Rudolf Ferko

	Rudolf Ferko
	slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ
Narodenie	17. apríl 1933 (91 rokov); Prešov, Česko-Slovensko
Národnosť	slovenská
	Biografický portál

Rudolf Ferko (* 17. apríl 1933, Prešov) je slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rudolf Ferko vyštudoval prešovské gymnázium. Už počas štúdia na strednej škole náruživo kreslil. Stal sa tu vášnivým fotografom a bol členom redakcie skautského mládežníckeho časopisu. Na strednej škole sa zoznámil s Jirkom Ostermannom, Miloslavom Urbanom, alebo Štefanom Kamenickým. Na Barrandove absolvoval povinnú školskú prax a bol svedkom nakrúcania filmu Císařův pekař a pekařův císař (r. Martin Frič, 1951). Študoval na vyššej filmovej škole v Prahe a absolvoval ju v roku 1954. Po škole odišiel pracovať do Spravodajského filmu v Bratislave, v ktorom zotrval vyše 40 rokov. Pracoval tu ako kameraman a režisér. Zaujímal sa o architektúru. Bol vášnivým cestovateľom. Po rozpade filmovej tvorby počiatkom deväťdesiatych rokov si založil vlastnú firmu na výrobu filmov, ktorá fungovala tri roky.

Spravodajský film[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobil tu od polovice päťdesiatych rokov do konca rokov osemdesiatych, čiže vyše 40 rokov, ako kameraman a patril medzi najúspešnejších tvorcov filmových Týždenníkov. V Spravodajskom filme mal vyčlenené nasledovné sféry. Výtvarníctvo, školstvo, kultúra, zdravotníctvo, príroda a architektúra. Nakrúcal tu aj musilky, čo boli reportáže o žatvách. V roku 1971 sa začal venovať réžii. Ako kameraman pracoval v Spravodajskom filme s režisérmi ako Rudolf Urc (Človek z Málinca, 1959; V mene života, 1960; Nedokončená kronika, 1967 a i.), Milan Černák (Bližšie k hviezdam, 1960; O pohár národov, 1960 a i.), Vladimír Kubenko (ČSSR – Škótsko, 1961; Insitné umenie, 1966; Stretnutie s Tunisom, 1967 a i.), Ladislav Kudelka (Dnešok slovenského filmu, 1965; Koľko ich je?, 1965; Čierna a červená, 1967; Dvanásť storočí umenia, 1967; Akí sme, 1968; Žijú v palácoch, 1968; Bôle a nádeje, 1969; Bratislavský hrad, 1970 a i.). Bol režisérom snímok Deň v Alma Ate (1971), Čo o nich nevieme (1973), Afrika ´77 (1977), Než nastanú dažde (1978), Saharské memento (1981), Film o filme (1986) a ďalších. Ako kameraman nasnímal od 700 do 1000 filmov a šotov.^[1]

Charakteristika tvorby a spôsob práce[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka stredoškolským koníčkom, kresleniu a fotografovaniu, sa neskôr ako kameraman sústredil na výtvarnú zložku práce s kamerou. Rudolf Ferko si zábery rozkresľoval vopred, podobne, ako napríklad Juraj Jakubisko. Ovplyvnila ho sovietska filmová avantgarda. V Spravodajskom filme pracoval s kamerami Arriflex, alebo Bell Howell. V Žurnály točil filmy podľa presne stanovenej metráže. Jeho práca s kamerou bola pocitová, vnútorná, subjektívna. Často musel s kamerou behať, plaziť sa, skákať, ale aj ísť do vody, na rozdiel od väčšiny kameramanov, preferujúcich statickú kameru. Strihač Maximilián Remeň jeho zábery spájal dynamickými strihmi. Rudolf Ferko sa zaujímal o architektúru a výsledkom boli filmy o parížskom sídlisku La Défense, ktoré sa mu podarilo kontrapunkticky zobraziť k našim šedivým sídliskám. Svoj cit pre architektúru a zachytenie atmosféry využil aj pri natáčaní temnejších zákutí Prahy, kde chcel vyjadriť jej všednejšiu tvár. So záujmom o architektúru súvisí aj kritický film o kultúrnych domoch. Venoval sa aj kritickým dokumentom. Napríklad dokument o nemocnici v Čadci, dokument o chudobných maloroľníkoch na Kopaniciach pri Trenčíne, umierajúcich od hladu. Dôležitým v jeho kariére bol film Čierne dni (1968, r. L. Kudelka), kde zúročil svoje takmer až akrobatické spôsoby nakrúcania. Od 21. augusta 1968 tri až štyri dni točil kamerou po uliciach v ruke a nakrúcal. Udalosti točil veľkými, nepraktickými Ariflexkami. Kráčal za ľuďmi a točil tak, aby ho nebolo vidno. Ľudia ho kryli. Tieto zábery sa objavili potom vo filme Čierne dni. Točil po izbách v bytoch, alebo na strechách. Točil aj preoblečený za sedliaka. Mal mikrobus značky Barkas, ktorý potiahol čiernou plachtou na zadnej strane auta, urobil doňho diery a cez ne točil. Priložil k nim optiku na čisté sklá a mohol snímať tak, aby ho nikto nevidel. Materiál sa ihneď posielal do Viedne a odvysielal v tamojšej televízii.^[2]