Janko Borodáč
| Janko Borodáč | |
 divadelný režisér, herec, pedagóg a prekladateľ | |
| Narodenie | 18. jún 1892 Prešov, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 18. február 1964 (71 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Odkazy | |
| Commons |  Janko Borodáč |
Janko Borodáč (vlastným menom Ján Borodáč, pseud. Ján Debnár, Janko Bystrý; * 18. jún 1892, Prešov – † 18. február 1964, Bratislava) je jedným zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla. Bol divadelným režisérom, hercom, pedagógom a prekladateľom.
Život
Vyštudoval učiteľský ústav a dva roky aj pôsobil ako učiteľ vo východoslovenskom regióne (Pstrina, Kvačany). V roku 1913 však musel narukovať a ako vojak bol po vypuknutí prvej svetovej vojny odvelený na ruský front. Bol zranený a upadol do ruského zajatia, tu sa naučil po rusky, zoznámil sa s ruskou literatúrou a zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti.
V roku 1918 sa vracia na Slovensko, kde začína opäť učiť a organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Práca v divadle sa mu natoľko zapáčila, že v roku 1919 odchádza do Prahy, kde vôbec ako prvý Slovák začal študovať herectvo na pražskom konzervatóriu. Štúdium ukončil v roku 1921.
V sezóne 1921/1922 Borodáč hral v Propagačnom súbore Slovenského národného divadla, zvanom Marška (z nemeckého slova Marschkompanie). Tu sa stretáva so svojou budúcou manželkou herečkou Oľgou Országhovou a hercami Jozefom Kellom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom. Išlo o vôbec prvých slovenských profesionálnych hercov. Marša vykonávala zájazdovú činnosť po Slovensku so zámerom propagovať vznik slovenského profesionálneho divadla. Súbor sa však po prvej sezóne rozpadol.
Borodáč odchádza v roku 1922 učiť do Sabinova, kde sa neskôr aj oženil a so svojou manželkou Oľgou začal hrávať v ochotníckom krúžku. O dva roky neskôr, v roku 1924 sa rozhodlo Slovenské národné divadlo angažovať manželov Borodáčovcov. Borodáč začína vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie, taktiež začína so svojími prvými réžiami. V roku 1929 sa stáva dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry SND.
V roku 1932 sa činoherný súbor rozdelil na slovenskú a českú činohru. Vedúcim slovenskej činohry sa stal práve Janko Borodáč. Počas vojnovej Slovenskej republiky prešlo SND z rúk súkromnej spoločnosti pod správu vládneho komisára. I sám Borodáč bol pod vplyvom dobových nacionalistických nálad, čo dosvedčujú jeho dramatické prvotiny - Chlapci na stráži a Juro Jánošik i pomerne nešťastné úpravy slovenských klasických hier, napr. Chalupkovo Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe neostali a Palárikovho Inkognita a Drotára, ktoré vyzneli ako agitka vojnového slovenského štátu.
Po druhej svetovej vojne bol Borodáč poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach. Spolu s manželkou tu pôsobil až do roku 1953 a využil tu svoje praktické skúsenosti, ktoré nadobudol pri budovaní Slovenského národného divadla v Bratislave. Taktiež mení svoju divadelnú rétoriku a obracia sa k socialistickému realizmu. Po návrate do Bratislavy Borodáč opäť pracoval ako režisér v SND a ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení, kde učil herectvo a réžiu. V Bratislave pôsobil až do svojej smrti v roku 1964.
Dielo
Borodáč ako herec, medzi rokmi 1921 a 1948 vytvoril na javiskách Slovenského národného divadla a Východoslovenského národného divadla skoro sto postáv. Jeho význam však tkvie v tom, že organizoval slovenský divadelný život a významnou mierou sa zaslúžil o vybudovanie slovenského profesionálneho divadelníctva. Ako režisér sledoval najmä národno-buditeľské ciele. SND hrávalo v odnárodnených a pomaďarčených mestách, kde sa snažilo získať divákov pre nové slovenské divadlo.
V 20. a 30. rokoch patrili k Borodáčovým najvydarenejším inscenáciám Tajovského hry Statky - zmätky a Ženský zákon, Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch a Hviezdoslavova dráma Herodes a Herodias. Zaslúžil sa o rozkvet dramatickej tvorby Ivana Stodolu, taktiež uvádzal hry Jána Chalupku, Ladislava Nádaši-Jégého, Vladimíra Hurbana Vladimírova a iných.
Hry inscenoval veľmi realisticky, niekedy až popisne. Pod vplyvom Stanislavského a MChATu sa postupne dopracoval až k psychologickému realizmu. Komédie mu boli bližšie než tragédie. Aj z diel ruských a sovietskych autorov si vyberal najmä veselohry, ale inscenoval aj tragédie. Medzi jeho najlepšie povojnové iscenácie patria Čechovove Tri sestry, inscenované v Košiciach. Zo začiatku úroveň jeho inscenácii často kolísala, pretože musel tvoriť veľmi rýchlo a na umenie neostával čas.
Okrem iného Borodáč písal rôzne štúdie o divadle a prekladal hry z ruštiny. Za svoju dlhoročnú prácu v slovenskom divadle bol ocenený niekoľkými cenami a titulmi (Štátna cena – 1952, národný umelec – 1955, Rad práce – 1960 a Rad republiky – 1962).
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Janko Borodáč
Externé odkazy
- Záznam o narodení v matrike grécko-katolíckej farnosti Prešov; záznam číslo 28