Aratos zo Sikyónu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Najvýznamnejšie bitky stratéga Arata zoradené chronologicky (bitky podľa čísel, oranžová: proti Macedónsku, žltá proti Aitólii, zelená proti Sparte; zelená hviezda: víťazstvo, červená hviezda: prehra, neúspech

Aratos (starogr. Ἄρατος – Aratos) (* okolo 271, Sikyón – † 213 pred Kr., Aigion) bol grécky štátnik, vojenský veliteľ a dlhoročný stratég Achájskeho spolku.[1][2]

Oslobodenie Sikyónu[upraviť | upraviť kód]

Aratos bol synom Kleinia zo Sikyónu, ktorý zahynul v občianskej vojne rukou tyrana Abantida.[3] Aratos už preto od svojich siedmich rokov vyrastal vo vyhnanstve v Argu.[1][4] V Sikyóne ľud medzitým Abantida odstránil, ale tyranom v krajine sa v vzápätí stal jeho otec Paseas. Toho potom zavraždil Nikokles, ktorý sa tiež stal tyranom.[3]

Rýchle striedanie tyranov nebolo príčinou, ale výrazom všeobecnej krízy, ktorá Sikyón zasiahla. Aratovi a mnohým vyhnancom v Argu to nebolo ľahostajné a rozhodli sa svoje mesto z moci tyranov oslobodiť. Aratos požiadal preto o pomoc Macedóniu a aj Egypt. Nakoniec však zistil, že oslobodiť Sikyón bude záležitosťou len samotných exulantov.[5] Vhodná príležitosť oslobodiť mesto z moci tyrana Nikokla, chránenca Macedónie, sa Aratovi naskytla v roku 251 pred Kr.[6] Aratos a utečenci zo Sikyónu pod rúškom tmy zneškodnili strážcov na hradbách a nepozorovane sa dostali do mesta. Keď začalo svitať spolu s obyvateľmi mesta si to namierili k obydliu tyrana. Budovy sa síce zmocnili bez námahy, ale Nikokleovi sa už podarilo utiecť.[7] Aratos tak ako dvadsaťročný muž začal svoju kariéru zrušením tyranie a demokratizáciou rodného Sikyónu.[6]

Na čele Achájskeho spolku[upraviť | upraviť kód]

V týchto rokoch vo vlastnom Grécku vládli macedónski Antigonovci. S ich vládou sa však zmierili iba severné oblasti a v ostatných oblastiach neustále vypukali vzbury a povstania, ktoré ich vojská tvrdo potláčali. Na prelome 4. a 3. stor. sa medzi peloponézskymi odporcami Macedónie zrodila myšlienka vytvoriť regionálny vojensko-politický spolok, ktorý by zvýšil vyhliadky na víťazný odboj.[6]

Ako prvý sa vytvoril (obnovil) Aitólsky spolok a neskôr o niečo aristokratickejší Achájsky spolok, ktorý mal od začiatku medzi nimi prevahu, a práve do čela Achájskeho spolku zvolili vojvodcu Arata, ktorý sa vo velení tohto spolku približne tridsať rokov striedal s taktiež vynikajúcim vojvodcom Filopoiménom z Megalopolu. Aratos vo svojej funkcii znamenite obstál. V roku 243 pred Kr. dobyl od Macedónčanov Akrokorint, považovaný za „najnedobytnejšiu pevnosť v Hellade“, a Korinťanov priviedol do Achájskeho spolku. Následne oslobodil celý rad miest od tyranských vlád a macedónskych posádok, ale s úmyslom zjednotiť celý Peloponéz pod jedinú moc. Gréci radi prijali od neho slobodu, ale nie všetci chceli uznať jeho vládu, a to najmä Aitólsky spolok a Sparťania.[8] Po oslobodení Korintu sa do Achájskeho spolku pridali Epidaurčania, Troizénčania a Megarčania. Keď Sparťania v roku 239 pred Kr. náhlym útokom dobyli Pellénu, Aratos sa tam s vojskom okamžite dostavil a porazil ich.[9] Ešte v spojenectve s Aitólskym spolkom v roku 229 pred Kr. dobyl Argos a tyrana Aristomacha prinútil prijať demokratické zriadenie a vstúpiť do Achájskeho spolku. V tom istom roku Aratos oslobodil Piraeus od macedónskej posádky.[10]

Vojna so Spartou[upraviť | upraviť kód]

Aj keď Achájsky a Aitólsky spolok vznikli ako protimacedónske organizácie a dlho si spolu viedli úspešne, svoje akcie neviedli priveľmi koordinovane a tak sa postupne dostali do vzájomných sporov, z čoho ťažila Macedónia. Napokon sa zrazili v dlhých a krvavých vojnách, v ktorých sa často obracali o pomoc na Macedóniu. V týchto pohnutých časoch ani Sparta neostala bokom. Sparťania sa proti Achájcom spojili s Aitólčanmi a rozpútala sa vojna, v ktorej boli Achájci porazení.[11] To prinútilo Arata v obave o osud Achájcov i samotného Sikyónu spojiť sa s Macedóniou.[10]

