Janko Borodáč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ján Borodáč)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Janko Borodáč
Janko Borodáč
divadelný režisér, herec, pedagóg a prekladateľ

Narodenie 18. jún 1892
Prešov, Slovensko
Úmrtie 18. február 1964 (71 rokov)
Bratislava, Slovensko
hrob Janka Borodáča na Slávičom údolí

Janko Borodáč, vlastným menom Ján Borodáč, pseud. Ján Debnár, Janko Bystrý (* 18. jún 1892, Prešov – † 18. február 1964, Bratislava) je jedným zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla. Bol divadelným režisérom, hercom, pedagógom a prekladateľom.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Vyštudoval učiteľský ústav a dva roky aj pôsobil ako učiteľ vo východoslovenskom regióne (Pstrina, Kvačany). V roku 1913 však musel narukovať a ako vojak bol po vypuknutí prvej svetovej vojny odvelený na ruský front. Bol zranený a upadol do ruského zajatia, tu sa naučil po rusky, zoznámil sa s ruskou literatúrou a zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti.

V roku 1918 sa vracia na Slovensko, kde začína opäť učiť a organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Práca v divadle sa mu natoľko zapáčila, že v roku 1919 odchádza do Prahy, kde vôbec ako prvý Slovák začal študovať herectvo na pražskom konzervatóriu. Štúdium ukončil v roku 1921.

V sezóne 1921/1922 Borodáč hral v Propagačnom súbore Slovenského národného divadla, zvanom Marška (z nemeckého slova Marschkompanie). Tu sa stretáva so svojou budúcou manželkou herečkou Oľgou Országhovou a hercami Jozefom Kellom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom. Išlo o vôbec prvých slovenských profesionálnych hercov. Marša vykonávala zájazdovú činnosť po Slovensku so zámerom propagovať vznik slovenského profesionálneho divadla. Súbor sa však po prvej sezóne rozpadol.

Borodáč odchádza v roku 1922 učiť do Sabinova, kde sa neskôr aj oženil a so svojou manželkou Oľgou začal hrávať v ochotníckom krúžku. O dva roky neskôr, v roku 1924 sa rozhodlo Slovenské národné divadlo angažovať manželov Borodáčovcov. Borodáč začína vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie, taktiež začína so svojími prvými réžiami. V roku 1929 sa stáva dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry SND.

V roku 1932 sa činoherný súbor rozdelil na slovenskú a českú činohru. Vedúcim slovenskej činohry sa stal práve Janko Borodáč. Počas vojnovej Slovenskej republiky prešlo SND z rúk súkromnej spoločnosti pod správu vládneho komisára. I sám Borodáč bol pod vplyvom dobových nacionalistických nálad, čo dosvedčujú jeho dramatické prvotiny - Chlapci na stráži a Juro Jánošik i pomerne nešťastné úpravy slovenských klasických hier, napr. Chalupkovo Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe neostali a Palárikovho Inkognita a Drotára, ktoré vyzneli ako agitka vojnového slovenského štátu.

Po druhej svetovej vojne bol Borodáč poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach. Spolu s manželkou tu pôsobil až do roku 1953 a využil tu svoje praktické skúsenosti, ktoré nadobudol pri budovaní Slovenského národného divadla v Bratislave. Taktiež mení svoju divadelnú rétoriku a obracia sa k socialistickému realizmu. Po návrate do Bratislavy Borodáč opäť pracoval ako režisér v SND a ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení, kde učil herectvo a réžiu. V Bratislave pôsobil až do svojej smrti v roku 1964.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Borodáč ako herec, medzi rokmi 1921 a 1948 vytvoril na javiskách Slovenského národného divadla a Východoslovenského národného divadla skoro sto postáv. Jeho význam však tkvie v tom, že organizoval slovenský divadelný život a významnou mierou sa zaslúžil o vybudovanie slovenského profesionálneho divadelníctva. Ako režisér sledoval najmä národno-buditeľské ciele. SND hrávalo v odnárodnených a pomaďarčených mestách, kde sa snažilo získať divákov pre nové slovenské divadlo.

V 20. a 30. rokoch patrili k Borodáčovým najvydarenejším inscenáciám Tajovského hry Statky - zmätky a Ženský zákon, Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch a Hviezdoslavova dráma Herodes a Herodias. Zaslúžil sa o rozkvet dramatickej tvorby Ivana Stodolu, taktiež uvádzal hry Jána Chalupku, Ladislava Nádaši-Jégého, Vladimíra Hurbana Vladimírova a iných.

Hry inscenoval veľmi realisticky, niekedy až popisne. Pod vplyvom Stanislavského a MChATu sa postupne dopracoval až k psychologickému realizmu. Komédie mu boli bližšie než tragédie. Aj z diel ruských a sovietskych autorov si vyberal najmä veselohry, ale inscenoval aj tragédie. Medzi jeho najlepšie povojnové iscenácie patria Čechovove Tri sestry, inscenované v Košiciach. Zo začiatku úroveň jeho inscenácii často kolísala, pretože musel tvoriť veľmi rýchlo a na umenie neostával čas.

Okrem iného Borodáč písal rôzne štúdie o divadle a prekladal hry z ruštiny. Za svoju dlhoročnú prácu v slovenskom divadle bol ocenený niekoľkými cenami a titulmi (Štátna cena – 1952, národný umelec1955, Rád práce – 1960 a Rád republiky – 1962).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]