Amelia Earhartová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Amelia Earhartová
Amelia Earhartová
Osobné informácie
ŠtátUSA
Narodenie24. júl 1897
Atchison, Kansas, USA
Úmrtienezvestná od 2. júla 1937[pozn. 1]
pravdepodobne na atole Nikumaroro
Vyznamenania
Záslužný letecký kríž
Národná ženská sieň slávy
Kalifornská sieň slávy
Národná letecká sieň slávy
Harmon Trophy
Women in Aviation, International
PodpisAmelia Earhartová, podpis (z wikidata)
Odkazy
Amelia Earhartová na www.ameliaearhart.com
Spolupracuj na Commons Amelia Earhartová

Amelia Mary Earhartová (* 24. júl 1897, Atchison – nezvestná od 2. júla 1937, pravdepodobne na atole Nikumaroro) bola americká pilotka, ktorá ako prvá žena v roku 1928 preletela Atlantický oceán. Pri pokuse uskutočniť let okolo sveta v roku 1937 záhadne zmizla počas letu nad Tichým oceánom.

Život[upraviť | upraviť kód]

Bola dcérou Edwina a Amy Earhartových. Narodila sa v dome svojich starých rodičov v kansaskom meste Atchison. Jej starým otcom z matkinej strany bol Alfred Otis. V lietadle prvýkrát sedela v roku 1920. O rok neskôr absolvovala lekcie lietania a kúpila si vlastné lietadlo, dvojplošník Kinner Airster. V roku 1922 vytvorila neoficiálny rekord; ako prvá žena letela vo výške približne 4 250 metrov. V roku 1923 dostala ako šestnásta žena pilotnú licenciu od Medzinárodnej leteckej federácie (FAI).

Dňa 17. júna 1928 ako prvá žena preletela v lietadle Fokker F.VIIb/3m Atlantický oceán (z Trepassey Harbor v Newfoundlande do Burry Port vo Walese), ale len ako spolucestujúca. V roku 1930 prekonala ďalší rekord; ako prvá žena letela rýchlosťou približne 290 km/h.

V dňoch 20.21. mája 1932 znovu preletela Atlantický oceán. Tentokrát letela sama v jednomotorovom lietadle Lockheed Vega a stala sa tak prvou ženou, ktorá uskutočnila sólový prelet Atlantiku. Po lete trvajúcom 14 hodín a 56 minút pristála v severnom Írsku. Kvôli technickým a poveternostným problémom sa jej nepodarilo pôvodne plánované pristátie v Paríži.

V roku 1936 začala plánovať svoj let okolo sveta. Po prvom neúspešnom pokuse druhýkrát vzlietla s navigátorom Fredom Noonanom na stroji upravenom pre diaľkové lety s doletom až 4 000 km, Lockheed Model 10E Electra, 1. júna 1937 z Miami. Po medzipristátiach v Južnej Amerike, Afrike, Indii a juhovýchodnej Ázii prileteli 29. júna do Lae na Novej Guinei. Mali za sebou 35 000 kilometrov letu a zostávalo im ešte posledných 11 000. Dňa 2. júla odštartovali smerom k Howlandovmu ostrovu v strednej časti Tichého oceánu. Na Howlandovom ostrove mali ešte pred medzipristátím na Havajských ostrovoch doplniť palivo. Ostrov však nedokázali nájsť, hoci od neho zrejme neboli až tak ďaleko – aspoň podľa správ z pobrežnej lode Itasca, ktorá mala Earhartovej poskytovať potrebné informácie, až sa k ostrovu priblíži. V jednej z posledných správ, ktorú radista na lodi dostal, Earhartová hlásila, že ostrov nevidí a že jej dochádza palivo.[1]

Pátranie po Amelii Earhartovej[upraviť | upraviť kód]

