Pierre Choderlos de Laclos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pierre Choderlos de Laclos
Pierre Choderlos de Laclos
francúzsky spisovateľ

Narodenie 18. október 1741
Amiens, Francúzsko
Úmrtie 5. september 1803 (61 rokov)
Tarent, Taliansko

Pierre Ambroise François Choderlos de Laclos (* 18. október 1741, Amiens, Francúzsko – † 5. september 1803, Tarent, Taliansko) bol francúzsky spisovateľ.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Roky mladosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo starej ale chudobnej šľachtickej rodiny, jeho otec pôsobil ako tajomník na intendantúre v Pikardii. Laclos sa rozhodol pre vojenskú kariéru a 1. decembra 1759 sa stal študentom delostreleckej školy v mestečku La Fère, neďaleko Amiens. V roku 1761 sa stal podporučíkom, o rok neskôr poručíkom, ale po podpise „Parížskej mierovej zmluvy v roku 1763“, ktorá ukončila sedemročnú vojnu, sa jeho kariéra na istý čas utlmila. Následne bol v roku 1765 vyslaný do Toul, kde pôsobil v miestnej garnizóne. V rokoch 1766 – 1769 zmenil pôsobisko a pracoval v Štrasburgu, následne v rokoch 1769 – 1775 v Grenobli. Neskôr bol vyslaný do Valence a Besançonu. V roku 1771 získal hodnosť kapitána.

Drsné armádne prostredie nevyhovovalo jeho jemnej povahe a intelektuálnym záujmom, preto sa začal venovať literatúre. Laclos obdivoval Voltaira a Montesquieua, no jeho najväčším vzorom bol Jean-Jacques Rousseau, ktorého dielo „Nová Héloїse“ (La nouvelle Héloїse) upútalo Laclosovu pozornosť najviac. Na premiére jednej z jeho divadelných hier, „Ernestine“ (1777), sa zúčastnila aj kráľovná Mária Antoinetta, ale hra nemala veľký úspech. Začiatkom roku 1777 bol poverený založiť delostreleckú školu v meste Valence na juhovýchode kráľovstva. Jedným zo žiakov tejto školy bol aj Napoleon Bonaparte. O rok neskôr sa Laclos stal kapitánom ženijného vojska a v roku 1779 odišiel na Île d’Aix, malý ostrov na západe krajiny pod mestom La Rochelle, kde mal projektovať pevnosti, stavané v súvislosti so začínajúcim sa konfliktom medzi Francúzskom a Veľkou Britániou (Francúzi podporovali boj Američanov proti britskej vláde).

V roku 1781 požiadal o polročnú dovolenku, aby sa mohol plne venovať literatúre. V tomto čase písal svoj najslávnejší román Nebezpečné známosti. Román vyšiel v marci roku 1782 a stal sa senzáciou. Len za prvý mesiac sa z neho predalo 1000 kusov, čo bol nevídaný úspech, v nasledujúcich rokoch bol preložený do niekoľkých svetových jazykov. Autorovi však priniesol skôr negatívnu nálepku amorálneho autora.

V roku 1783 bol vyslaný ministerstvom vojny do La Rochelle, aby participoval na budovaní novej zbrojnice. Tu spoznal svoju budúcu manželku Marie-Soulange Duperré. S povolením ministra vojny sa s ňou 3. mája 1786 Choderlos de Laclos oženil. Manželku veľmi miloval a bol jej verný. Mali spolu jedného syna (padol v roku 1814). Na jeseň roku 1788 požiadal Laclos o dočasné uvoľnenie z armády. S víziou hrať určitú politickú úlohu sa zblížil s vojvodom Orleánskym, ktorý bol po čas revolúcie známy pod prezývkou Filip Égalité (teda Filip Rovnosť; bol sťatý na gilotíne v novembri 1793). Najprv bol vychovávateľom jeho syna, vojvodu de Chartres (budúci kráľ Ľudovít Filip Orleánsky), neskôr sa stal jeho osobným tajomníkom. Na vojvodovom dvore vstúpil aj do slobodomurárskej lóže.

Aktivity počas francúzskej revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

23. apríla 1789 bol de Laclos zvolený do Národného zhromaždenia ako zastupujúci poslanec. V lete a na jeseň roku 1789 stopy po de Laclosovi v prameňoch miznú, ale pravdepodobne pôsobí naďalej v službách vojvodu Orleánskeho. 6. októbra 1789 boli vojvoda Orleánsky spolu s de Laclosom vyslaní na diplomatickú misiu do Anglicka, kde zostali až do júla 1790. Mali tam iniciovať podpísanie zmluvy medzi Francúzskom a Anglickom, ktorej cieľom bolo posilniť vzájomný obchod, ako aj zamedziť ďalším vojnovým konfliktom medzi týmito dvomi krajinami. Zmluva napokon podpísaná nebola.

Po návrate do Paríža v lete 1790 pôsobil naďalej ako tajomník vojvodu Orleánskeho, zároveň vykonával funkciu zastupujúceho poslanca v Národnom zhromaždení. Po tom, ako sa zahĺbil do politiky, požiadal v decembri toho istého roku o definitívny odchod z armády. Stal sa novinárom v týždenníku Le journal des Amis de la Constitution, ktorý bol v lete 1791 vydávaný v náklade približne 5000 výtlačkov týždenne.

