Preskočiť na obsah

Biologická zbraň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 10:33, 24. október 2017, ktorú vytvoril Vasiľ (diskusia | príspevky) (odkaz fix.)
Výstražný symbol, ktorý sa používa pre znázornenie biologického nebezpečenstva.
Baktérie slezinovej sneti (antrax), ktorá sa môže použiť ako biologická zbraň.

Biologická zbraň alebo bakteriologická zbraň je zbraň založená na princípe organizmu (najčastejšie patogénu) alebo ním produkovanej látky (najčastejšie toxínu). Cieľom zbrane je vyvolanie chorobného stavu u človeka či jeho otrava a následne jeho oslabenie alebo smrť.

V širšom slova zmysle sa medzi biologické zbrane radia aj mikroorganizmy rýchlo znehodnocujúce fosílne palivá, patogény likvidujúce plodiny a dobytok a tým vyvolávajúce hladomor a podobne.

Biologické zbrane sa považujú za zbrane hromadného ničenia a ich vývoj, výroba a skladovanie je zakázaná mnohými medzinárodnými dohodami.

História

Primitívne biologické zbrane sa používali už v dávnej minulosti. Mongoli vrhali katapultmi mŕtvoly do obliehaných miest, aby podporili vznik epidémií. Američania a Angličania predávali indiánom prikrývky infikované kiahňami. Červená armáda je podozrievaná z použitia biologických zbraní v druhej svetovej vojne (spomína sa najmä tularémia, ide však o značne špekulatívne úvahy). Japonsko biologické zbrane v Číne preukázateľne používalo.

V 20. storočí už biologické zbrane vyrábalo množstvo štátov. Zároveň zosilnili obavy, že by sa prípadná biologická vojna mohla vymknúť spod kontroly a prerásť hranice pôvodného konfliktu, čo viedlo k tomu, že začali byť vyvíjané všestranné snahy o absolútny zákaz týchto zbraní.

Vývoj, výroba a skladovanie biologických zbraní je od 26. marca 1975 zakázaná takzvanou Konvenciou o biologických zbraniach (podpísaná v Moskve 10. apríla 1972). Po zákaze biologických zbraní pokračoval vo výskume a výrobe biologických zbraní najmä Sovietsky zväz. Za sovietsky program biologických zbraní bola zodpovedná tzv. 15. správa KGB, ktorá v dobe vrcholiacej studenej vojny kontrolovala nesmierne rozsiahlu sieť výskumných a výrobných zariadení organizovaných a pred západnými rozviedkami skrytých prevažne pod oficiálnou záštitou štátneho podniku Biopreparát.

Predpokladá sa, že po rozpade Sovietskeho zväzu bol celý program (až na niekoľko výskumných zariadení) pozastavený a dôkazy o jeho existencií zničené. Rozsah programu sa tak dá zistiť len zo svedectiev vedcov, ktorí v ňom pracovali a neskôr emigrovali na západ (ako napríklad Kanatjan Alibekov a iní) alebo nepriamo pomocou západnými rozviedkami zaznamenaných incidentov (napríklad Sverdlovský incident a rad ďalších dôkazov).

Z ďalších štátov, ktoré sú podozrivé z organizácie tajných programov výskumu a výroby biologických zbraní, nemožno nespomenúť Irán, KĽDR, Čínu a Líbyu. Porušovanie konvencie bolo preukázané aj v prípade Rodézie (dnes Zimbabwe) zo strany tamojšej vlády proti búriacim sa černochom (minimálne antrax). Ďalšie nepreukázateľné a nepodložené tvrdenia obviňujú z porušovania tejto konvencie USA a súčasnú Ruskú federáciu.

O biologické zbrane sa zaujímali nielen vlády, ale aj súkromné organizácie, najmä sekty. Medzi najzaujímavejšie príklady patrí sekta Rajneeshees, ktorej členovia v roku 1984 v meste Dallas v štáte Oregon kontaminovali šalátové bary baktériami salmonely, aby ovplyvnili výsledok miestnych volieb. O útoky biologickými zbraňami sa neúspešne pokúsila aj japonská sekta Óm šinrikjó (Najvyššia pravda), ktorá je však známa hlavne útokom sarínom v Tokijskom metre. Útoky pomocou listov a zásielok s antraxom sa udiali v USA v roku 2001. Mikrobiológ podozrievaný z ich šírenia spáchal samovraždu[1].

V súčasnosti hrozí použitie biologických zbraní zo strany medzinárodných teroristov, ktorí môžu ľahko využiť stále dostupnejšie biotechnológie, aby vyrobili dostatočné množstvo účinnej biologickej zbrane a použili ju k dosiahnutiu svojich cieľov – hovoríme o tzv. bioterorizme.

Materiál pre výrobu biologických zbraní

Pre výrobu biologickej zbrane je možné použiť akýkoľvek patogén spôsobujúci dostatočne závažné infekčné ochorenie. U každého patogénu sa vždy zvažovali nasledujúce kritériá:

  • Ako závažné ochorenie vyvoláva,
  • Ako sa šíri v prostredí,
  • Akou rýchlosťou sa šíri medzi ľuďmi,
  • Ako sa dá pred ním chrániť vlastné obyvateľstvo a armáda očkovaním,
  • Ako nákladná je jeho výroba a skladovanie, prípadne ako dlho vydrží.

Referencie

  1. TASR. Za útoky s antraxom v roku 2001 mali obviniť vedca, ale spáchal samovraždu [online]. sme.sk, 1.8.2008, [cit. 2011-05-16]. Dostupné online.