Francesco Petrarca: Rozdiel medzi revíziami
d r2.7.1) (robot Pridal: az:Françesko Petrarka |
d r2.7.1) (robot Pridal: eu:Petrarka |
||
Riadok 83: | Riadok 83: | ||
[[es:Petrarca]] |
[[es:Petrarca]] |
||
[[et:Francesco Petrarca]] |
[[et:Francesco Petrarca]] |
||
[[eu:Petrarka]] |
|||
[[fa:فرانچسکو پترارک]] |
[[fa:فرانچسکو پترارک]] |
||
[[fi:Francesco Petrarca]] |
[[fi:Francesco Petrarca]] |
Verzia z 20:59, 1. marec 2011
Francesco Petrarca | |
taliansky učenec, básnik a humanista | |
Narodenie | 20. júl 1304 |
---|---|
Úmrtie | 19. júl 1374 |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Francesco Petrarca (plné texty diel autora) |
Commons | Francesco Petrarca |
Francesco Petrarca (tiež Petrarca alebo Petrarch, * 20. júl 1304, Arezzo – † 19. júl 1374, Arquà pri Padove) bol taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu. Do roku 1353 žil poväčšinou utiahnuto pri Avignone.
Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením Augustína a Cicera, ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.
Život
F. Petrarca sa narodil v Arezze, odkiaľ sa v roku 1313 presťahoval do Avignonu, kde zahájil svoje štúdium, od roku 1318 študoval práva v Montpellier a potom (od roku 1322) v Bologni, štúdium ukončil z finančných dôvodov krátko po smrti svojho otca (1326). Ešte v roku 1326 sa stal kňazom. Jeho kariéra v cirkevných službách bola pomerne úspešná, niekoľkokrát vyzýval pápeža k návratu do Ríma. Roku 1343 bol poverený pápežom na diplomatickú cestu do Neapola, po návrate neprijal biskupstvo.
Roku 1347 vyzýval pri vzbure v Ríme k obnove antického Ríma, čo viedlo k ochladeniu vzťahov medzi ním a rodinou Colonnov, s ktorou sa veľmi priatelil, a pápežovým okolím. V tom istom roku bol nútený prijať kanonikát v Parme.
Roku 1353 sa presťahoval do Milána, kde až do roku 1362 pôsobil v diplomatických službách arcibiskupa G. Viscontiho.
Roku 1362 sa presťahoval do Benátok, odkiaľ bol roku 1370 pápežom Urbanom pozvaný späť do Ríma. Cestou sa prejavil jeho vek a v Padove ochorel natoľko, že už nemohol pokračovať v ceste. Po svojom uzdravení sa stiahol do ústrania a až do smrti žil u svojej dcéry v dedinke Arquà.
Tvorba
Vo svojich morálnofilozofických spisoch Petrarca podáva syntézu grécko-rímskych mravných ideálov a humanistických cieľov. Vrcholom jeho tvorby je básnická zbierka Spevník(Canzionere). U nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru. Zbierka obsahuje takmer 400 ľúbostných básní – najmä sonetov - v ktorých básnik ospevuje svoju milú Lauru. Petrarcova ľúbostná lyrika sa neusiluje iba o vykreslenie idealizovaného portrétu milovanej ženy, ale obdarúva Lauru aj vlastnosťami reálnej bytosti.
Zbierka sonetov v ich klasickej forme(4,4,3,3) pozostáva z dvoch častí:
- "Za Laurinho života", ktorá obsahuje 207 sonetov v origináli
- "Po Laurinej smrti", obsahuje 86 sonetov v origináli
- "Trionfi", ktoré sú menej významné(menej kvalitné)a v slovenskom vydaní neboli zahrnuté.
Básnik spieva o svojej platonickej láske, ktorú uvidel prvý krát 6.4.1327 v Avignone na pápežskom dvore. Zostala nedosiahnuteľným ideálom až do konca života. Presne o dvadsaťjeden rokov 6.4. 1348 umrela. Celý tento čas písal Petrarca ľúbostné sonety.[1]
V roku 1341 bol korunovaný v Ríme na Veľkonočnú nedeľu za kráľa básnikov vavrínovým vencom.
Referencie
- Sonety pre Lauru, vydal Slovenský spisovateľ, v r. 1968, 1.vydanie, slovenský preklad: Ľ.Peterajová a Vojtech, Mihálik, Doslov
Pozri aj
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Francesco Petrarca
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francesco Petrarca
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- De remediis utriusque fortunae, Cremonae, B. de Misintis ac Caesaris Parmensis, 1492. (Vicifons)