Tučniak obrovský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tučniak cisársky
Tučniak cisársky
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Plavce Impennes
Rad (ordo) Tučniaky Sphenisciformes
Čeľaď (familia) Tučniakovité Spheniscidae
Rod (genus) Tučniak Aptenodytes
Druh (species) Tučniak kráľovský Aptenodytes forsteri
Vedecký názov
Aptenodytes forsteri
Gray, 1844
Synonymá:
Tučniak obrovský
Rozšírenie tučniaka cisárskeho
Rozšírenie tučniaka cisárskeho (zelenou je vyznačené hniezdisko)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Tučniak obrovský alebo tučniak cisársky alebo tučniak veľký (lat. Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší zo všetkých žijúcich druhov tučniakov, výskytovo obmedzený na Antarktídu, kde ako jediný vták prezimuje. Tvarom aj sfarbením je veľmi podobný tučniakovi kráľovskému, ale je vyše dvojnásobne tažší.

Anatómia a vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Samec a samica sú si podobní operením a veľkosťou. V dospelosti dosahujú 110 – 122 cm výškovo a hmotnosťou 22 – 45 kg, pričom samci vážia viac než samice. Hmotnosť závisí od toho, ako ďaleko sa dostali v reprodukčnom cykle. Obaja, samci aj samice, strácajú značnú hmotnosť počas vychovávania mláďat a inkubácie vajec. Tak, ako všetky druhy tučniakov, aj tučniak cisársky má telo prispôsobené na minimalizovanie odporu pri plávaní a krídla, z ktorých sa stali tuhé, ploché plutvy. Nie je schopný letu.
Jazyk je vybavený drobnými ostňami smerujúcimi do zadnej časti, slúžiacimi na zamedzenie úniku koristi po ulovení. Dospelý jedinec má tmavočierne chrbtové perie pokrývajúce hlavu, bradu, hrdlo, chrbát, chrbtovú časť krídel a chvost. Čierne operenie je výrazne ohraničené od svetlo sfarbeného operenia na iných častiach tela. Spodná časť krídel a brucha sú biele, prechádzajúce do bledožltej na vrchu pŕs, zatiaľ čo ušné škvrny sú svetložlté. Horná čeľusť 8 centimetrového zobáka je čierna a spodná môže byť ružová, oranžová alebo fialová.

Mláďa tučniaka cisárskeho.

Mláďatá[upraviť | upraviť zdroj]

Mláďatá majú ušné škvrny, bradu a hrdlo biele, zatiaľ čo zobák je čierny. Zvyčajne sú pokryté strieborno-sivým perím a majú čiernu hlavu a bielu masku. Čisto biely jedinec bol nájdený v roku 2001, ale keďže nemal ružové oči, nebol považovaný za albína. Po vyliahnutí váži mláďa okolo 315 g a operí sa po dosiahnutí 50% váhy dospelého jedinca.

Operenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tmavé operenie tučniaka cisárskeho bledne a ustupuje do hnedej počas zimných mesiacov, od novembra do februára, pred každoročným pĺznutím v januári a prvej polovici februára. Pĺznutie je v porovnaní s ostatnými druhmi vtákov rýchle, trvá len približne 34 dní. Perie tučniakov sa objavuje na pokožke potom, čo dosiahne tretinu celkovej dĺžky a pred tým, než sa staré perie stratí, aby sa znížili tepelné straty. Nové perá potom vystrčia staré pred ukončením svojho rastu.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Dorozumievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na to, že druh nemá pevne stanovenú lokalitu hniezdenia, ktorú by jedinci mohli využiť na lokalizovanie vlastného partnera alebo mláďaťa, sa musí tučniak cisársky kvôli identifikácii spoliehať na hlasové signály. Používa komplexný súbor zvukových prejavov, ktoré sú veľmi dôležité pre individuálne rozpoznanie sa medzi rodičmi, potomkami a priateľmi, zobrazujúc najrozšírenejšie variácie jednotlivých zvukov spomedzi všetkých druhov tučniakov. Dorozumievajúce sa tučniaky cisárske využívajú dve frekvenčné pásma súčasne. Mláďatá používajú frekvenčne modulované hvízdanie pri žobraní o jedlo a kontaktovaní rodičov.

