Zénodóros (sochár)
Zénodóros (starogr. Ζηνόδωρος) bol grécky sochár, bronziar a umelecký rytec v 1. storočí.[1]
Zénodóros, grécky umelec neznámeho rodiska, bol činný za vlády rímskeho cisára Nera. Podľa Plínia Staršieho bol v galskej Arverni poverený, aby odlial kolosálnu sochu Merkúra (kultovú sochu ich národného božstva, identifikovanú ako Merkúr[2]), ktorá svojou veľkosťou prekonala všetky podobné diela a ktorá stála štyridsať miliónov sesterciov.[3] Na základe skutočnosti, že sa jeho umelecká kariéra začala v Gálii, nemecký archeológ Hermann Thiersch predpokladal, že Zénodóros mohol byť rodákom z Massalie.[4] Nero, ktorý si dal na kopci Oppius oproti Palatínu postaviť „Zlatý dom“ s otáčavou jedálňou a jednomíľovým stĺporadím, si chcel priestranstvo pred Fórom „okrášliť“ svojou vlastnou kolosálnou sochou.[5] Nerovým neskrývaným zámerom bolo, aby bola jeho socha vyššia ako niekdajší Rodoský kolos, považovaný za jeden z divov antického sveta. Keďže Zénodóros už preukázal svoju zručnosť na soche Merkúra, Nero ho pozval do Ríma, aby mu vytvoril obrovskú bronzovú sochu (približne v rokoch 64 až 66 [1]).[2]
Plínius uvádza, že videl Zénodórov návrh diela v ateliéri a bol ohromený pozoruhodnou podobizňou vystavenou nielen v hlinenom modeli, ale dokonca aj v neskoršom štádiu, kostre alebo kostre z tyčí, ktorá tvorila základ tohto diela (socha zobrazovala Nera ako boha[6]).[7] Podľa Plínia však konečný výsledok nebol veľmi dobrý, pretože sa už stratili znalosti o starodávnych technikách tavenia bronzu, ktoré dávali sochám krásu a silu výrazu.[3][8] Podľa starovekých správ táto pozlátená bronzová socha, zvaná Nerov kolos, po zhotovení dosahovala výšku 102 až 120 stôp (31 až 36,6 metra), musela to byť zrejme najväčšia bronzová socha, aká bola kedy v starovekom svete zhotovená.[1][2]
Po Nerovej smrti na rozkaz Vespaziána premenili sochu úpravou hlavy (okolo hlavy jej prirobili korunu so siedmimi lúčmi 6,43 m dlhými[9]) na sochu boha Hélia (lat. Sol),[5] ale zostala na svojom pôvodnom mieste, kým cisár Hadrián nepotreboval toto miesto pre Chrám Venuše a Romy a prikázal ju premiestniť. Premiestnenie sochy na vyvýšenú základňu, umiestnenú na východ, v rokoch 126 – 128 bolo veľkým inžinierskym počinom, ktorý zrealizoval architekt Decrianus za pomoci dvadsiatich štyroch slonov. Základňa s rozmermi 17,6 x 14,75 m bola vykopaná v roku 1828 a znova v roku 1986. Počas archeologických vykopávok v roku 1828 boli pozorované stopy troch paralelných stien, ktoré sa k nej približovali pod šikmým uhlom od západu a mohli byť pozostatkami rampy, pomocou ktorej bola socha na ňu umiestnená. Hadrián mal plán dať zhotoviť sprievodný kolos bohyne Mesiaca Luny, ktorý mal stáť pred druhým rohom chrámovej plošiny a mať tak dvojicu „strážcov dverí“ vhodných pre sídlo bohyne Roma Aeterna (Večný Rím), napokon však od tohto zámeru vzišlo.[6] Neskôr dal Zénodórovu sochu prepracovať cisár Commodus, aby predstavovala Herkula (s cisárovými črtami tváre).[10] Po smrti Commoda cisári dynastie Severovcov sochu opäť zmenili na sochu boha Hélia.[2] Socha mohla byť definitívne zničená počas prvého vyplienenia Ríma Vizigótmi vedených Alarichom I. v roku 410.[11]
Nerov kolos musel so svojou základňou siahať takmer do výšky neďalekého amfiteátra (Kolosea). Názov „Koloseum“, ktorý bol amfiteátru po prvýkrát pripísaný v 8. storočí, nepochádzal z proporcií tejto stavby, ale od názvu kolosálnej sochy, ktorá pri ňom kedysi stála.[2]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Michael Gagarin, Elaine Fantham. The Oxford Encyclopedia of Ancient Greece and Rome. Oxford : Oxford University Press, 2010. ISBN 978-01-9517-072-6. S. 264.
- ↑ a b c d e Filippo Coarelli. Rome and Environs. Oakland : Univ of California Press, 2014. ISBN 978-05-2028-209-4. S. 170.
- ↑ a b William Smith. Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology. Boston : C. C. Little and J. Brown, 1849. S. 1311.
- ↑ Henning Wrede, Sepp-Gustav Gröschel. Ernst Curtius Vorlesung "Griechische Kunstgeschichte". Berlin : Walter de Gruyter, 2010. ISBN 978-31-1022-878-6. S. 408.
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Mladé letá, 1988. 166-140-88. S. 284.
- ↑ a b Amanda Claridge. Rome. Oxford : OUP Oxford, 2010. ISBN 978-01-9150-138-8. S. 306.
- ↑ Pliny (the Elder.). Pliny: Natural History. Cambridge : Harvard University Press, 1995. ISBN 978-06-7499-433-1. S. 160.
- ↑ Jacob Isager. Pliny on Art and Society. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3508-580-3. S. 94.
- ↑ Ladislav Brtnický. Topografie starověkého Ríma. Praha : Nákladem České akademie věd a umění, 1925. S. 257.
- ↑ John Pollini. From Republic to Empire. Norman : University of Oklahoma Press, 2012. ISBN 978-08-0618-816-4. S. 152.
- ↑ American Academy in Rome. Memoirs of the American Academy in Rome. Bergamo : Istituto Italiano d'arti grafiche, 1918. ISBN 978-18-7954-909-8. S. 95.