Zjednotenie Bulharska

Bulharské kniežatstvo a Východná Rumélia pred zjednotením Bulharska v roku 1882.

Zjednotenie Bulharska (po bulharsky: Съединение на България) je faktické zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie koordinované Bulharským tajným revolučným výborom na jeseň v roku 1885. Samotný akt zjednotenia krajiny nastal po vypuknutí jednotlivých menších povstaní v rôznych mestách v oblasti Východnej Rumélie.

Za oficiálny dátum zjednotenia Bulharska sa považuje 6. september 1885 (18. september 1885 nový štýl), kedy sa skončilo jedno z povstaní podporované bulharským kniežaťom Alexandrom I. Batenbergom.

Príprava na akt zjednotenia

Prípravy zjednotenia Bulharska sa začali po skončení Rusko-tureckej vojny (1877 - 1878) a po podpise Sanstefanskej mierovej zmluvy (Ruskom nazývaná tzv. mierová), na základe ktorej Osmanská ríša stratila veľké územia. Po 482 rokoch bolo Bulharsko znova nezávislé. Jeho vtedajšie hranice boli takmer podobné dnešným. Na západe však pripojilo územie Macedónska a Odrinska, na juhu malo prístup k pobrežiu Egejského mora a získalo tiež územia na západe krajiny pri hraniciach s dnešným Srbskom v bulharských dejinách známe ako západné bulharské časti (po bulharsky: Западни български покрайнини).

Európske zákulisie pred vyhlásením zjednotenia

Ruská diplomacia však vedela, že Bulharsko s takýmito hranicami dlho nevydrží. Po Berlínskom kongrese (1. jún 1878 - 1. júl 1878) a podpise Berlínskej zmluvy sa Bulharsko stalo vazalským štátom Osmanskej ríše. Na území medzi pohoriami Rila a Rodopy vznikla osmanská autonómna oblasť Východná Rumélia (po bulharsky: Източна Румелия).

Hľadanie ciest k národnému zjednoteniu

Na situáciu na Balkánskom polostrove mali vplyv aj Veľké Sily, ktoré sa nechceli vzdať svojich nárokov na formovanie bulharských hraníc. Bulharský národ sa však nedokázal s ich prítomnosťou zmieriť a hľadal cestu k národnému zjednoteniu.

Jeho prvé kroky v tomto smere začalo Bulharsko podnikať v apríli 1880, keď Sofiu navštívili poslovia z Vychodnej Rumélie s cieľom ustanoviť kontakt medzi sofijskou vládou a autonómnou oblasťou. Na základe programu, ktorý poslovia podpísali boli kroky Bulharského kniežatstva, Východnej Rumélie a Macedónska zjednotené, aby sa tak docielila jednota bulharkého národa v rámci jeho vnútorných hraníc. V súvislosti s touto akciou sa v máji 1880 v Slivene konal zjazd predstaviteľov Východnej Rumélie a Bulharského kniežatstva. Výsledkom zjazdu bol vzik Hlavného výboru (po bulharsky: Централен комитет) a riešenie vytvorenia miestnych výborov po celej krajine.

Avšak prvé kroky a činnosti realizácie národného zjednotenia neboli úspešné, a to z niekoľkých dôvodov:

• Veľké Sily nechceli na Balkánskom polostrove zmenu situácie.
• Bulharské kniežatstvo (vláda a cár) bolo ešte nestabilné a pri svojom konaní si muselo dávať pozor.
• Politická situácia vo Východnej Rumélii nebola vyjasnená.
• Územie Macedónska bolo aj naďalej zavislé od Osmanskej ríše a jej zotrvanie v tejto oblasti si bránila akýmkoľvek možným spôsobom.

V nasledujúcich rokoch idea národného zjednotenia stále žila, avšak politické boje v Bulharskom kniežatstve ju na určitý čas zatienili. Znova sa ňou začali zaoberať v roku 1884, a to obzvlášť vo Východnej Rumélii, kde sa konali voľby do miestneho parlamentu tzv. Oblastnej rady (po bulharsky: Областно събрание). Na všetkých volebných mítingoch sa šírila myšlienka pripojenia sa k slobodnému Bulharskému kniežatstvu, ako keby tento akt mal okamžite vypuknúť. Zároveň sa začali v krajine vytvárať tzv. macedónske výbory (po bulharsky: Македонски комитет), ktoré mali za úlohu urýchliť oslobodenie územia Macedónska.

V roku 1885 sa zhoršili vzťahy medzi ruským cárom Alexandrom III. a bulharským kniežaťom Alexandrom I. Batenbergom a idea národného zjednotenia ostala bez podpory Ruska, jedinej krajiny podporuj[cej yjednotenie Bulharska spomedzi Veľkých Síl. Aj napriek ochladeniu vzťahov kroky bulharského národa k dosiahnutiu zjednotenia vzastali. V Bulharskom kniežatstve sa pripravovali bulharské vojská, ktoré mali napadnúť pozície Osmanskej ríše v Macedónsku a vo Východnej Rumélii vznikol Bulharský tajný revolučný centrálny výbor. Cieľom jeho vedúcich osobností bolo nadviazať na boj za oslobodenie z čias obrodenia Bulharska v 18. storočí vyzdvihnutím princípu „morálnej revolúcie so zbraňou v ruke“ a rovnoprávia bulharského národa.

