Portál:Česko/Osobnosť týždňa/52

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Jaroslav Heyrovský (* 20. december 1890, Praha, Česko – † 27. marec 1967, Praha, Česko) bol český fyzikálny chemik ocenený v roku 1959 Nobelovou cenou za chémiu. Venoval sa hlavne polarografii.

Narodil sa v Prahe ako piate dieťa Leopolda Heyrovského, profesora rímskeho práva na českej univerzite v Prahe, a jeho manželky Kláry, rodenej Hanlovej. Do roku 1909 študoval na gymnáziu, potom odišiel študovať do Londýna v rokoch 1910 1914 na University College, kde bol vedený sirom W. Ramsayom. V roku 1918 získal doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Počas 1. svetovej vojny slúžil vo vojenskej nemocnici ako lekárnik a rádiológ.

Svoju univerzitnú kariéru začal ako asistent profesora Bohuslava Braunera v Ústave analytickej chémie Karlovej univerzity, v roku 1922 bol povýšený na docenta a v roku 1926 sa stal prvým profesorom fyzikálnej chémie na univerzite. Bol členom mnohých zahraničných vedeckých inštitúcií a čestným doktorom niekoľkých svetových univerzít. Založil Polarografický ústav ČSAV a ako jeho profesor a riaditeľ vychoval veľký počet žiakov. Vytvoril vo svete uznávanú vedeckú školu. Už ako mladý začal z podnetu profesora fyziky na Karlovej univerzite v Prahe B. Kučeru teoreticky riešiť problém anomálie na elektrokapilárnych krivkách. Zdokonalil Kučerovu metódu, ktorá spočívala v tom, že sa za pomoci špeciálnych elektród, tvorených ortuťovou kvapkou a platinovým drôtikom, dalo v roztoku určiť i nepatrné množstvo prímesí. Ďalej objavil originálny spôsob výskumu elektrolytických dejov, ktorý bol založený na použití ortuťovej kvapkovej elektródy v spojení s vyrovnávacou elektródou a na meraní priebehu intenzity elektrického prúdu, ktorý prechádza elektrolytickým roztokom v závislosti na napätí.

V roku 1925 spoločne so svojím japonským žiakom M. Shikatem zostrojil prístroj pre automatický záznam kriviek v závislosti intenzity prúdu a napätia, ktorý nazvali polarograf. Od tej doby sa taktiež táto nová záznamová metóda nazýva polarografia a Heyrovský ju v päťdesiatych rokoch doplnil oscilografickou polarografiou. Stal sa jediným česko-slovenským občanom, ktorý dostal Nobelovu cenu za chémiu a jeho vedecká práca preslávila česko-slovenskú vedu na celom svete. Po svojej smrti v roku 1967 bol pochovaný v Prahe na Vyšehrade.