Havária vrtuľníka v Doline Olczyskiej

Havária vrtuľníka v Doline Olczyskiej
W-3A Sokół poľskej horskej služby TOPR
Nehoda
Dátum	11. august 1994
Čas	po 13:00 hod.
Hlavná príčina	Delaminácia hlavného rotorového listu na jeho odtokovej hrane po jeho údere do hlavy horského záchranára, ktorý neopatrne vyskočil z vrtuľníka.Výsledky vyšetrovania
Miesto	Wielka Kopa Królowa
Lietadlo
Model	PZL W-3 Sokół SP-SXT
Začiatok letu	Zakopané
Cieľ letu	Hala Gąsienicowa
Následky
Počet osôb na palube	4
Prežilo	0
Mŕtvych	4
Letecký portál

Letecká katastrofa v Doline Olczyska v poľských Vysokých Tatrách 11. augusta 1994. Vrtuľník poľskej výroby PZL W-3 Sokół, SP-SXT, poľskej horskej záchranárskej organizácii TOPR sa zrútil počas záchrannej akcie.

Priebeh tragédie

Vrtuľník vzlietol zo Zakopaného niekoľko minút pred 13:00 hod. smerom na Halu Gąsienicowu, kde o pomoc požiadali dve švédske turistky. Vo vrtuľníku bol pilot záchranár Bogusław Arendarczyk, pilot Janusz Rybicki, vtedajší šéf TOPRu Robert Janik, záchranári Janusz Kubica, Roman Kubin, Stanisław Mateja Torbiarz, Rafał Mikiewicz a Mieczysław Ziach.

Po prílete k zraneným turistom, keď sa vrtuľník vznášal približne 1 m nad zemou, Mieczysław Ziach začul zvuk akoby niekto vystrelil zo vzduchovky. Janusz Kubica, ktorý predtým vyskočil z vrtuľníka a bol neďaleko spadol na zem. Na hlave mal veľkú krvácajúcu ranu. Posádka sa rozhodla okamžite previesť Janusza Kubicu do nemocnice v Zakopanom.

Z Haly Gąsienicowej odleteli už len štyria. V krátkom čase stroj dosiahol rýchlosť 248 km/hod. Po prelete nad Wielkou Kopou Królowou pilot pomaly klesal do Doliny Olczyskej. Vtedy sa začal odvíjať tragický príbeh. Pravidelný zvuk motora sa zmenil na hlasné klepotanie pomaly pracujúceho rotora. Hlavné rotorové listy prestali poháňať vrtuľník, ktorý sa naklonil, začal rotovať. Odtrhla sa zadná časť s chvostovou vrtuľou a vrtuľník sa zrútil do terénu v okolí Wielkieho Kopieńca. Piloti a záchranári Bogusław Arendarczyk, Janusz Rybicki Stanisław, Mateja Torbiarz a Janusz Kubica zahynuli v priebehu 18 sekúnd.

Pohreb

Stanisława Mateja Torbiarza a Janusza Kubicu pochovali 14. augusta 1994 na Cintoríne Zasłużonych na Pęksowom Brzyzku v Zakopanom. Bogusław Arendarczyk bol pochovaný na cintoríne Rakowicki v Krakove a Janusz Rybicki na cintoríne v Skarżysko-Kamiennej.

Na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese boli na ich pamiatku umiestnené pamätné tabule.

Závery vyšetrovania

Nehoda bola dobre zdokumentovaná. Zachovali sa záznamy rozhovorov na magnetofónových páskach, dokonca niekto natočil haváriu. Komisia mala ľahšiu prácu, hoci rýchlo oznámila, že záležitosť je zložitá, lebo tzv. čierna skrinka bola poškodená ešte pred katastrofou. Čierna skrinka má dva záznamníky. Jeden zaznamenáva činnosť prístrojov a druhý zapisuje všetky rozhovory vo vnútri vrtuľníka. Obe zariadenia boli preskúmané vo Świdniku. Na záznamníku hovorov boli nájdené len záznamy rozhovorov medzi dvoma pilotmi z kontrolného letu po predchádzajúcej oprave vrtuľníka. Na druhom, ktorý zaznamenával chod prístrojov, bol záznam neporušený. Na tomto základe komisia usúdila, že vrtuľník vykonával let typickým spôsobom až do okamihu tragédie. Z Haly Gąsienicowej piloti odleteli vysokou rýchlosťou, v krátkom čase dosiahli rýchlosť 248 km/hod.

Podľa záverov vyšetrovacej komisie príčinou havárie bola delaminácia hlavného rotorového listu na jeho odtokovej hrane po jeho údere do Kubicovej hlavy, ktorý neopatrne vyskočil z vrtuľníka a prípad uzavrela. Kritici však namietali, že je nepravdepodobné, aby sa skúsený záchranár pohyboval blízko rotujúcej vrtule. Pravdepodobne ho zasiahol úlomok laminátu z už predtým poškodenej vrtule. A potom všetko šlo veľmi rýchlo. Podľa tejto hypotézy rozvrstvenie listov vrtule začalo dlho pred nehodou a jeho obeťou bol Janusz Kubica.

Závery vyšetrovacej komisie kritizovali aj iní nemenovaní experti, ktorí vyslovili názor, že takáto verzia chránila výrobcu vrtuľníkov Świdnik nielen pred kritikou, ale - čo je dôležitejšie - pred prijatím akejkoľvek zodpovednosti. V inom prípade by bolo napríklad potrebné zaplatiť odškodnenie rodinám obetí tragédie. Skutočnosť, že v samotnom výbore nebola jednomyseľnosť, svedčí o vyhlásení jedného z jej členov Jerzyho Śledzionyho. V septembri 1994 povedal novinárovi týždenníka Tygodnik Podhalański: „Nikto z nás nebol informovaný o príčine nehody. Myslím si, že príčiny havárie by sa mali hľadať vo Świdniku“.

Externé odkazy

• Filmový záznam havárie