Aliancia s Macedóniou[upraviť | upraviť kód]

Macedónsky kráľ Antigonos Dósón nato so 40 000 mužmi vytiahol proti spartskému kráľovi Kleomenovi a svojou presilou ho po viacerých bitkách prinútil ustúpiť do Sparty. Kleomenes sa potom v obkľúčení rozhodol pre krajný čin, zaradiť do armády niekoľko tísíc narýchlo vykúpených heilótov. Ale ani to nepomohlo, lebo jeho vojsko malo sotva polovicu počtu, ktorý proti nemu postavil Aratos s Antigonom. V Lakedaimonskej bráne pri Selasii v roku 221 pred Kr. potom utrpel drtivú porážku, v ktorej jeho bojovníci z najväčšej časti zahynuli na bojisku. On sám ušiel do Egypta, kde neskôr spáchal samovraždu.[12]

Posledné roky[upraviť | upraviť kód]

Po porážke spartského vojska boli všetci Peloponézania unavení vojnami a v dôvere, že sa súčasný stav udrží, nevenovali pozornosť vojenskej príprave. Aratos ale rozhorčený panovačnosťou a drzosťou Aitólčanov posudzoval situáciu s väčším zápalom, pretože už v skoršej dobe poňal voči nim nenávisť. Preto usiloval o to, aby sa zhromaždilo achájske vojsko a bol ochotný sa s nimi stretnúť na vojnovom poli.[13] V roku 222 pred Kr. Antigonos Dósón umrel a jeho nástupca Filip V. nebol naklonený Aratovi, ktorý tak stratil podporu Macedóncie. Podľa Pausania Aratos neschvaľoval mnohé z toho, čoho sa macedósky kráľ Filip v hneve dopustil na poddaných a nepodporoval ho v tom[14] (odmietal tiež Filipovu protirímsku politiku[1]). Je preto môžné, že práve Filip ho nechal kvôli tomu v roku 213 pred Kr. v Aigiu otráviť.[11][14] Mŕtve telo Arata dopravili z Aigia do Sikyónu a s najvyššími poctami pochovali do malej svätyne, ktorá sa po niekoľko ďalších storočí nazývala Arateion.[14] Na jeho počesť mesto zriadilo dva sviatky, jeden na jeho narodeniny a druhý na paniatku oslobodenia od tyranie.[15]

Olympijský triumf[upraviť | upraviť kód]

Aratos dosiahol na 137. olympijských hrách v roku 232 pred Kr. víťazstvo v pretekoch so štvorzáprahom koní.[16] Aratovi sa za toto víťazstvo dostalo veľkej pocty, keď mu v olympijskej Altide vztýčili sochu medzi sochy slávnych olympijských víťazov. Aratovu sochu si ešte v druhom storočí mohol prezrieť cestovateľ a spisovateľ Pausanias, ktorý zaznamenal:„ Za sochami Hierónovými stojí Areus, syn Akrotatov, kráľ Lakedaimončanov, a Aratos, syn Kleiniov; aj Areus vystupuje na koňa. Aratos je dar Korinťanov, Areus Éliďanov. Ani skutky Aratove ani Areove som neponechal bez povšimnutia v predchádzajúcom rozprávaní. Arátos bol tiež vyhlásený ako víťaz na voze v Olympii.“[17]

Hodnotenie jeho činnosti[upraviť | upraviť kód]

„Arátos mal v podstate všetky vlastnosti dokonalého politika,“ píše historik Polybios, „vedel dobre rečniť, jasne uvažovať a skrývať svoje rozhodnutia. Nikto sa mu nevyrovnal vo vľúdnom rokovaní s politickými odporcami, v udržiavaní priateľov a v získavaní spojencov. Mal tiež vynikajúce schopnosti zosnovať sprisahania, klamy a nástrahy proti nepriateľovi a privádzať ich svojou vytrvalosťou a rozvahov k úspešnému koncu. O tom máme mnoho jasných dokladov, ale najznámejšie sú podrobné údaje o tom, ako dobyl Sikyón a Mantineiu, ako vyhnal Aitólov z Pellény, a najmä ako ovládol Akrokorint.“[18]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 52.
  2. Praca zbiorowa pod redakcja Aleksandra Krawczuka, 2005, Wielka Historia Świata Tom 3 Świat okresu cywilizacji klasycznych, str. 271, Oficyna Wydawnicza FOGRA, ISBN 83-85719-84-9.
  3. a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 139-141.
  4. Plutarchos, Bioi paralléloi, Aratos, 2,3.
  5. Plutarchos, Bioi paralléloi, Aratos, 4,1-6.
  6. a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 575.
  7. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,8,3.
  8. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 575-576.
  9. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,8,5.
  10. a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,8,6.
  11. a b Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 576.
  12. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 571-572.
  13. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 112-113.
  14. a b c Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,9,4.
  15. Plutarchos, Bioi paralléloi, Aratos, 53,1-4.
  16. M. I. Finley, H. W. Pleket, The Olympic Games: The First Thousand Years, str. 45.
  17. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,12, 5-6.
  18. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 113.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]