Činohra Slovenského národného divadla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Činohra
Slovenského národného divadla
Činohra Slovenského národného divadla
Právna formapríspevková organizácia MK SR
OdvetvieDivadlo
Založená1920
SídloBratislava, Slovensko
PôvodSlovensko
VedenieMiriam Kičiňová (riaditeľka)
Územný rozsahBratislava, Slovensko
Člen skupinySlovenské národné divadlo
Webová stránkawww.snd.sk
Od apríla 2007 sa Činohra SND sa so štyrmi inscenáciami vracia do historickej budovy, kde pred takmer 90 rokmi pôvodne začínala.
Čelný pohľad na novú budovu Slovenského národného divadla.
Vstup do Sály Činohry SND.
Pohľad na námestie z foyer Sály Činohry SND.
Detail železnej opony v Divadle P. O. Hviezdoslava, v bývalom sídle Činohry SND, s obrazom Martina Benku.

Činohra Slovenského národného divadla je jednou zo zložiek Slovenského národného divadla. Do marca 2007 sídlila v dvoch budovách v centre Bratislavy - v Divadle P. O. Hviezdoslava na Laurinskej ulici a na Malej scéne na Dostojevského rade. Od apríla 2007 hrá súbor Činohry v novej budove SND na nábreží Dunaja a v historickej budove na Hviezdoslavovom námestí.

Predstavenia v činohre sa konajú každý deň s výnimkou pondelka počas celej divadelnej sezóny, ktorá trvá od začiatku septembra do konca júna.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé kroky Slovenského národného divadla[upraviť | upraviť zdroj]

Činohra SND bola založená v roku 1920, spolu s ostatnými dvomi súbormi SND. 4. marca 1920 činoherný súbor uviedol svoju prvú premiéru - hru Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Mariša. Prvé predstavenie v slovenskom jazyku sa uskutočnilo až v máji 1920 uvedením jednoaktoviek Jozefa Gregora Tajovského - Hriech a V službe.

Prevažná časť repertoáru bola uvádzaná v češtine, pretože nebolo dosť slovenských hier, prekladov, hercov či spevákov. O popularizáciu slovenského divadla sa snažili prví slovenskí herci a ich Propagačný činoherný súbor SND, zvaný aj Marška (z nemeckého Marschkompanie). V rokoch 1921–1922 po slovenskom vidieku okrem iných cestovali aj zakladajúce osobnosti slovenského divadla – Andrej Bagar, Ján Borodáč a Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbét.

Počet slovenských premiér sa zvyšoval s príchodom prvého slovenského profesionálného režiséra – Jána Borodáča. V roku 1932 bol činoherný súbor rozdelený na dve skupiny – činohru českú (vedenú režisérom Viktorom Šulcom) a činohru slovenskú (pod vedením Jána Borodáča).

V polovici 30. rokov prichádza do Slovenského národného divadla ďalšia významná režisérska osobnosť Ján Jamnický – ovplyvnený európskymi avantgardnými divadelníkmi ako boli Rusi Jevgenij Bagrationovič Vachtangov, Alexander Jakovlevič Tairov, Vsevolod Emilievič Mejerchoľd, alebo Čech Emil František Burian. Jamnický vnímal divadlo ako ako vnútorne bohatú syntézu viacerých umení. Súbor sa začína výrazne profesionalizovať príchodom prvých absolventov bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémie.

Po zmene politických podmienok v rokoch 1938 a 1939, mníchovskej arbitráži a rozpade Československej republiky je zrušený aj súbor českej činohry a českí herci sú nútení opustiť Slovensko. Nastupuje plejáda mladých hercov, ktorí sa stávajú na ďalšie desiatky rokov oporami súboru (Mikuláš Huba, František Dibarbora, Karol L. Zachar, František Zvarík, Ladislav Chudík, Július Pántik).

V činohre sa dopĺňa režisérsky zbor aj dramaturgia a začína sa rozvíjať i pôvodná slovenská dramatická tvorba. Z tohto obdobia sú významné najmä inscenácie hier Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana a Petra Zvona. Súbor sa začína polarizovať najmä kvôli estetickej a ideovej orientácie dvoch vedúcich postáv činohry – konzervatívneho a tradicionalistického Jána Borodáča a otvorene kritického experimentátora Jána Jamnického.

Činohra SND v druhej polovici 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne nastáva opäť výmena generácií - do divadla prichádzajú nielen noví herci, napr. Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Ctibor Filčík, Karol Machata, Eva Kristínová a iní; ale aj noví režiséri – Josef Budský, Tibor Rakovský, Karol L. Zachar. Objavujú sa aj noví autori – Štefan Králik a Peter Karvaš. Do divadla sa tiež vracajú herci, ktorí ho z národnostných, či politických dôvodov museli opustiť, medzi nimi boli napr. Hana Meličková alebo Andrej Bagar.

