Ostiár
| Duchovenstvo katolíckej cirkvi | |
 | |
| Podľa svätenia | |
|---|---|
| biskup • kňaz • diakon • subdiakon1 | |
| Podľa úradu, titulu či stavu | |
^1 V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje |
_jm37275.jpg)
Ostiár (lat. ostiarius – „dverník“) je v rímskokatolíckej cirkvi bohoslovec (predtým klerik), ktorý prijal najnižšie zo štyroch nižších svätení.[1][2][3] Od roku 1973 sa už (až na zriedkavé výnimky) z rozhodnutia pápeža Pavla VI. neudeľuje.[4]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
S funkciou ostiára v ranej cirkvi sa možno stretnúť už približne od konca 2. storočia, teda obdobia, keď kresťanské komunity začali vlastniť kostoly. V tom čase bolo bežné, aby mali domy vyššie postavených Rimanov otroka vyhradeného na stráženie dverí (lat. ostiarius), čomu podobnou bola aj funkcia kostolného vrátnika, ostiára, ktorý sa okrem stráženia dverí staral aj o poriadok v kostole, vyvádzal katechumenov a nekresťanov po prvej polovici omše, t.j. omši katechumenov, a staral sa o cintorín.[1][3][5]
Prvýkrát sa ostiariát spomína v liste pápeža Kornélia Fabiovi z roku 251, v ktorom píše, že v Ríme pôsobilo 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov. Ďalej Liber Pontificalis spomína, že v roku 258 bol v Ríme (v rovnakom čase ako svätý Vavrinec) umučený aj mučeník Roman, ktorý bol ostiárom.[1]
Theodoziánsky kódex obsahuje konštitúciu (CTh 16,2,24) cisárov Valenta, Graciána a Valentiniána z 5. marca 377, ktorá radí ostiárov medzi klerikov s právom exempcie od povinných verejných služieb.[1] Túto konštitúciu neskôr prevzal aj Justiniánsky kódex (CI 1,3,6).
Pápež Geláz I. v liste biskupom z južnej Itálie a Sicílie z roku 494 píše, že negramotní veriaci mohli byť vysvätení maximálne za ostiárov.[1] Kánony Statuta Ecclesiae Antiqua z konca 5. storočia spomínajú obrad svätenia ostiárov, ktorý pozostáva z odovzdania kľúčov od kostola a z modlitby, ktorú sa počas toho biskup modlí.[5] Od 10. storočia sa v Ríme začal používať podobný obrad prebratý z franského prostredia.[3]
Úlohu ostiárov už vo 4. storočí postupne prebrali iní (mansionarii, sakristiáni, sextóni), takže sa ich význam postupne zmenšoval.[3] Mimo Ríma sa s ostiármi možno stretnúť ešte v neskoršej rímskej dobe, postupom času však ich funkcia úplne zanikla a ostiariát sa stal iba jedným zo stupňov svätenia na ceste ku kňazstvu. Tento stav sa zachoval až do 20. storočia, keď Rímsky pontifikál už len formálne definoval povinnosti ostiárov ako „zvoniť na zvonoch, otvárať dvere do kostola a sakristie a otvárať knihu kazateľovi“.[1]
V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a navrhla, aby sa ostiariát mohol udeľovať sakristiánom, ktorí v podstate vykonávajú pôvodnú funkciu ostiárov. Počas nasledujúcich rokov prišli ďalšie návrhy ponechať ostiariát s dôrazom na službu v chráme a vonkajšiu starostlivosť oň a na sakrálne umenie. Až v roku 1970 však prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, definitívne rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát.[6]
Nižšie svätenia nakoniec zreformoval pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972, pričom ako jediné z nich zachoval akolytát a lektorát ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom, pričom im pridelil úlohy, ktoré im prislúchajú dodnes. Ostiariát bol teda bez náhrady zrušený.[4]
V inštitútoch apoštolského života podliehajúcich bývalej komisii Ecclesia Dei, ktoré slávia liturgiu podľa predkoncilovej liturgie, sa ostiariát naďalej udeľuje spolu s ostatnými nižšími sväteniami. Toto právo potvrdil Benedikt XVI. v motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 a bližšie potvrdila komisia Ecclesia Dei inštrukciou Universae Ecclesiae z 30. apríla 2011.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f
KIRSCH, J.P.. Porter. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
- ↑ Can. 949 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-09-13]. Dostupné online. (lat.)
- ↑ a b c d SANDER, Kai Gallus. Ostiarier. In: KASPER, Walter. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1998. [Cit. 2023-09-13]. ISBN 978-3-451-22007-4. Zv. 7, s. 1202 – 1203. (nem.)
- ↑ a b Pavol VI.. Motu proprio Ministeria quaedam [online]. Vatikán: vatican.va, 1972-08-15, [cit. 2023-09-13]. Dostupné online. (lat.)
- ↑ a b LICHNER SJ, Miloš. Statuta Ecclesiae antiqua: Anonym(=Gennadius Masilliensis?): monografia. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2020. 127 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8191-260-3. S. 85, 110.
- ↑ BUGNINI, Annibale. Die Liturgiereform, 1948-1975 (Zeugnis und Testament). Freiburg, Basel, Wien : Herder, 1988. 1014 s. ISBN 978-3-451-20727-3. Kapitola 43: Kirchliche Dienste, s. 759 – 784. (nem.)
- ↑ §29 – §31 In: ECCLESIA DEI. Instruction on the application of the Apostolic Letter Summorum Pontificum of His Holiness Benedict XVI given motu proprio [online]. 2011-04-30, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online.
