Alessandro Scarlatti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alessandro Scarlatti
taliansky barokový skladateľ
taliansky barokový skladateľ
Narodenie2. máj 1660
Sicília
Úmrtie24. október 1725 (65 rokov)
Rím
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alessandro Scarlatti

Alessandro (Pietro Gaspare) Scarlatti (* 2. máj 1660, Sicília – † 24. október 1725, Rím) bol taliansky barokový skladateľ, zakladateľ neapolskej opernej školy, otec dvoch rovnako slávnych skladateľov Domenica a Pietra Filipa.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Scarlatti sa narodil na Sicílii, podľa niektorých prameňov v Trapani, podľa iných v Palerme.

Už ako chlapec sa chcel živiť hudbou, preto odišiel z rodnej Sicílie do Ríma, kde prispôsobil svoje pôvodné priezvisko Scarlata novým pomerom a priženil sa do muzikantskej rodiny.

Spravidla sa uvádza, že bol žiakom Giacoma Carissimiho, ale zrejme musel mať aj nejaké väzby na severné Taliansko, pretože v jeho raných dielach sa dá pozorovať zreteľný vplyv Alessandra Stradellu a Giovanniho Legrenza.

Už ako devätnásťročný mal prvý úspech so svojou operou „Gli Equivoci nel sembiante“ (1679). Opera zaujala bývalú švédsku kráľovnú Kristínu I., ktorá v tom čase žila v Ríme a skladateľa vymenovala za svojho dvorného kapelníka. Venoval jej okrem iného operu „Il Pompeo“ (1683).

Vo februári 1684 sa stal kapelníkom miestokráľa v Neapole. Tu skomponoval celý rad opier v štýle opera seria, ktoré boli mimoriadne obľúbené. Komponoval aj početné oratóriá a hudbu k rozmanitým štátnym príležitostiam.

V roku 1702 Scarlatti Neapol opustil a vrátil sa až keď španielsku nadvládu vystriedala rakúska. Medzitým bol v priazni Ferdinanda III. Medicejského a komponoval opery pre jeho súkromné divadlo vo Florencii. Okrem toho sa stal kapelníkom kardinála Ottoboniho v Ríme a na jeho príhovor aj kapelníkom jedného z najdôležitejších rímskych chrámov, Baziliky Panny Márie Väčšej.

Po krátkom pobyte v Benátkach a Urbine sa vrátil v roku 1708 do Neapola, kde zostal až do roku 1717. Vtedy sa zdalo, že Neapol je už unavený Scarlattiho hudbou a na záver svojho života sa Alessandro vrátil tam, kde jeho hudobná dráha začínala, do Ríma. Tu vytvoril svoje najslávnejšie opery: Telemaco, 1718; Marco Attilio Regolò, 1719 a La Griselda, 1721 a mnoho nádhernej chrámovej hudby.

Poslednou, nedokončenou prácou bola serenáda k svadbe princa Stigliana. Alessandro Scarlatti zomrel v Ríme 24. októbra 1725.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Scarlattiho dielo tvorí dôležitý prechod medzi rano barokovým vokálnym štýlom 17. storočia, ktorého centrom boli najmä Florencia a Benátky a klasickou hudbou 18. storočia, ktorá vyvrcholila Wolfgangom Amadeom Mozartom.

Scarlatti kládol dôraz najmä na hudobnú zložku s využitím árie da capo a lyrickým charakterom melódií bez triviálnych či len tanečných názvukov. Nasledovníkov a žiakov mal nielen v Neapole (Leonardo Leo, Leonardo Vinci, Nicola Porpora), ale po celom Taliansku. Princípom koncertantného poňatia sólového hlasu najmä v kantátach a menších skladbách ovplyvnil aj mladého Georga Friedricha Händela a k žiakom sa na sklonku jeho života počítali aj ďalší nemeckí skladatelia Johann Adolf Hasse a Johann Joachim Quantz.

Scarlatti je autorom viac než 60 opier, z ktorých väčšina náleží k typu opera seria; jeho prvá opera buffa Il Trionfo dell’onore pochádza až z roku 1718. Napísal niekoľko desiatok väčších a cez 700 drobných kantát pre jeden až dva hlasy, so sprievodom čembala prípadne aj dvojice huslí.