Po záhadnom zmiznutí Amelie Earhartovej a jej navigátora Freda Noonana nad Tichým oceánom sa začala na príhovor samotného prezidenta Franklina D. Roosevelta rozsiahla pátracia akcia. Hľadalo sa okrem iného aj nad neobývaným atolom Nikumaroro. Pilot pátracieho lietadla údajne ohlásil „stopy nedávnej ľudskej prítomnosti“, ale osoby nevidel, a tak pokračoval ďalej.[2] Zmiznutie Earhartovej prinieslo mnoho hypotéz a konšpiračných teórií o tom, čo sa s pilotkou stalo. Jednou z hlavných hypotéz bolo to, že jej lietadlu došlo palivo a zrútilo sa do oceánu. Špekulovalo sa však aj o tom, že pilotku a navigátora zajali a popravili Japonci ako špiónov.[2]

V roku 1940 našiel britský dôstojník Gerald Gallagher na atole Nikumaroro stopy osídlenia spolu s ľudskými kostrovými pozostatkami. Odoslal ich k analýze na Fidži, kde ich lekár vyhlásil za mužské. Kosti sa čoskoro potom stratili, pričom sa zachovali iba lekárove poznámky.[2] Na základe vedeckej štúdie publikovanej v roku 2018 americkým forenzným antropológom Richardom Jantzom vo vedeckom časopise Forensic Anthropology možno konštatovať, že kosti nájdené Britmi na atole Nikumaroro ešte v roku 1940, sú na 99% pozostatkami legendárnej pilotky.[1][3] Jantz na to prišiel po detailnom skúmaní lekárových poznámok z roku 1940, ktorý pozostatky vyhlásil za mužské. Profesor Jantz použil najmodernejšie počítačové programy a porovnal merania kostrových pozostatkov s fyziognómiou Earhartovej na základe fotografií a odevov, ktoré po nej zostali, a tvrdí, že lekárove závery z roku 1940 sú nesprávne a že s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne ide o pozostatky stratenej pilotky.[1][3] „Kosti sú v zhode s Earhartovou vo všetkých ohľadoch, ktoré poznáme alebo sme schopní ich rozumne odvodiť. Dĺžka ramennej, vretennej a holennej kosti je úplne v súlade s Ameliinou telesnou výškou, rozmery lebky zodpovedajú tiež ženskej lebke“, povedal Jantz.[1] Jantz ďalej vo svojej štúdii rovnako ako bádatelia z Medzinárodnej skupiny pre záchranu historických lietadiel (The International Group for Historic Aircraft Recovery, TIGHAR) tvrdí, že lietadlo Lockheed Model 10E Electra s Ameliou Earhartovou a jej navigátorom Fredom Noonanom na palube núdzovo pristálo na plytčine neobývaného atolu Nikumaroro. Posádka mohla ešte asi týždeň po pristátí vysielať núdzový signál a s najväčšou pravdepodobnosťou tak aj urobila. Výskumníci TIGHAR-u tvrdia, že našli trosky lietadla na dne mora neďaleko ostrova, kam ich podľa nich z plytčiny odniesli morské prúdy. Bádatelia na ostrove našli aj fragmenty kostí a ďalšie artefakty, ktoré mohli patriť Earhartovej a Noonanovi. Nimi nájdené kostrové pozostatky však boli natoľko malé, že z nich nebolo možné určiť, komu patria. Podľa objavov je tak veľmi pravdepodobné, že Earhartová a Noonan žili na opustenom ostrove Nikumaroro ako stroskotanci niekoľko týždňov až mesiacov, kým zomreli, pravdepodobne na dehydratáciu (na ostrove nie je zdroj pitnej vody).[4]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Presný dátum úmrtia nie je známy.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d Je to jisté: Amélie Earhartová skutečně přistála na ostrově Nikumaroro [online]. flying-revue.cz, [cit. 2019-01-28]. Dostupné online.
  2. a b c Skutečně letečtí výzkumníci v Pacifiku objevili trosky letounu Amélie Earhartové? [online]. flying-revue.cz, [cit. 2019-01-28]. Dostupné online.
  3. a b JANTZ, Richard L.. Amelia Earhart and the Nikumaroro Bones: A 1941 Analysis versus Modern Quantitative Techniques | Jantz | Forensic Anthropology [online]. journals.upress.ufl.edu, [cit. 2019-01-28]. Dostupné online.
  4. WIRNITZER, Jan. Atol, kde zmizela slavná pilotka, odkryl chmurný příběh trosečnice. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2010-12-19. Dostupné online [cit. 2019-01-28].

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]