Prispôsobenie sa chladu[upraviť | upraviť zdroj]

Tučniak cisársky sa rozmnožuje v najchladnejšom prostredí zo všetkých vtákov; teplota vzduchu môže dosiahnuť −40 °C, rýchlosť vetra 144 km/hod. Teplota vody je mrazivých −1,8 °C, čo je oveľa nižšie ako priemerná telesná teplota tučniaka cisárskeho (39 °C). Tento druh, schopný vydržať aj teplotu −62 °C, sa proti tepelným stratám prispôsobil niekoľkými spôsobmi:

  • Perie poskytuje 80 – 90% izolácie a tučniaky taktiež majú vrstvu podkožného tuku o hrúbke 3 cm pred rozmnožovaním. Výsledná vrstva prekáža tučniakom v pohyblivosti.
  • Jeho tvrdé pierka sú krátke, kopijovité (tvaru kopije) a husto zapĺňajú celý povrch kože. S približne 100 pierkami na 6,5 cm² má najvyššiu hustotu operenia zo všetkých druhov vtákov. Ďalšiu vrstvu izolácie tvoria oddelené brká jemných vláken sústredených medzi perím a kožou (páperie).
  • Svaly umožňujú, aby mohlo byť na súši perie držané vzpriamene, čím sa znížia tepelné straty zachytávaním vrstvy vzduchu tesne nad pokožkou. Naopak, operenie je vo vode ploché, takže udržuje pokožku a spodnú páperovú vrstvu nepremokavou. Uhládzanie si peria je nevyhnutným pre napomáhanie izolácii a pri udržiavaní peria olejovitého a vode-odolného.
  • Tučniak cisársky je schopný termoregulácie (udržiavania si svojej základnej telesnej teploty) bez toho, aby upravil svoj metabolizmus, cez širokú škálu teplôt. Známa ako termo-neutrálna škála, zasahuje od −10 do 20 °C.
  • V prípade, že teploty nedosahujú toto teplotné rozpätie, rýchlosť jeho metabolizmu sa podstatne zvýši, ale vyskytujú sa jedinci, ktorí dokážu udržať svoju telesnú teplotu medzi 37,6 a 38,0 °C v teplotách nepresahujúcich −47 °C.
  • Pohyby plávaním, chôdzou a trasením sa sú tri reakcie slúžiace na zvýšenie metabolizmu, štvrtý proces zahŕňa nárast rozkladu tukov enzýmami, čo je spôsobené hormónom zvaným glukagón.
  • Pri teplotách presahujúcich 20 °C, sa môže tučniak cisársky rozrušiť, keďže jeho telesná teplota a rýchlosť metabolizmu stúpnu, aby sa zvýšila tepelná strata. Dvíhaním krídel a odhaľovaním spodnej strany vystavuje povrch svojho tela vzduchu 16-timi percentami, čím napomáha strate tepla vo väčšom množstve.

Spôsob obživy[upraviť | upraviť zdroj]

Prevažnú časť jeho potravy tvoria ryby, kril, kôrovce a hlavonožce, napríklad sépia. Potravu si zaobstaráva v antarktických moriach, mimo ktorých sa zvyčajne nevyskytuje. Pri love dokáže zostať ponorený až 20 minút a potopiť sa do hĺbky 530 metrov. Počas lovu prepláva aj 1 000 km. Disponuje niekoľkými prispôsobeniami pre uľahčenie ponárania, vrátane pevných kostí na zníženie barotraumy a schopnosti redukovať metabolizmus a tak pozastaviť nepodstatné funkcie orgánov. Činnosť srdca sa znižuje na 15 – 20 úderov za minútu, čo tiež napomáha tučniakom stráviť viac času pod hladinou.

