Ľudožrútstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ľudožrútstvo v Brazílii rok 1557, autorom je rytec Theodor de Bry, podľa svedectva Hansa Stadena
Ľudožrútstvo v Rusku počas hladomoru v roku 1921

Ľudožrútstvo (iné názvy kanibalizmus, kanibalstvo, ľudojedstvo, antropofágia) je (opakované) požívanie ľudského tela alebo jeho časti iným človekom. Človek uskutočňujúci ľudožrútstvo sa označuje ako ľudožrút, kanibal, ľudojed alebo antropofág.

Fosílne nálezy - rezné poškodenia na ľudských kostiach poskytujú predpoklad, že v prvopočiatkoch ľudskej spoločnosti bolo ľudožrútsvo prirodzenou súčasťou ľudského života. Postupným vývojom ľudstvo opustilo tento spôsob získavania potravy a ľudožrútstvo bolo zavrhnuté, zakázané a trestané. V žiadnom štáte na zemi nie je ľudozrútstvo povolené alebo tolerované.

Napriek tomu sa aj v dnešných časoch môžeme s ľudožrútstvom stretnúť.

Ak si odmyslíme konanie duševne chorých, alebo inak chorobne postihnutých osôb poznáme kanibalizmus:

  • rituálny
  • núdzový

Rituálny kanibalizmus pestujú ešte aj teraz niektoré primitívne domorodé kmene v tichomorskej oblasti, prípadne v Papue-Novej Guinei a v odľahlých džungliach Afriky a Južnej Ameriky. Dôvodom takéhoto ľudožrútstva nie je primárne zahnanie hladu, nasýtenie, ale viera v to, že zjedením určitých častí ľudského tela prejdú na konzumenta vlastnosti „príslušnej potravy ľudského pôvodu“ - napríklad zjedenie srdca dodá smelosť, odvahu a nezraniteľnosť, zjedenie mozgu rozum a vynaliezavosť a podobne.

Núdzový kanibalizmus, ktorý sa vo väčšom meradle objavil napríklad počas druhej svetovej vojny v ruskom meste Leningrad počas jeho takmer 900-dňovej blokády, slúži vyslovene na uspokojenie základnej životnej potreby - príjmu potravy. Osoby pripravujúce potravu z ľudských pozostatkov boli nezriedka matky malých detí, ktoré zatajili pôvod tohto pokrmu, ktorý vydávali za mäso mačiek alebo psov. Väčšina z týchto ľudí kvôli potrave nezabíjala ale počas blokády, kedy v meste denne umieralo 3-5000 ľudí, odrezávala časti mŕtvych tiel, ktoré neskôr pripravovali. Odhaduje sa, že ku kanibalizmu sa v meste, kde bolo obkľúčených okolo 2,8 až 3,3 milióna ľudí znížilo asi tisíc ľudí.[1][2] V dôsledku hladu zahynulo v obkľúčenom Leningrade 650 000 až 1 milión civilistov.

Ďalší známy prípad núdzového kanibalizmu sa odohral v roku 1972, kedy sa v juhoamerických Andách zrútilo lietadlo, na palube ktorého bolo Uruguajské národné rugbyové mužstvo. Veľa ľudí zahynulo pri páde lietadla, ale niektorí prežili. Títo sa po niekoľkých dňoch vďaka rádiu - ktoré ostalo zachované - dozvedeli, že boli všetky záchranné aktivity zrušené, lebo sa už nepredpokladalo, že by ešte niekto prežil. Dvaja relatívne najzdravší a najsilnejší členovia sa rozhodnú prejsť cez Andy a vrátiť sa so záchrancami pre zvyšok ostatných. Toto sa im podarilo a zachránili nielen seba, ale i ostatných. Medzitým 29 ľudí zomrelo a ostatným šestnástim sa podarilo prežiť len vďaka kanibalizmu. O tejto udalosti bol v roku 1993 natočený i americký akčný triler pod názvom Prežiť (Alive).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Overy, R., 1997, Russia's War. A history of the Soviet war effort. Penguin Books, New York, s. 107
  2. MIČEV, Stanislav. Hrdinstvo aj nezmyselné obete blokády Leningradu. Pravda (Bratislava: Perex), 2019-02-06. Dostupné online [cit. 2019-02-11]. ISSN 1336-197X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]