Rozšírenie Európskej únie v roku 2004

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Rozšírenie Európskej únie v roku 2004 je rozšírenie Európskej únie o štáty Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovensko, Slovinsko, Malta a Cyprus v máji 2004.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Strategická správa Európskej komisie z 9. októbra 2002 odporučila 10 kandidátskych krajín pre začlenenie do EÚ v roku 2004: Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Česká republika, Maďarsko, Slovensko, Slovinsko, Malta a Cyprus. Mali spolu približne 75 miliónov obyvateľov a ich hrubý domáci produkt bol 840 miliárd dolárov (podľa parity kúpnej sily[1]), približne rovnaký ako HDP Španielska.

Hoci sa EÚ rozšírila v minulosti už niekoľkokrát, nikdy predtým nezahŕňalo rozšírenie toľko krajín s takou výrazne odlišnou úrovňou ekonomického a politického rozvoja, nehovoriac o odlišnom historickom a kultúrnom pozadí. Veľa z kandidátov iba začalo budovať demokraciu a neukončilo ešte svoju premenu svojej ekonomiky na trhovú ekonomiku. Kultúrne a jazykovo toto rozšírenie zvýšilo počet jazykov, ktorými sa hovorí v EÚ. Toto odrážalo zvýšenú kultúrnu rôznorodosť a úroveň rozmanitosti v EÚ. A hoci viacero z predchádzajúcich rozšírení zahŕňalo vstup krajín, ktorých HDP na hlavu bol nižší ako priemer EÚ, nikdy nebol tento rozdiel taký veľký a ani rozšírenie nezahrňovalo tak veľa krajín.

Preto možno nazvať toto rozšírenie Európskej únie jedným z najambicióznejších. Zo strany Európskej únie bolo z časti motivované túžbou o zjednotenie Európy po ukončení studenej vojny a snahou spojiť Východnú Európu pevne zo Západom, tak aby sa zabránilo jej opätovnému upadnutiu do komunizmu alebo diktatúry.

Prvá fáza rokovaní sa uskutočnila medzi vtedajšími členskými krajinami, keď sa dohodli na spoločnej rokovacej pozícii ohľadom podmienok vstupu, ktoré budú oznamované kandidátskym krajinám. Druhá fáza rokovaní sa uskutočnila medzi EÚ a kandidátskymi krajinami, kedy boli tieto podmienky prerokované a upravené.

Cyprus bol zaradený medzi kandidátske krajiny, pretože Grécko hrozilo vetovaním celého rozšírenia, ak by Cypru nebolo umožnené byť súčasťou rozšírenia. Vyhliadka členstva tohto ostrova tiež viedla k značnému (ale v konečnom dôsledku neúspešnému) tlaku na zjednotenie na základe Annanovho plánu pre Cyprus.

Po rokovaniach medzi kandidátmi a členskými štátmi, výsledné rozhodnutie pozvať tieto krajiny na vstup bolo vyhlásené 13. decembra 2002 v Kodani a Európsky parlament hlasoval v prospech rozšírenia 9. apríla 2003.

16. apríla 2003 bola v Aténach podpísaná zmluva o pristúpení 10 novými a 15 starými členmi. Posledným zostávajúcim krokom bola ratifikácia tejto zmluvy starými členskými štátmi a každou z kandidátskych krajín. Táto bola uskutočnená v starých členských štátoch parlamentmi a v kandidátskych krajinách referendami, s výnimkou Cypru, kde bola ratifikovaná tiež parlamentom. Dátumy referend v roku 2003 a ich výsledky boli nasledovné:

V prípade, že by niektoré z referend nebolo kladné, boli urobené opatrenia pre pokračovanie rozšírenia bez krajiny alebo krajín, kde bolo referendum neúspešné. Výsledky referend však boli kladné vo všetkých krajinách, ratifikácie pokračovali bez problémov a kandidátske krajiny sa stali plnoprávnymi členmi EÚ 1. mája 2004.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. CIA World Factbook 2003

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of the European Union na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).