Život žien v antickom Grécku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Ženy v antickom Grécku mali mimo domu úplnú voľnosť pohybu. Ani slobodné dievčatá neboli obmedzované, ale obvykle ich sprevádzali slúžky. Príbytky žien boli oddelené od príbytkov mužov: miestnosti chlapcov lemovali dvor, miestnosti dievčat boli vnútri domu blízko matkiných izieb. V bohatých rodinách ich v noci strážili slúžky. Svadobná komnata bola manželova izba a muž si tam na noc pozýval manželku, prípadne milenku. V prízemí, v priestoroch vyhradeným slúžkam boli kúpele, kde bol vstup ženám zakázaný. Ženy používali prenosné kovové vane.

Ženy jedávali oddelene vo svojich izbách. Nezúčastňovali sa ani hostín a hodov pre hostí, ktoré sa uskutočňovali v megare. Bola dodržiavaná zásada, že žena nikdy neje so svojím manželom. Keď však muži dojedli, mohli sa k nim ženy pridať, dokonca predsedať celému zhromaždeniu a riadiť rozhovor.

Vydaté ženy mohli prijímať hostí a chodiť a na návštevy. Medzi ženami bolo zvykom vítať sa podľa určitých pravidiel: žena vzala hosťa za ruku a oslovila ho, pričom vymenovala všetky jeho mená a prednosti. Potom ho zaviedla do privítacej sály, prisunula mu stoličku a nakoniec zavolala manžela.

Ženy boli veľmi domácky založené; šľachtičné aj panovníčky vedeli priasť, tkať a vyšívať. Ak riadili veľkú domácnosť, s pomocou jednej dvoch správkyň riadili prácu slúžok. Jediná záležitosť mimo ich pôsobnosti je kuchyňa. Úprava mäsa bola záležitosťou mužov.

Vďaka Homérovi vieme, že ženy pripisovali úprave zovňajšku veľkú dôležitosť. Upravovali sa však veľmi diskrétne a vo svojich komnatách. Čo sa týka obliekania, v starovekom Grécku malo rúcho obrysy ženského tela skôr zastrieť než zdôrazniť. Skôr ako jeho strih prispieva tu k elegancii mäkkosť a ľahkosť vlnených alebo ľanových látok. Najurodzenejšie panie a dievčatá nosili eanos, čo bol bohatý voľný a dlhý šat, výdatne riasený a skladaný. Všedný odev bol jednoduchší. Skladal sa z rovného rúcha zvaného chitón, ktorého dĺžka sa riadila vekom a stavom, a ktoré nosili muži aj ženy. Ženy miesto neho nosili aj voľnejšie rúcho - peplos, čo je u Homéra prostý kus mäkkej vyšívanej látky. Cez ramená si ženy prehadzovali iný kus rovnako širokej, ale jemnejšej látky, takzvaný fáros, ktorý sa okolo boku zriasil, stiahol pásom a používal sa ako plášť. Hlavu si ženy zahaľovali závojom. Na nohách nosili iba kožené podrážky, pridržiavané na chodidlách remienkami ovinutými okolo členkov.

Žena v rodine[upraviť | upraviť zdroj]

Muž mohol mať jednu alebo viac mileniek, kúpených žien alebo zajatkýň. Mal však iba jednu manželku, s ktorou sa právoplatne oženil. Pri svadbe sa obradne vymieňali dary, žena sa nekupovala. Manželka nebola vlastníctvom svojho muža, ale iba súčasťou jeho majetku. Manžel bol jej pánom, mohol ju potrestať, zapudiť, ak povážlivo ohrozila riadny chod domu, v prípade cudzoložstva ju smel dokonca zabiť. Toho sa ale muži väčšinou snažili vyvarovať, pretože by boli nutne stíhaní pomstou jej rodu. Manželka mala nie síce presne vymedzené, zato však nepopierateľné práva. Zostávala najmä pod ochranou rodu z otcovej strany.

Svadba, najmä v urodzených rodinách, mala charakter skutočnej zmluvy, uzavretej podľa prísnych predpisov. Zaručovala zákonitej manželke v mužovom dome zvláštne miesto a tiež vysokú vážnosť.

Prípady nevery bývali dosť časté. Nevera bola často súčasťou rodinnej stratégie, lebo nebolo žiaduce ani múdre mať niekoľko legitímnych synov, kedy hrozilo rozdelenie majetku rodu. Bolo lepšie mať ľavobočkov, ktorí neboli prizvaní k deleniu pôdy, ale ktorí mohli v prípade úmrtia zákonného dediča nahradiť. Nevera mohla byť tiež vynútená v prípade, že manželka nebola schopná dať svojmu mužovi dediča. Nie všetky manželky prijímali milostné výstrelky svojho pána.

