Preskočiť na obsah

Čákiovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Čáki)
O rovnomennej vetve rodu Čák (lat. Csáky de Mihály)[1][2] pozri Čákiovci (de Mihály).
Čákiovci (Čáki)

erb rodu Čákiovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo
Titulytaverník,sedmohradský vojvoda, kurucký generál, komorník, kráľovský komisár, dedičný župan Spišský, župan klužský, župan komárňanský a zvolenský. skutočný kráľovský radca,
ZakladateľLadislav (tzv. Pilisky)
Rok založenia
dynastie
14. storočie
Súčasná hlava dynastieMoritz Csáky
Štátna príslušnosťUhorská
Ďalšie vetvy dynastieiliašovská, kluknavská, hodkovská, bijacovská, košicko - trenčianská
Štefan de Csáky, gróf, kráľovský taverník, 1648 Kapušiansky hrad
Ladislav Csáky, gróf 1658

Čákiovci (starší slovenský pravopis: Čákyovci, Csákyovci, Csakyovci, Csákiovci; základný tvar: Čáki, starší slovenský pravopis: Čáky, Csáky, Csaky, Csáki; po latinsky: Csáky, Chaky, Cháky, Csáki, Csaki, Chaki, de Chak, de Chák; po maďarsky Csáky; predikát: v slovenskej podobe z Cheresigu (a z Adrianu), v latinsko-maďarskej podobe de Kőrösszeg [alebo Kőrös(s)zegh/Keres(s)zegh/Keresztszegh/Kereszteg] (et Adorján))[3][4][5][6][7][8] boli významný magnátsky rod v Uhorsku.

Dejiny rodu

[upraviť | upraviť zdroj]

korene neskôr satmárskeho rodu siahajú do 14. storočia. Už v roku 1396 získali donáciou obec Adrián a obec Cheresig (v dnešnej maďarčine Kőrösszeg) v Biharskej župe. Úspešne sa etablovali v Sedmohradsku.[9]. Názvy novo získaných majetkov začali používať ako prídomok.[7] Mikuláš Chiaky bol sedmohradským vojvodom (1415 – 1435), neskôr bol vojvodom Ladislav (1435). V roku 1552 bol Pavol kapitánom hradu Branycka. Mikuláš získal v roku 1551 donáciou Ferdinanda I. rozsiahle satmárske a solnocké majetky po Jurajovi a Gašparovi Drágffy, sedmohradskom biskupovi Jánovi Statileo a váradskom Matúšovi Zaberdini a v roku 1554 dve biharské obce. Ambrózovi Ferdinand I. odobral pre neveru panovníkovi (nota infidelitatis) berežské majetky. V roku 1571 vlastnil uhorský kancelár Michal majetky v Marmarošskej stolici a patrila mu aj tretina hradu Huszt s časťou panstva. Na Slovensko prišli až koncom 16. storočia. V tom čase bol najvýznamnejšou postavou rodu hornouhorský kapitán Štefan († 1605, manž. Anna Wesselényi), verný prívrženec Habsburgovcov. Získal šarišské, spišské a turnianske majetky (1603) a šarišské hradné panstvo (1604). Sobášnou politikou sa vyšvihol medzi najbohatších magnátov. Syn Štefan ml. (✳ 1603, † 1662, manž. 1. Eva Forgách, 2. Mária Perényi, 3. Kristína Mindszenty) ako kapitán hradu Szendrő s manželkou Evou Forgách získali v roku 1632 zemplínsku obec Tarcal. V roku 1629 zrejme bratia získali baronát. Ferdinand II. ho menoval za skutočného kráľovského radcu (1632). O rok neskôr sa už uvádza ako komorník cisára a hlavný klužský župan. V roku 1638 Štefan s manželkou získali majetky v Turnianskej, Spišskej, Abovskej a Zemplínskej stolici. Spišské majetky po rode Thurzo z donácie Ferdinanda III. z 25.3.1638 tvorilo 34 obcí a Spišský hrad. Panovník ho menoval za špišského župana (1639) a taverníka (1644). V roku 1635 bol hradným kapitánom v Pápe, komorník a radca Ladislav. Ferdinand II. mu v roku 1636 udelil panstvo Vígľaš po rode Pograny. Štefan s bratom podľa intitulácií v listinách zrejme v roku 1638 získali grófsky titul. Kráľovský dvoran a komorník Ladislav († 1655, manž. Magdaléna Batthyányi) bol v roku 1645 kapitánom hradov Pápa a Levice. V roku 1646 bol menovaný za komárňanského a zvolenského župana. Vrcholom jeho kariéry bol titul krajinského sudcu (1649). Ladislavova línia vymrela už v prvej generácii, syn Ladislav ml. bol komárňanským, Pavol zvolenským a Peter († 1671) tiež komárňanským županom. Potomkovia Štefana (✳1603) získali množstvo funkcií a zaradili sa medzi magnátov. Táto línia prežila do dnešných dní.[9]

