Alexandr Stepanovič Viktorenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexandr Stepanovič Viktorenko
sovietsky kozmonaut
Št. príslušnosť ZSSR/Rusko
Stav neaktívny
Narodenie 29. marec 1947 (69 rokov)
Olginka, Severokazachstánska oblasť, Kazašská SSR, ZSSR (dnešný Kazachstan)
Iné zamestnanie Letec vojenského námorníctva
Čas vo vesmíre 489 dní 1 hodina 35 minút
Kozmonaut od 23. mája 1978
Misie Sojuz TM-3/Mir/Sojuz TM-2
Sojuz TM-8/Mir
Sojuz TM-14/Mir
Sojuz TM-20/Mir
Kozmonaut do 24. júna 1997

Alexandr Stepanovič Viktorenko (rus. Александр Степанович Викторенко; * 29. marec 1947, Olginka, Severokazachstánská oblasť, Kazašská SSR, ZSSR, dnes Kazachstan) bol vojenský letec, od mája 1978 sovietsky kozmonaut, člen armádneho oddielu kozmonautov Strediska prípravy kozmonautov. Štyrikrát vzlietol do vesmíru k jednému týždennému a trom dlhodobým pobytom na vesmírnej stanici Mir. Celkom strávil vo vesmíre 489 dní, 1 hodinu a 35 minút. Roku 1997 z oddielu kozmonautov odišiel, žije vo Hviezdnom mestečku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander Viktorenko sa narodil v robotníckej rodine žijúcej v dedine Olginka na severe Kazachstanu, je ruskej národnosti.[1] Po strednej škole slúžil v armáde, roku 1969 absolvoval absolvoval Orenburskú vojenskú vysokú leteckú školu (rus. Оренбургское высшее военное авиационное училище летчиков (ВВАУЛ) им. И.С.Полбина). Potom bol preložený k letectvu Baltskej flotily.[2]

Kozmonaut[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1977 sa prihlásil do náboru vojenských kozmonautov, prešiel všetkými kolami výberu a 23. mája 1978 bol (spolu s Nikolajom Grekovom) rozkazom hlavného veliteľa letectva zaradený do oddielu kozmonautov Strediska prípravy kozmonautov (CPK) ako poslucháč-kozmonaut (rus. слушатель-космонавт). U novo zaradených kozmonautov sa predpokladalo ich využitie ako pilotov raketoplánu Buran, preto okrem bežnej všeobecnej vesmírnej prípravy prechádzali aj zdokonaľovacím pilotným výcvikom, ktorý prebehol v kazašskom Akťubinsku u 267. strediska skúšok leteckej techniky a prípravy skúšobných letcov (rus. 267 Центра испытания авиационной техники и подготовки летчиков-испытателей) od októbra 1978 do júla 1979. Po návrate do Hviezdneho mestečka bol pri tréningu v pretlakovej komore vinou operátora zasiahnutý elektrickým prúdom, pri následnom páde utrpel otras mozgu a prebral sa až po sedemnástich hodinách.[2] Po nehode sa vrátil k výcviku, kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (rus. космонавт-испытатель) získal s Grekovom 24. februára 1982.[2]

Na jar 1982 bol zaradený do skupiny pre medzinárodné lety. Od roku 1983 do februára 1984 bol veliteľom rezervnej návštevnej posádky pre Saľut 7, v posádke s ním cvičili Vitalij Sevasťanov a do novembra 1983 aj Rimantas Stankjavičjus. V septembri 1984 bol vymenovaný za veliteľa záložnej posádky (s Alexandrom Alexandrovom, v marci 1985 nahradeným Gennadijom Strekalovom a Jevgenijom Salejom) 5. základnej expedície na Saľut 7, ktorá odštartovala v Sojuze T-14 v septembri 1985.[2]

V novembri 1985 - marci 1986 tvoril s Alexandrovom zálohu pre 1. základnú expedíciu (EO-1) na Mir. V decembri 1986 bol k Viktorenkovi a Alexandrovovi priradený Sýrčan Muhammed Ahmad Fariz a vzniknutá trojica bola určená ako 1. návštevná expedícia na Mir. [2]

