Umelecká beseda slovenská (budova)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Umelecká beseda slovenská

Umelecká beseda slovenská je budova v Bratislave na Dostojevského rade 2, postavená v rokoch 1924-1926 pre účely spolku Umeleckej besedy slovenskej. Architektami stavby boli Alois Balán a Jiří Grossmann.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Umelecká beseda slovenská je názov spolku, ktorý bol založený v roku 1921, aby združoval všetky umelecké odbory. Rovnomenný pavilón, slúžiaci ako výstavný a klubový objekt postavila dvojica mladých architektov Alois Balán a Jiří Grossman na pozemku v blízkosti Dunaja. Objekt spadá do prelomového obdobia ich tvorby. Približne od roku 1925 môžeme sledovať odklon od dekorativizmu a čoraz väčší vplyv funkcionalistických tendencií v tvorbe tejto dvojice.

Význam budovy[upraviť | upraviť zdroj]

Spomínaná budova Umeleckej besedy slovenskej na Dostojevského rade je významná z hľadiska funkčného ale i konceptuálneho. Potreba typu takejto stavby reflektovala nové potreby v oblasti reprezentácie a združovania sa umelcov. Koncepcia celej budovy je založená na odlišnom princípe ako doteraz realizované projekty tejto dvojice architektov. Upustenie od ornamentu, pozdvihnutie formy ale aj materiálu, to sú znaky novej, modernej architektúry. V tomto novom výtvarnom programe je koncipovaný aj pavilón Umeleckej besedy slovenskej. Pavilón je postavený na mieste, ktoré bolo pred reguláciou rieky Dunaj často zaplavované, preto dalo mesto pozemok spolku zadarmo. K pozemku patrí aj veľká záhrada, ktorá sa po čase stala populárnou ako Záhrada umelcov.

Vnútorné usporiadanie budovy[upraviť | upraviť zdroj]

Budova Umeleckej besedy je trojpodlažná, čiastočne podpivničená. Hlavný vstup do objektu je zo Šafárikovho námestia cez predložené schodisko, vystupujúce z hmoty budovy. Vedie priamo do priestrannej haly, slúžiacej ako zhromažďovací priestor, ale aj na menšie výstavy. Prízemie pozostáva z dvoch výstavných siení. Veľká sieň bola prednostne koncipovaná na výstavy obrazov a malá, takzvaná „kamenná sála“ na výstavy sôch. Obe sú presvetlené zhora. V polozapustenom suteréne sa nachádzali pomocné prevádzky ako hospodárske priestory, sklady, archív, ale aj menšia zasadacia sieň. Na prvom nadzemnom podlaží sú priestory klubu, prístupné samostatným bočným vstupom a na druhom veľká zasadacia sieň s priestrannou terasou.

Architektonický výraz[upraviť | upraviť zdroj]

Architektonický výraz tejto stavby je postavený na jednoduchosti radenia kubických hmôt, charakteristickej farebnosti prírodných materiálov a ich kontraste s inými materiálmi. Tento výraz si Umelecká beseda zachovala dodnes. Hmotová diferenciácia je podčiarknutá farebným kontrastom bielych hladkých plôch a červeného režného muriva. Znaky funkcionalistickej architektúry sú umocnené pravidelne členenými oknami, ale predovšetkým hlavným dvojpodlažným kubusom, nad vstupom do ktorého citlivo presahuje výstavná časť so svetlíkmi, s pravidelným rastrom presvetľujúcich strešných okien.

Konštrukčné riešenie[upraviť | upraviť zdroj]

Konštrukčne je stavba riešená ako kombinácia železobetónového skeletu a muriva. Skelet výstavných siení má vo veľkej sieni rozpon 9 m a 7,5 m v malej sieni. Prestrešené sú rámovou konštrukciou stropu. Spoločenská časť je z tehlového muriva. Celá stavba je založená na betónových pásoch.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Šlachta, Š.: Alojz Balán - Juraj Grossmann. Projekt 24,1982, č. 4/5, s.88-89.
  • Šlachta, Š.: Umelecká beseda slovenska. Architektúra & Urbanizmus 29, 1995, č. 1/2, s. 14-15.