Stredoveký vývin erbu opísal v Turule Doby. Ako najstaršiu uvádza pečať Františka z roku 1400. V okrúhlom poli vyrastá z vavrínového venca poprsie bradatého muža s čapicou so špicom vpredu. Fragment mramorového náhrobku z kostola v Sárospataku z konca 15. storočia znázorňuje bradatého muža v špicatej čapici, ktorý má golier tvorený dvomi radmi šupinového brnenia. Z brnenia sú zachované štyri riasené slnečné lúče, na kraji krátke, smerom k stredu sa predlžujúce. Pôvodne ich mohlo byť až 9. Dobay uvádza fragment náhrobku Gašpara z roku 1570, kde v modrom štíte zo zlatej koruny vyrastá červenoodetý muž s bradou a čapicou s perom. Erb vyjadruje titul kráľovského komorníka a dvormajstra. Na anglickom a francúzskom dvore nosili na baretoch „lordi komorníci“ ako odznak úradu poprsie muža v barete. Vo Falckom erbovníku z roku 1582 sa nachádza farebný erb Ambróza Csáky ktorý obsahuje v červenom poli štítu hlavu muža s bradou a fúzami s modrou čapicou s špicatým zlatým lemom a so zlato prepásaným brmbolcom. Poprsie tvorí iba 4 krát vykrojený modrý golier. Štít je umiestnený vo vavrínovom zelenom venci so štyrmi červenými ružičkami a zlatým semenníkom. Erbová kartuša z obdobia okolo roku 1640 na stredovekom oltáre v Kostole sv. Jakuba v Levoči obsahuje v modrom štíte je zlaté poprsie muža so zlatou čapicou. Najbližšie k Dobyho opisu sú pečate grófa Ladislava (1636, 1644, 1658). V tomto období sa čapica a poprsie postupne redukujú, až sa začiatkom 18. storočia stáva z poprsia magistra kráľovskej kúrie Tatár alebo Turek. Kompletné erby Ladislava (1644), Štefana (1648), Krištofa (1682) a Kristíny (1682). Pečate sú odlišné len štýlovo. V modrom štíte sa nachádza poprsie poľovníka v červenej čiapke. Klenotom je poľovník zo štítu. Prikrývadlá sú zlato-modré po oboch stranách. [9]

Významnejší členovia rodu[10]

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. http://genealogy.euweb.cz/hung/mihaly.html
  2. Csáky [online]. arcanum.hu, [cit. 2019-07-25]. Dostupné online.
  3. Biografický lexikón Slovenska. Zväzok II C – F. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2004. 696 s. ISBN 80-89023-44-4. S. 91 – 98.
  4. Csáky. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok I A – D. Bratislava : Veda, 1977. 624 s. S. 333.
  5. Csáky [online]. arcanum.hu, [cit. 2019-07-25]. Dostupné online.
  6. ALO docView - 03 Biographisches Lexikon des Kaisertums Österreich (1858) [online]. literature.at, [cit. 2019-07-25]. Dostupné online.
  7. a b Oklevéltár a gróf Csáky család történetéhez. II. Oklevelek 1500–1818. (Budapest, 1919.) [online]. library.hungaricana.hu, [cit. 2019-07-25]. Dostupné online. S. 613, 677, 678, 679, 680, 723, 742, 766, 779, 865
  8. KORN, Philipp. Ungarn's Recht und Gesetz, ruhmvoll verfochten durch Deutsche, Polen, Italiener, Engländer und Franzosen in den Kriegsjahren 1848 - 1849 (mit historisch-statistisch-genealogischen Erläuterungen : in 2 Bänden. ¬Der ungarisch-österreichische Krieg und der Antheil der Deutschen an demselben). [s.l.] : [Schünemann] ; [Westermann], 1854. 325 s. S. 410.
  9. a b c PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I.. 1. vyd. Bratislava : JUDr. M. Trstenský vl. n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 74,75.
  10. MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 20 – 21.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]