Do vesmíru trojica odštartovala z Bajkonuru 22. júla 1987 v Sojuze TM-3. O dva dni neskôr sa spojili s Mirom, Alexandrov v základnej posádke vymenil Alexandra Lavejkina, ktorý musel prerušiť let v dôsledku zdravotných problémov, a po niekoľkodňovom spoločnom pobyte na Mire Viktorenko, Lavejkin a Fariz pristáli 30. júla 1987 v Sojuze TM-2. Let trval 7 dní, 23 hodín a 5 minút.[3]

V januári 1988 bol vymenovaný za veliteľa zálohy pre 4. základnú expedíciu (EO-4) na Mir (s Alexandrom Serebrovom a Francúzom Michaelom Togninim), v decembri 1988 posádka Viktorenkom, Serebrov postúpila na miesto hlavnej posádky pre EO-5.[2]

K Miru kozmonauti odštartovali 6. septembra 1989 v Sojuze TM-8. Osídlili stanicu opustenú od apríla 1989 a venovali sa vedeckej činnosti. V decembri prijali nový modul - Kvant-2, v januári a februári 1990 päťkrát vystúpili na povrch stanice. V polovici februára ich vystriedali Anatolij Soloviov a Alexandr Balandin z EO-6. Viktorenko so Serebrovom pristáli 19. februára 1990 po 166 dňoch, 6 hodinách a 58 minútach pobytu v kozme.[4]

V decembri 1990 sa opäť zapojil do prípravy na let na Mir, tentoraz v páre so Sergejom Avdejevom v rezervnej (teda 3.) posádke EO-9. V máji 1991 obaja postúpili do záložnej posádky EO-10 ešte s Rakúšanom Clemensom Lothallerom, po zlúčení rakúskeho a kazašského programu v júli nahradil Avdejeva Talgat Musabajev.[2]

Od októbra 1990 sa už v základnej posádke 10. základnej expedície (EO-10) pripravoval na tretí let. Spoločne s Alexandrom Kalerim a Klausom-Dietrichom Fladom 17. marca 1991 vzlietol v Sojuze TM-14. Flade sa po týždni vrátil s predchádzajúcou posádkou a Viktorenko s Kalerim zostali na stanici. Na Zem sa vrátili 10. augusta 1992 po 145 dňoch, 14 hodinách a 11 minútach letu.[5]

Od februára do júla 1994 v dvojici s Jelenou Kondakovovou pôsobil v záložnej posádke 16. základná expedícia. Potom postúpili do základnej posádky EO-17. Do vesmíru odštartovali ešte s Ulfom Merboldom 3. októbra 1994 v Sojuze TM-20. Merbold sa vrátil po týždni s dvoma kozmonautmi z predchádzajúcej expedície, ktorej tretí člen Valerij Poľakov na stanici zostal. Kozmonauti 17. expedície boli vystriedaní po piatich mesiacoch a pristáli 22. marca po 169 dňoch, 5 hodinách a 22 minútach letu (Viktorenko a Kondakovová), resp. Poľakov po rekordných a doposiaľ neprekonaných 437 dňoch, 17 hodinách a 59 minútach pobytu v kozme.[2][6]

Z oddielu kozmonautov odišiel po dosiahnutí päťdesiatich rokov 27. júla 1997. Je ženatý, má dcéru a syna.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alexandr Viktorenko na českej Wikipédii.

  1. OSOVIKOV, Kirill. Герои Страны [online]. [Cit. 2009-11-18]. Kapitola Александр Степанович Викторенко. Dostupné online. (po rusky)
  2. a b c d e f g h i IVANOV, Ivan, a kol. Космическая энциклопедия astronóm [online]. Moskva : rev. 2006-09-07, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Александр Степанович Викторенко. Dostupné online. (rusky)
  3. HOLUB, Aleš. MEK. Malá encyklopédia kozmonautiky [online]. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-3. [ďalej len Holub]. Dostupné online. (po česky)
  4. Holub. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-8. (po česky)
  5. Holub. REV. 2001-04-11, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-14. (po česky)
  6. Holub. REV. 2002-03-30, [cit. 2009-11-18]. Kapitola Sojuz TM-24. (po česky)