Údajne skomponoval cez 200 omší. Z nich však mimoriadnu pozornosť si zaslúži jediná: „Omša na poctu svätej Cecílie“ (1721), ktorá je dôstojným predchodcom veľkých omší Johanna Sebastiana Bacha a Ludwiga van Beethovena.

Inštrumentálnu tvorbu reprezentuje cyklus dvanástich symfónií, čembalové tokáty a sedem sonát pre flautu a sláčiky z roku 1725, ktoré mohli byť určené jeho vtedajšiemu žiakovi Quantzovi.

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gli equivoci nel sembiante (1679, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • L'honestà negli amori (1680, Rím, Teatro della Pace)
  • Tutto il mal non vien per nuocere (1681, Rím, Teatro della Pace)
  • Il Pompeio (1683, Rím, Palazzo Colonna)
  • La guerriera costante (1683, Rím)
  • L'Aldimiro o vero Favor per favore (1683, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • La Psiche o vero Amore innamorato (1683, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Olimpia vendicata (1685, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • La Rosmene o vero L'infedeltà fedele (1686, Rím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Clearco in Negroponte (1686, Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • La santa Dinna (1687, Řím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Il Flavio (1688, Neapol, Teatro del Palazzo Reale )
  • L'Anacreonte tiranno (1689, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • L'Amazzone corsara o vero L'Alvilda (1689, Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • La Statira (1690, Rím, Teatro Tordinon)
  • Gli equivoci in amore o vero La Rosaura (1690, Rím, Teatro della Pace delle Cancelleria)
  • L'humanità nelle fiere o vero Il Lucullo (1691, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La Teodora Augusta (1692, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Gerone tiranno di Siracusa (1692, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • L'amante doppio o vero Il Ceccobimbi (4.1693 Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Pirro e Demetrio (1694, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Il Bassiano o vero Il maggior impossibile (1694, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • La santa Genuinda, o vero L'innocenza difesa dall'inganno (1694, Rím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Le nozze con l'inimico o vero L'Analinda (1695, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Nerone fatto Cesare (1695, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Massimo Puppieno (1695, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Penelope la casta (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La Didone delirante (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Comodo Antonino (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo )
  • L'Emireno o vero Il consiglio dell'ombra (1697, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La caduta de' Decemviri (1697, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La donne ancora è fedele (1698, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Il prigioniero fortunato (1698, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Gl'inganni felici (1699, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • L'Eraclea (1700, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Odoardo (1700, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Dafni (1700, Neapol)
  • Laodicea e Berenice (1701, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Il pastor di Corinto (5.8.1701 Neapol Posilippo)
  • Tito Sempronio Gracco (carn?.1702 Neapol Teatro San Bartolomeo) [Bireno e Dorilla*]
  • Tiberio imperatore d'Oriente (8.5.1702 Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Flavio Cuniberto (1702, Pratolino)
  • Arminio (1703, Pratolino)
  • Turno Aricino (1704, Pratolino)
  • Lucio Manlio l'imperioso (1705, Pratolino)
  • Il gran Tamerlano (1706, Pratolino)
  • Il Mitridate Eupatore (1707, Benátky, Teatro San Giovanni Grisostomo)
  • Il trionfo della libertà (1707 ,Benátky, Teatro San Giovanni Grisostomo)
  • Il Teodosio (1709, Neapol, Teatro San Bartolome )
  • L'amor volubile e tiranno (1709, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La principessa fedele (1710, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La fede riconosciuta (1710, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Giunio Bruto o vero La caduta dei Tarquini (1711, Neapol)
  • Il Ciro (1712, Řím, Teatro della Pace)
  • Scipione nelle Spagne (1714, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • L'amor generoso (1714, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Tigrane o vero L'egual impegno d'amore e di fede (1715, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Carlo re d'Allemagna (1716, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • La virtù trionfante dell'odio e dell'amore (1716, Neapol, Teatro del Palazzo Reale )
  • Telemaco (1718, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • Il trionfo dell'onore (1718, Neapol, Teatro dei Fiorentini)
  • Il Cambise (1719, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Marco Attilio Regolo (1719, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • La Griselda (1721, Rím, Teatro Sala Capranica)