Snahy o syntetické básnické divadlo vrcholia vo viacerých divadelne pôsobivých inscenáciách poézie, ktoré nachádzajú veľký ohlas u publika. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa však s príchodom ideológie marxizmu–leninizmu táto estetická orientácia Činohry SND násilne prerušuje a začína sa obdobie socialistického realizmu. Avšak už po roku 1956, s prvým miernym uvoľnením stalinizmu, sa Činohra SND vracia k úsiliu o nezávislú divadelnú tvorbu.

Tvorivý dialóg režisérov Budského, Rakovského a Zachara určuje obdobie druhej polovice päťdesiatych rokov i roky šesťdesiate. Budského tvorbu charakterizuje predovšetkým pôsobivá divadelná metaforickosť a Zachara jeho hravosť a harmonizujúca výtvarná štylizácia.

Do divadla prichádzajú ďalší absolventi Vysokej školy múzických umení, otvorenej v Bratislave v roku 1949: Elo Romančík, Jozef Kroner, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Juraj Slezáček, Ivan Mistrík, Štefan Kvietik, Michal Dočolomanský a iní. Okrem hercov prichádzajú aj mladí režiséri - Peter Mikulík a Pavol Haspra.

Na prelome 70. a 80. rokov prichádzajú do Činohry SND režiséri Miloš Pietor a Ľubomír Vajdička (z martinského Divadla SNP), ktorí zaujmú netradičnou a odromantizovanou interpretáciou slovenskej dramatickej klasiky. Obaja režiséri významne ovplyvnili aj hereckú tvorbu súboru. Kládli dôraz na detail, schopnosť vyjadriť mnohoznačnosť postavy a ukázať motiváciu jej nezvyčajného správania a konania. Vo svojich inscenáciách využívali napätie medzi komickým a tragickým, banálnym a vznešeným. Tieto princípy rozvíja a prehlbuje od polovice 80. rokov aj režisér Vladimír Strnisko.

Herecký súbor sa opäť dopĺňa o významných hercov mladej i strednej generácie. Medzi nimi: Anna Javorková, Martin Huba, Juraj Kukura, Pavol Mikulík, Emil Horváth, Dušan Jamrich, Milan Kňažko, Zdena Studenková, Kamila Magálová, Maroš Kramár, Stano Dančiak, Marián Labuda a iní.

Činohra SND je od roku 2000 členom medzinárodnej organizácie ETC (Európska divadelná konvencia), ktorá združuje 35 divadiel z 22 krajín Európy.

Činohra SND na ceste k 21. storočiu[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných desiatich rokoch Činohra SND čoraz viac poskytuje priestor pre hosťovanie mladých osobností slovenskej réžie. Medzi inými napr. Dodo Gombár, Patrik Lančarič, Martin Čičvák, Silvester Lavrík alebo Ondrej Spišák. Rovnako sa snaží objavovať nové herecké talenty a vytvárať tak postupne miesto pre novú hereckú generáciu. V posledných rokoch do súboru Činohry SND vstúpili herci ako napr. Zuzana Fialová, Monika Hilmerová, Tomáš Maštalír, Marko Igonda, Ľuboš Kostelný, Ondrej Kovaľ, Ivana Kuxová, Zuzana Marošová, Ján Koleník a Vladimír Kobielsky.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2004
    • DOSKY: Cena za najlepšiu inscenáciu sezóny: Inscenácia hry Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc
    • DOSKY: Cena za najlepšiu réžiu sezóny: Martin Čičvák za inscenáciu hry Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc
    • DOSKY: Cena za najlepšiu scénografiu sezóny: Tom Ciller za scénu k inscenácii hry Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc

Súčasný repertoár Činohry SND[upraviť | upraviť zdroj]

* - označuje pripravovaný titul

Sála Činohry SND[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdio SND[upraviť | upraviť zdroj]

Historická budova SND[upraviť | upraviť zdroj]

Vedenie Činohry SND[upraviť | upraviť zdroj]

Od januára 2021 je riaditeľkou Činohry Miriam Kičiňová.[1]

Dramaturgovia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ FOLENTOVÁ, Veronika. Riaditeľka činohry SND Kičiňová: Dlho sme premýšľali, či si vôbec môžeme dovoliť začať hrať. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2021-07-06. Dostupné online [cit. 2022-01-18]. ISSN 1339-844X.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Činohra_Slovenského_národného_divadla&oldid=7448389“