Ich hemoglobín a myoglobín je schopný viazať a transportovať kyslík pri nízkej koncentrácii krvi, čo umožňuje týmto vtákom zotrvať v činnosti pri nízkej hladine kyslíka, pričom v iných prípadoch by to viedlo k strate vedomia.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Aptenodytes forsteri

Tučniak cisársky je snáď najznámejší pre sled púti, ktoré dospelí vykonajú každý rok kvôli páreniu a kŕmeniu svojich potomkov. Jediný druh tučniaka, ktorý sa rozmnožuje počas antarktickej zimy putuje 50 až 120 km po ľade ku chovným kolóniám. Tieto kolónie môžu zahŕňať tisíce jedincov. Samica kladie jediné vajce, ktoré býva inkubované samcom, zatiaľ čo sa samica vracia k moru aby zohnala potravu. Rodičia sa neskôr striedajú v zháňaní potravy a starostlivosti o mláďa v kolónii.

Životný cyklus[upraviť | upraviť zdroj]

Životný cyklus tučniaka cisárskeho.

Hniezdne obdobie tohto druhu začína v marci a apríli po tom, ako sa tučniaky vrátia na svoje ľadové hniezdiská, vzdialené niekedy až 150 km od mora. Počas pobytu v hniezdnej kolónii neprijímajú žiadnu potravu a žijú iba z tuku, nahromadeného počas leta. Začiatkom zimy znesie samica jedno vajce, ktoré od nej prevezme samec a inkubuje ho 62 – 67 dní. Samce sa zomknú k sebe a v antarktickej noci zohrievajú vajcia. Každý samec má vajce položené na nohách a prekryté kožným záhybom. Počas toho, ako samec zahrieva vajce, sa samica vykrmuje v mori. Počas dva mesiace trvajúcej inkubácie neprijímajú samce vôbec potravu a schudnú na polovicu pôvodnej váhy. Po vyliahnutí mláďaťa ho samec kŕmi mliekovitým výlučkom, bohatým na tuk. Keď sa nakrmená samica vráti z mora, preberie výchovu o mláďa a samec odchádza na more, aby sa prvý raz po takmer 4 mesiacoch nakŕmil. V období, kedy sa začína topiť ľadový príkrov pobrežných morí a prístup k moru sa skráti, začnú nosiť potravu potomkovi obaja rodičia.

Priemerná ročná miera prežitia tučniaka cisárskeho je 95,1%, s priemernou dĺžkou života 19,9 rokov. Tí istí výskumníci, ktorí to vypozorovali odhadujú, že 1% narodených mláďat by reálne mohlo dosiahnuť vek 50 rokov. Naopak, len 19% mláďat prežije svoj prvý rok života. Z toho dôvodu 80% populácie tučniaka cisárskeho tvoria dospelí jedinci starší ako 5 rokov.

Taxonómia[upraviť | upraviť zdroj]

Tučniak cisársky bol opísaný roku 1844 anglickým zoológom Georgeom Grayom, ktorý odvodil jeho všeobecné pomenovanie zo starej gréčtiny: a/α „bez“ pteno-/πτηνο- „schopný lietať“ alebo „okrídlený“ a dytes/δυτης „potápač“. Jeho konkrétny prívlastok je na počesť nemeckému prírodovedcovi Johannovi Forsterovi, ktorý sprevádzal kapitána Jamesa Cooka na jeho druhej plavbe Tichým oceánom a oficiálne pomenoval päť ďalších druhov tučniakov.

Spolu s podobne sfarbeným, ale menším tučniakom kráľovským (Aptenodytes patagonicus) je tučniak cisársky jedným z dvoch zachovaných druhov rodu Aptenodytes. Fosílny dôkaz o treťom druhu – tučniak Ridgenov (Aptenodytes ridgeni) – bol nájdený vo fosílnych záznamoch z neskorého pliocénu z pred asi troch miliónov rokov na Novom Zélande. Štúdie o správaní tučniakov a ich genetike navrhli, že rod Aptenodytes je bazálny; inými slovami, že sa oddelil od odvetvia, z ktorého pochádzajú všetky ostatné žijúce druhy tučniakov. Dôkaz z mitochondriálnej a jadrovej DNA naznačuje, že toto rozdelenie nastalo zhruba pred 40 miliónmi rokov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Emperor Penguin na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).