Dňa 19. mája 1885 sa v Plovdive konala demonštrácia pri príležitosti 9. výročia smrti Christa Boteva, na ktorej sa zhromaždení dav vyslovil za potrebu národného zjednotenia a splnenia závetu revolucionárov bojujúcich v Aprílovom povstaní. Noviny Boj (po bulharsky: Борба), ktoré redigoval Zachari Stojanov otvorene vyzývali bulharský národ na zrušenie umelých hraníc medzi Bulharským kniežatstvom a ostatnými časťami krajiny. Mnohí ľudia sa chopili zbraní a pripravovali sa na ozbrojené povstanie. Po čase však bolo jasné, že spoločnej akcii oslobodenia Východnej Rumélie a Macedónska bránia Veľké Sily a Osmanská ríša, a tak sa idea zjednotenia Bulharska zúžila na zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie.

Telegram vyhlasujúci zjednotenie Bulharska zaslaný armádou Východnej Rumélie.

V lete roku 1885 nastali v Bulharskom tajnom revolučnom výbore zmeny, keď sa jej členmi stali Dimităr Rizov a Kosta Panica. Na pomoc prišli aj vojská Východnej Rumélie s posolstvom, že v autonómnej oblasti sa už chystajú vyhlásiť zjednotenie. Po určitom čase sa akciu rozhodolo podporiť aj knieža Alexander I..

Vykonanie aktu zjednotenia

Nepokoje vo Východnej Rumélii vypukli už v polovici augusta 1885, keď obyvateľstvo tejto oblasti vyprovokovalo demonštrácie proti Osmanskej ríši. V prvých septembrových dňoch došlo v oblasti západného Bulharska k zrážkam medzi demonštrantmi a mocou. Jej výsledkom bol pád vlády Gavrila Krăsteviča, ktorého nahradil Georgi Stranski. Vojská Východnej Rumélie, ktorých príprava v procese zjednotenia Bulharska sa ukázala dôležitá (pretože práve oni mali najväčší podiel na zjednotení krajiny), prišli do Plovdivu uskutočniť prevrat a vyhlásiť akt zjednotenia Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie dovŕšený.

Vyhlásenie zjednotenia, ktoré ľud prijal s veľkou radosťou potvrdilo 8. septembra 1885 manifestom aj bulharské knieža Alexander I. Batenberg. Knieža si ním zabezpečilo moc aj v automnómnej oblasti, čím bol dokonaný prvý úspešný krok k tak dlho očakávanému zjednoteniu krajiny. V tejto situácii bolo najdôležitejšie zabezpečiť medzinárodné uznanie aktu zjednotenia, čo však nebolo jednoduché. Navyše Rusko bolo zjednotením Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie znepokojené, pretože knieža Alexander I. si ním zabezpečil svoju pozíciu v krajine. Preto bolo v tejto situácii jeho cieľom zbaviť panovníka trónu, aby si tak mohlo zachovať vplyv na Balkánskom polostrove. Z Bulharska boli odvolaní všetci ruskí dôstojníci a Rusko sa dožadovala obnovenia hraníc Bulharska spred 6. septembra 1885. K požiadavke Ruska sa pripojili aj Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Jediným štátom, ktorý podporoval zjednotenie bolo Anglicko.

Osmanská ríša, ktorá stratila akýkoľvek vplyv a moc na udalosti v Bulharsku bola jeho postupom prekvapená a vyhlásila, že proti krokom krajiny použije vojenskú silu. Srbsko a Grécko boli vývinom situácie u svojho suseda tiež nespokojné, pretože aktom zjednotenia sa Bulharsko zrazu stalo druhou najväčšou krajinou v oblasti Balkánskeho polostrova a juhovýchodnej Európy po Osmanskej ríši. Jej rozloha bola 96 345 km² a počet obyvateľov vyše 3 000 000. Hrozba vyhlásenia vojny Bulharsku bola teda viac než aktuálna. Situácia na Balkánskom polostrove sa vývinom situácie v Bulharsku zostrila.

Väčšina krajín zo zoskupenia Veľké Sily bola proti zjednoteniu Bulharska, nechceli však dopustiť vypuknutie ďalšej vojny. Najlepšou variantou pre nich bolo obnovenie situácie podľa podmienok Berlínskej zmluvy. Preto sa 24. októbra 1885 v hlavnom meste Osmanskej ríše sa uskutočnila medzinárodná konferencia. Jej úlohou bolo vyriešiť bulharskú otázku a vzniknutú situáciu na Balkánskom polostrove. Veľmi skoro sa však udalosti rozvinuli inak.

Srbsko-bulharská vojna

Po 6. septembri 1885