy. Materiál sa podarilo získať doslovným zrovnaním so zemou troch blízkych hôr. Na stavenisko bol prevážaný satelitmi navigovanými člnmi, aby spustili svoj náklad na vopred stanovené miesta. Usadzovanie morského dna však bolo intenzívnejšie než sa predpokladalo, čo oneskorilo stavbu o jeden rok. Nasypaním materiálu sa problematika pohybovania a klesania ostrova neuzavrela. Bolo potrebné vybudovať mohutné piesty, ktoré ostrov vyvažujú.

Budova terminálu[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlo MD-11 pred terminálom

Na budovu terminálu vypísali medzinárodnú súťaž v roku 1998 na základe podkladov vypracovaných spoločnosťou Aéroports de Paris. Súťaž vyhrali architekti Renzo Piano Buildings Worskhop a inžinieri Ove Arup & Partners. Navrhli novú formu letiska, ktoré dokáže vybavovať domáce aj medzinárodné lety v jedinej budove, s lietadlami pripájajúcimi sa pozdĺž predĺžených krídel. Takáto dlhá a úzka stavba je efektívna, pokiaľ ide o plochý tvar ostrova určovaný vzletovou a pristávacou dráhou.

Letiskový terminál je budova s úplne novým prístupom, v typológii letísk jedinečná a dovtedy neexistujúca. Vznikol spoločný priestor ktorý je schopný odbaviť prichádzajúce aj odchádzajúce lety. Dĺžka objektu je 1,7 kilometra a obsahuje 41 príletových a odletových komôr ktoré sa napájajú priamo na lietadlá. Vnútorný priestor tvorí dlhá hala – „kaňon“ ktorý je rozdelený do troch výškových rovín. Tento priestor má špeciálny systém požiarnej ochrany a preto nebolo potrebné ho deliť na požiarne celky. Priestor s vysadenými kvetmi a stromami a ladený v tradičných japonských farbách (modrá, okrová) pôsobí skôr dojmom rušnej japonskej ulice ako letiskového terminálu. Tento obrovský kolos zamestnáva na ploche 300 000 m2 okolo 10 000 ľudí.

Orientácia a pohyb[upraviť | upraviť zdroj]

Od začiatku bola jasná orientácia prvoradým cieľom návrhu. Prichádzajúcemu cestujúcemu by malo byť v ktoromkoľvek okamihu jasné na ktorej strane sú prílety a odlety. Aby sa získal takýto výsledný efekt, vychádzalo sa z dvoch hlavných riešení- všetky zariadenia ako kaviarne a obchody duty-free umiestnili na úrovni mezanínu a na príletovej strane situovali úzku halu „kaňon“. Účelná forma umožňuje cestujúcim prejsť na požadované poschodie budovy pomocou výťahov a eskalátorov umiestnených na vonkajšej stene. Farby kaňonu (modré a okrové) nájdeme v tradičnej japonskej architektúre.

Priestor je osvetlený zhora a sú v ňom vysadené stromy, aby nadobudol ráz ulice odlietajúci cestujúci, ktorí prechádzajú cez „kaňon“ na hornom poschodí, ako prvú uvidia odletovú halu a jej strechu v tvare krivky, ktorá sa medzičasom stala symbolom tohto letiska.

Konštrukcia a tvar[upraviť | upraviť zdroj]

Interiér terminálu

Inšpirácia tvaru pramení z tvaru a dynamiky krídla. Oceľová konštrukcia navrhnutá s ohľadom na veľkú pravdepodobnosť zemetrasení pevne udržuje tvar objektu formovaný dynamickými líniami vychádzajúcimi z aerodynamiky krídla a jeho obtekania vzduchom. Japonské zákony prikazujú aby stavba odolala aj bočnej záťaži, ktorá je väčšia, než samotná hmotnosť stavby. Teda autori hovoria, že stavba by si zachovala svoj tvar, aj keby bola pripevnená na kolmej stene. Nosný systém sieťovej štruktúry s asymetrickými líniami prekonáva rozpätie 82,8 metra. Oceľové nosníky a väzníky majú okrem statickej úlohy aj tú funkciu, že sú v nich vedené rozvody klimatizácie a osvetlenie, čím ostáva strop čistý a prehľadný. Pre potreby vizuálnej kontroly a dostatočného výhľadu z kontrolnej veže sa na konci krídla objektu znížili. Na princípe eliptických kriviek krúžiacich okolo stredu bol tvar ešte doformovaný. Takúto strešnú rovinu obložili 82 000 kusmi rovnakých plátov z ušľachtilej ocele.

