Exorcista (svätenie)
| Duchovenstvo katolíckej cirkvi | |
 | |
| Podľa svätenia | |
|---|---|
| biskup • kňaz • diakon • subdiakon1 | |
| Podľa úradu, titulu či stavu | |
^1 V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje |
Exorcista je v rímskokatolíckej cirkvi bohoslovec (predtým klerik), ktorý prijal tretie zo štyroch nižších svätení.[1][2][3] Od roku 1973 sa už (až na zriedkavé výnimky) z rozhodnutia pápeža Pavla VI. neudeľuje.[4]
Toto svätenie symbolizuje zasvätenie sa Kristovi, víťazovi nad Satanom a priateľovi chorých a hriešnych.[3]
Pozor na zámenu s funkciou exorcistu (pozri exorcista), ktorú dodnes vykonávajú výlučne kňazi z poverenia biskupa a ktorá spočíva vo vykonávaní slávnostných exorcizmov, pričom exorcisti prijavší len nižšie svätenie exorcistátu na toto už oddávna nemali oprávnenie.[1]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Exorcistát pravdepodobne vznikol ako vývoj spontánneho pôsobenia starokresťanských veriacich vykonávajúcich exorcizmy.[3] Prvýkrát sa spomína v liste Fabiovi pápeža Kornélia z roku 251, v ktorom pápež spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov. Systém nižších svätení vrátane exorcistátu pravdepodobne zaviedol jeho predchodca, pápež Fabián.[1]
Povinnosti exorcistov definujú už niektoré kánony zo zbierky kánonov Statuta Ecclesiae antiqua. Je z nich zachovaný napr. obrad svätenia, teda predanie knihy obsahujúcej formuly exorcizmu a modlitbu, ktorú sa počas toho biskup modlí[5] – tento obrad sa používal v podstate v nezmenenej podobe až do 20. storočia. Z týchto kánonov je ďalej zjavné, že hlavnou funkciou exorcistu bolo vykonávať krstný exorcizmus, denné exorcizmy nad katechumenmi a starať sa o posadnutých.[1]
V 5. storočí exorcistát vymizol, ale bol následne oživený v Galii. V 9. storočí bol pod spätným galským vplyvom v Ríme oživený a stal sa súčasťou prípravy na kňazstvo.[3][6]
Počas stredoveku sa mnohé funkcie klerikov s nižším svätením dostali pod kompetenciu klerikov s vyšším svätením, príp. kňazov, ako aj mnohé funkcie subdiakonov a diakonov prebrali kňazi. V dôsledku toho sa vykonávať exorcizmus, hoc aj krstný, stalo výlučnou kompetenciou kňazov. S vymiznutím katechumenátu a zriedkavejšími prípadmi posadnutosti stratil exorcistát praktický význam a stal sa iba jedným zo svätení, ktoré kandidáti na kňazstvo formálne absolvujú.[1]
Tridentský koncil sa pokúsil oživiť nižšie svätenia a napr. exorcistátu sa snažil prideliť úlohu starostlivosti o chorých – takáto predstava sa však do praxe nikdy nepremietla a exorcistát naďalej ostal formalitou.[3]
V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že sa exorcistát sa má zrušiť pre absenciu konkrétnej relevantnej funkcie. Počas nasledujúcich rokov prišli návrhy ponechať exorcistát s dôrazom na službu chorým na tele i na duchu a pomoc chudobným a chorým. Až v roku 1970 však prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, definitívne rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát.[6]
Nižšie svätenia nakoniec zreformoval pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972, pričom ako jediné z nich zachoval akolytát a lektorát ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom, pričom im pridelil úlohy, ktoré im prislúchajú dodnes. Exorcistát bol teda bez náhrady zrušený.[4]
V inštitútoch apoštolského života podliehajúcich bývalej komisii Ecclesia Dei, ktoré slávia liturgiu podľa predkoncilovej liturgie, sa exorcistát naďalej udeľuje spolu s ostatnými nižšími sväteniami. Toto právo potvrdil Benedikt XVI. v motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 a bližšie potvrdila komisia Ecclesia Dei inštukciou Universae Ecclesiae z 30. apríla 2011.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e
TONER, P.. Exorcist. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
- ↑ Can. 949 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-08-11]. Dostupné online. (lat.)
- ↑ a b c d e SCHNITZLER, Th.. Exorcistat. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1959. [Cit. 2023-08-11]. Zv. 3, s. 1315 – 1316. (nem.)
- ↑ a b Pavol VI.. Motu proprio Ministeria quaedam [online]. Vatikán: vatican.va, 1972-08-15, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online. (lat.)
- ↑ LICHNER SJ, Miloš. Statuta Ecclesiae antiqua: Anonym(=Gennadius Masilliensis?): monografia. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2020. 127 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8191-260-3. S. 84.
- ↑ a b BUGNINI, Annibale. Die Liturgiereform, 1948-1975 (Zeugnis und Testament). Freiburg, Basel, Wien : Herder, 1988. 1014 s. ISBN 978-3-451-20727-3. Kapitola 43: Kirchliche Dienste, s. 759 – 784. (nem.)
- ↑ §29 – §31 In: ECCLESIA DEI. Instruction on the application of the Apostolic Letter Summorum Pontificum of His Holiness Benedict XVI given motu proprio [online]. 2011-04-30, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online.
