Ageladas z Argosu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Ageladas alebo Hageladas (starogr. Άγελάδας) bol grécky sochár z prelomu 6. a 5. stor. pred Kr.[1][2]

Ageladas, grécky sochár (bronziar) z Argosu, zrejme učiteľ Feidia, Myróna[3] a Polykleita,[4] (niektorí znalci o tom pochybujú[5]) bol podľa starovekých písomných správ činný v 6. a 5. stor. pred Kr. Keďže tieto pramene spomínajú diela z rokov 520 až 450 pred Kr., niektorí vedci sa domnievajú, že tu ide o dvoch rovnomenných sochárov. Podľa nemeckého klasického učenca F. Thierscha, najpravdepodobnejšie tým prvým bol Feidiov učiteľ narodený v Argose okolo roku 540 pred Kr. a tým druhým rodák zo Sikyónu, pôsobiaci v období 87. olympiády (v rokoch 432 – 429 pred Kr.), tak ako to uviedol Plínius.[6][7] J. Sillig zase predpokladal, že obaja títo umelci pochádzali z Argosu.[7]

Časté zmienky o Ageladadovi v starovekých písomnostiach a tiež skutočnosť, že ho označili za učiteľa Feidia, Polykleita a Myróna, naznačuje to, že Ageladas musel byť sochár s vysokou reputáciou a že jeho diela boli natoľko pozoruhodné, aby prilákali takých talentovaných žiakov do jeho školy.[8]

Bronzová soška Dia, zrejme napodobenina Dia Ithómskeho od sochára Agelada, cca 490 – 480 pred Kr., Národné archeologické múzeum v Aténach

Pausanias uvádza, že bol autorom sôch olympijských víťazov nachádzajúcich sa v Olympii.[9] Najstaršia z nich bola socha Anocha z Tarentu, olympijského víťaza v behu na jedno stadion a na dve stadiá v roku 520 pred Kr.,[10][11] ďalej socha Timasithea z Delf, víťaza v pankratiu v rokoch 516 a 512 pred Kr.[12] a sochárske dielo (súsošie) znázorňujúce Kleosthena z Epidamnu (víťaza v tethrippe v roku 516 pred Kr.), jeho vozataja a koní s vozom.[13][5]

Pausanias tiež zaznamenal, že spolu so sochárom Onatom zhotovili súsošie, ktoré stálo v Delfách: „Tarenťania odoslali do Delf ešte iný desiatok, keď zvíťazili nad barbarskými Peuketmi. Sochy sú dielom aigínskeho Onata a argejského Agelada, predstavujú peších i jazdeckých bojovníkov a medzi nimi sa nachádza kráľ Japygov Ópis, spojenec Peuketov. Tento muž má vzhľad padlého bojovníka, okolo ležiacej postavy stoja héros Taras a Lakedaimónčan Falanthos, neďaleko pri ňom delfín. Než totiž prišiel Falanthos do Itálie, stroskotal v Krisskom mori (Korintský záliv) a delfín ho dopravil na pevninu.“ [14] Tarenťania zvíťazili nad Peuketmi približne medzi rokmi 490 – 480 pred Kr. [15] V Delfách pozornosť Pausania upútali aj kovové kone a podobizne zajatých messapských žien, sochárske diela, ktorými zhotovením poverili Agelada Tarenťania na počesť ich víťazstva nad Messapmi, svojimi negréckymi susedmi (muselo sa to udiať ešte pred rokom 473 pred Kr., kedy bol Taras (Tarent) zničený Japygmi [16]).[17]

Pausanias na svojej ceste Gréckom navštívil i achájske mesto Aigion, kde videl ďalšie Ageladove diela: „Obyvatelia Aigionu majú tiež dve sochy z kovu, Dia v chlapčenskom veku a bezbradého Hérakla, diela argejského Agelada. Rok čo rok volia pre tieto sochy kňazov a každá z nich zostáva v ich príbytku. V starších dobách bolo stanovené, aby Diovi slúžil ten chlapec, ktorý zvíťazí v kráse. Akonáhle mu však začali rásť fúzy, prešla táto pocta získaná krásou na iného chlapca.“ [18][19] Najznámejším dielom Agelada, ktoré videl aj Pausanias, bola bronzová socha „kráčajúceho Dia“ na hore Ithómé, ktorú si pôvodne objednali Messénčania usadení v meste Naupaktos.[2] Podľa Pausania tu Messénčania každoročne organizovali ithómske hry a v starších časoch aj hudobné súťaže, ako to dosvedčovali verše básnika Euméla:

Diovi Ithómskemu vždy milá bývala Múza,
čisto a slobodným krokom keď kráčala,
v sandáloch vzdušných[20]

Numizmatické nálezy (messénsky statér z roku 370 pred Kr.) potvrdzujú, že Ageladas sa zaujímal o stvárnenie svalstva, ako aj o zobrazenie tiel v pohybe. Zeus Ithómsky (Ithomatas) je na nich zobrazený v predkroku, na ľavej predpaženej ruke drží orla, zatiaľ čo sa pravou chystá vrhnúť svoj blesk.[21][22] V Národnom archeologickom múzeu v Aténach sa nachádza staroveká bronzová soška Dia (ev. č. 14984 [3]) objavená v jazere Ambrakia (Aitólia-Akarnania), ktorá je zrejme napodobeninou sochy Dia Ithómskeho od sochára Agelada. [23]

Scholion (riadok 504) pri dramatickom diele Žaby od Aristofana uvádza, že v atickom déme Melité sa nachádzala pozoruhodná svätyňa zvaná Hérakles Alexikakos („Odvracač zla“) a že sochu Hérakla zhotovil Ageladas z Argosu, ktorý bol učiteľom Feidia. [19]

V antológii gréckych epigramov (Anthologia Graeca, epigram 16, 220.) je zaznamenaný epigram gréckeho básnika Antipatra zo Sidónu, v ktorom je zmienka o tom, že Ageladas bol autorom sochy múzy: „My sme tri, múzy, ktoré tu stojíme; jedna nesie v rukách flautu, druhá barbiton (verzia kithary) a tretia lýru. Tá, ktorá je dielom Aristokla, drží lýru, Ageladova múza barbiton a Kanachova prvá je tá, ktorá ovláda tón, druhá tvorí melodičnosť a tretia vynašla harmóniu zvuku." [19][24][25][7]

Nápis na mramorovom podstavci objavený v Olympii hlása, že Ageladas mal syna Argeiada, ktorý bol tiež sochárom.[26][15]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 410.
  2. ↑ a b John Hazel. Who's Who in the Greek World. Hoboken : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3480-224-1. S. 5.
  3. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34,57.
  4. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34,55.
  5. ↑ a b J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 32.
  6. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34,49.
  7. ↑ a b c William Smith. Dictionary of Greek and Roman Biograph and Mythology. Nordersted : BoD – Books on Demand, 2022. ISBN 978-33-7512-521-9. S. 67.
  8. ↑ Richard Westmacott. Handbook of Sculpture. Nordersted : BoD – Books on Demand, 2022. ISBN 978-37-5259-209-2. S. 122.
  9. ↑ Památky archaeologické. Praha : Archeologický ústav CSAV v Akademii, nakl. CSAV, 1860. S. 81.
  10. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 460.
  11. ↑ Audrey Griffin. Sikyon. Oxford : Clarendon Press, 1982. ISBN 978-01-9814-718-3. S. 126.
  12. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 447.
  13. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 451.
  14. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 291.
  15. ↑ a b Pausanias. Description de la Grèce. Paris : Les Belles Lettres, 2002. ISBN 978-22-5100-501-0. S. 152.
  16. ↑ Erich S. Gruen. Cultural Borrowings and Ethnic Appropriations in Antiquity. Stuttgart : F. Steiner, 2005. ISBN 978-35-1508-735-3. S. 273.
  17. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 284.
  18. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 64.
  19. ↑ a b c J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 33.
  20. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 348.
  21. ↑ Antonio Corso. The Art of Praxiteles. Roma : L'ERMA di BRETSCHNEIDER, 2004. ISBN 978-88-8265-295-1. S. 9.
  22. ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Ageladas [1]
  23. ↑ A. B. Cook. Zeus. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-11-0802-131-9. S. 1222-1223.
  24. ↑ Antipatros zo Sidónu, Helléniké Anthologia, 16. 220.
  25. ↑ Henry Stuart Jones. Select Passages from Ancient Writers Illustrative of the History of Greek Sculpture. New York : Macmillan and Company, 1895. S. 34.
  26. ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Peloponnesos (IG IV-[VI]): Elis IvO 631 [2]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ageladas_z_Argosu&oldid=7512970“