Po roku 1790 sa pripojil k hnutiu republikánov a opustil vojvodov tábor. Zastával funkciu komisára na ministerstve obrany, kde mal na starosti reorganizáciu vojsk mladej Francúzskej republiky. V septembri 1792 mal na starosti organizáciu tábora v Châlons a pripravil republikánske vojsko k víťazstvu v bitke pri Valmy, kde bolo porazené pruské vojsko Fridricha Viliama II.

Dňa 2. apríla 1793 sa de Laclos po rozhodnutí „Revolučného súdu“ dostal do väzenia ako jeden z „orleánistov“. Obvinili ho zo sprisahania a spolupráce s generálom Dumouriezom, bývalým tajným agentom kráľa. 10. mája ho však Výbor pre verejné blaho prepustil z väzenia a až do 21. júna bol strážený vo vlastnom dome. Koncom roku 1793 bol prepustený na slobodu.

Od roku 1795 sa Laclos pokúšal vstúpiť do radov armády, ale neúspešne. Tiež skúšal vyrobiť novú zbraň - delostrelecký granát, pričom prvé realizované pokusy boli celkom úspešné. V roku 1796 založil spolu s generálom Servanom banku, no bez úspechu.

V službách Napoleona Bonaparta[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 90-tych rokov sa ale zoznámil s mladým konzulom Napoleonom Bonapartom a táto známosť ho mala opäť vyniesť vyššie v spoločenskom rebríčku. 16. januára 1800 bol Laclos prijatý do armády v hodnosti brigádneho generála v delostrelectve a mal sa pripojiť k Rýnskej armáde. V apríli opustil Paríž a nastúpil k Rýnskej armáde. Neskôr pôsobil ako veliteľ náhradnej armády v Taliansku. Po podpísaní mieru v Lunéville v roku 1801 sa vrátil do Paríža, kde bol o rok neskôr vymenovaný za hlavného inšpektora delostrelectva. V januári 1803 bol vymenovaný do funkcie veliteľa delostrelectva v Neapolskom štáte, ktorý ovládol Napoleon Bonaparte. V tejto pozícii Choderlos de Laclos 5. septembra 1803 umrel na maláriu a dyzentériu v prístavnom meste Taranto. Bol pochovaný v kostole pevnosti na neďalekom ostrove San Paolo, ale po Reštaurácii vlády Bourbonovcov v Neapolskom kráľovstve v roku 1815 bol jeho náhrobok zničený a jeho pozostatky hodené do mora. Bonaparte však de Laclosovej manželke, Marie-Soulange, odkázal 1000 frankov dôchodku.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Nebezpečných známostí napísal de Laclos aj ďalšie diela. K najvýznamnejším patria:

  • Ernestine (1777)
  • Des Femmes et de leur éducation (1783; vyšlo v českom preklade pod názvom O ženách a jejich výchově. In: Vášeň a rozum : Láska v době libertinů. Praha : Prostor, 2008, s. 147 - 202. ISBN 978-80-7260-193-6)
  • Poésies fugitives (1783)
  • Folies philosophiques par un homme retiré du monde (1784)
  • Instructions aux assemblées de bailliage (1789)
  • Galeries des États généraux (1789)
  • De la guerre et de la paix (1795)
  • Continuation des causes secrètes de la révolution du neuf thermidor (1795)

Nebezpečné známosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ako dôstojník francúzskej armády sa dostával do mnohých krajín a rôznych spoločenských vrstiev. Mohol tak čerpať inšpiráciu pre svoje pravdepodobne najznámejšie dielo - Nebezpečné známosti, v ktorom popisuje mravné voľnomyšlienkárstvo istých šľachtických kruhov z konca francúzskeho absolutizmu. Kniha písaná formou dopisov si získala už v roku svojho vydania (1782) obrovský úspech. Laclos podporený nezvyčajnou popularitou vydal spis o francúzskom maršálovi Vaubanovi - Úvahy o vplyve Vaubanovho génia. Táto kniha však natoľko pobúrila francúzsku armádu, že bol odvelený na posádku v Toule.

Príbeh Nebezpečných známostí je dodnes zdrojom mnohých literárnych a filmových spracovaní. Patrí medzi ne film Nebezpečné známosti režiséra Stephena Frearsa z roku 1988, Valmont režiséra Miloša Formana z roku 1989 či moderné spracovanie Veľmi nebezpečné známosti režiséra Rogera Kumblea z roku 1999.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BERTAUD, Jean-Paul: Choderlos de Laclos, l’auteur des Liaisons dangereuses. Paris : Fayard, 2003, 570 s. ISBN 2-213-61642-6
  • POISSON,Georges: Choderlos de Laclos ou l’Obstination. Paris : B. Grasset, 1985, 525 s. ISBN 2-246-31281-7
  • VAILLAND, Roger: Laclos par lui-même. Paris : Editions du Seuil, 1953, 191 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]