Medzinárodná odletová hala[upraviť | upraviť zdroj]

Strecha odletovej haly pozostáva z množstva oceľových priehradových nosníkov s výraznými líniami. Naznačujú cestujúcim smer ich pohybu hore alebo dolu cez budovu, najskôr na colné vybavenie a potom do odletovej miestnosti na dolnom poschodí. Vizuálnu jasnosť však nedosiahli nedosiahli na úkor konštrukčnej logiky. Strecha kopíruje konštrukciu pod ňou a tak sa minimalizuje množstvo vzduchu, ktoré treba regulovať.

Výrazné šikmé okraje väzníkov, ktoré poskytujú bočnú stabilitu, pripomínajú návštevníkovi dôležitý konštrukčný parameter japonských stavieb a odolnosť voči zemetraseniu.

Odletová hala v dĺžke 1800 m nemá žiadne obmedzenie pohybu a tak ju možno považovať za najdlhšiu miestnosť na svete. Je to efektívne z hľadiska pohybu cestujúcich, ale nečakané, lebo obvyklým protipožiarnym riešením vo veľkých budovách v Japonsku ale aj inde sú deliace priečky postavené v pravidelných intervaloch. Vynechanie takýchto stien sa dosiahlo kombináciou inovatívneho inžinierstva a spolupráce japonských úradov. Navrhovaná stratégia bola opísaná ako koncepcia ostrovov a kabín. Hlavné požiarne rizikové oblasti - služby sú zlúčené pod protipožiarnymi postrekovačmi a výkonnými vetracími krytmi - kabínami. Menej nebezpečné celky - zoskupenia sedadiel, sú umiestnené dostatočne ďaleko od seba a tvoria ostrovy, aby sa zabránilo šíreniu požiaru z jedného miesta na druhé.

Tradičné riešenie požiarnych celkov oddelených protipožiarnymi stenami teda v tomto objekte absentuje. Práve toto dovoľuje uvoľniť celý priestor a nechať ho bez bariér v pohybe všetkými smermi. Je použité riešenie ktorého stratégia je definovaná ako koncepcia „ostrovov a kabín“. Pod protipožiarnymi ostrekovačmi je umiestnená skupina služieb, chápaná ako rizikové sféry, nad ktorou sa nachádzajú takisto aj výkonné vetracie kabíny. Tzv. ostrovy sú skupiny menej rizikových faktorov, ktoré sú od seba vzdialené dostatočne na to, aby sa z jednej nepreniesol oheň na druhú.

Stavebné úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci má Osacká zátoka niekoľko umelých ostrovov, Kansai sa nachádza najďalej od brehu (5 km) a v hlbšej vode než jeho predchodcovia. Po navezení 178 miliónov m3 podkladového materiálu sa podarilo túto budovu s celkovou podlahovou plochou 300 000 m2 dokončiť už za tri roky. Na dosiahnutie tohto cieľa uzavreli separátne zmluvy s dvoma konzorciami, ktoré viedli Takinaka a Obajaši. Každé z nich postavilo presne polovicu budovy. Samotná budova však cestujúcich neohromí. Priestory majú ľudské rozmery a strohým dizajnom kombinovaným so zmyslom pre detail sa dosiahla elegancia a jasnosť, ktorá pri letiskových stavbách nemá obdoby.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Neil Parkyn: Sedemdesiat zázrakov architektúry. Úžasné stavby a príbeh ich vzniku., Bratislava: Slovart, 2003, 160-163 s.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]