Svadba, zásnuby, narodenie[upraviť | upraviť zdroj]

Presne stanoveným a značne zložitým súborom obradov získala žena titul ,,legitímnej manželky“ a zároveň s ním v dome aj dominantné postavenie. Podľa Hesióda sa muži mali ženiť približne v tridsiatich rokoch, ženy vydávať asi v šestnástich.

Keď sa otec rozhodol, že dcéru vydá, oznámil to verejne a pozval vhodných nápadníkov, aby sa o ňu uchádzali. Tí sa dostavili k budúcemu svokrovi, ktorý ich prijal ako hostí a usporiadal im hody. Prirodzene, nápadníci neprichádzali s prázdnymi rukami: prinášali potraviny pre pána domu a osobné dary pre svoju nastávajúcu – šaty, závoje, šperky. Hojnosť týchto darov a okázalosť usporiadaných slávností sa samozrejme líšila podľa spoločenského postavenia zúčastnených Tieto predbežné pytačky neboli len príležitosťou k zoznámeniu alebo dvoreniu; umožňovali nápadníkom, aby mohli navzájom súťažiť v rečnení, spievaní, tanci a súbojoch.

Keď si nevestin otec vybral budúceho zaťa, ten mu priniesol dary, tzv. hedna. Svokor na to dal svojej dcére v deň svadby veno. Tieto meilia, ,,pozornosti“, museli byť v prípade manželkinho zapudenia vrátené. Práve táto obradná výmena darov zadala podnet k domnienke, že muž si manželku kupoval.

Svadobný obrad spočíval v tom, že manželka bola z príbytku svojho otca slávnostne odprevadená do obydlia manžela. Pred týmto presťahovaním bola usporiadaná hostina - eilapiné; usporiadal ju nevestin otec. Keď nadišiel večer, bola manželka presťahovaná vozom za svitu pochodní a v sprievode družiny, ktorej početnosť závisela na spoločenskom postavení obidvoch rodín.

Zostávalo vykonať posledný obrad, uskutočniť spojenie novomanželov v novomanželovej svadobnej komnate. Bola to vážna záležitosť, nie úplne bez nebezpečenstva, aspoň pokiaľ ide o manžela. Ženino panenstvo bolo totiž postihnuté kliatbou a ten, kto ho porušil, vystavoval sa hrozným trestom. Jedna z možností, ako zrušiť túto kliatbu bolo, že žena obetovala svoje panenstvo bohu.

Najdôležitejšou povinnosťou manželky bolo zaistiť trvanie rodu tým, že privedie na svet legitímne deti, najlepšie synov. Ani vstup dieťaťa do rodiny nebol jednoduchou záležitosťou. Sprevádzal ho určitý počet rituálnych úkonov, ktoré mali pred svedkami zaistiť včlenenie dieťaťa do rodinného rádu a jeho pristúpenie k domácemu kultu. Príchod dieťaťa na svet musel predovšetkým prebiehať v tradičných formách. Keď ženu zachvátili pôrodné bolesti, jej družky privolali pôrodnú babicu. Družky pozdravili príchod novorodenca na svet rituálnym kvílením. Keď si očistili ruky, uchopili dieťa a ihneď ho vykúpali. Bol to očistný obrad, lebo pôrod sa považoval za poškvrnenie a matka musela byť zbavená poškvrny prinesením obety podzemným božstvám. Umyté dieťa sa zabalilo do nového bieleho kusu plátna, ovinulo sa stužkami a uložilo do kolísky. Následne potom bolo prinesené otcovi a ten ho mohol zavrhnúť, najmä ak malo nejakú vývojovú vadu. Zavrhnuté dieťa bolo pohodené na nehostinnom mieste zasvätenom bohom. Prijaté dieťa ešte nevstúpilo do rodového spoločenstva. V Aténach sa v klasickej dobe do neho včleňovalo obradom amfidromií, ktoré sa konali piateho dňa po jeho narodení. Desiaty deň po narodení sa usporiadala nová slávnosť, prinášali sa darčeky a konala sa hostina.

Náboženský život a ženské mystériá[upraviť | upraviť zdroj]

Ženy sa prirodzene zúčastňovali náboženského života, rodových a verejných kultov. Vzhľadom k svojmu pohlaviu plnili určité úlohy alebo zastávali určité vymedzené funkcie, avšak svojou prácou prispievali k zvyklostiam a obradom rovnakou mierou ako iní členovia zúčastnenej spoločenskej skupiny.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]