Bitka pri Sečanoch

Bitka pri Sečanoch sa odohrala 4. – 5. apríla 1562 pri Sečianskom hrade. V bitke porazil sandžak-beg Fiľakovského sandžaku Hasan Prodovič spojené vojská Zvolenskej stolice a hornouhorských banských miest o sile asi 10 000 mužov.

Pozadie

Na jar roku 1562 sa kapitán zvolenského hradu Ján Balaša rozhodol využiť neprítomnosť budínskeho pašu a napadnúť hrad Sečany. Súčasne sa dozvedel že sečiansky beg Mahmud odišiel do Sedmohradska pomôcť pri obliehaní Satmáru, zhodou okolností ho bránil jeho mladší brat Melchior. Mal v úmysle prelomiť okruh tureckých pevností ohrozujúcich banské mestá.

Vyzval banské mestá, aby mu dodali vojakov. V dramatickom liste v marci sa na ne obrátil s výzvou, aby využili bohom danú a od mnohých rokov nebývalú príležitosť. Zhromaždil armádu 10 – 12 tisíc vojakov, no minimálna časť z nich mala aj vojenský výcvik. Pechota sa skladala z milícií banských miest. Mali iba dve delá a bolo treba priameho rozkazu cisára, aby štiavničania dodali pušný prach.

Posádka hradu sa udatne bránila a požiadala o pomoc bega Hasana vo Fiľakove. Balaša taktiež žiadal posily, Juraj Bebek mu poslal 1 000 jazdcov a z Jágru 200 pešiakov.

Priebeh

Skoro ráno 4. apríla 1562 turecká jazda napadla uhorskú jazdu ešte v tábore a rozprášila ju, súčasne s tým dorazila na bojisko aj posila žoldnierov z Jágru a bola taktiež zničená pri prechode Ipľa. Jej veliteľ Demeter Matyus sa utopil v rieke. Posádka uskutočnila výpad z hradu a napadla pechotu. Po porážke a úteku jazdy dal Balaša rozkaz k ústupu. Nevycvičená pechota nedokázala odolávať útokom tureckej jazdy a v priebehu nasledujúceho dňa bola zničená. Balaša sa vrátil do Zvolena s tromi vojakmi. Do Banskej Bystrice sa vrátilo zo 700 mužov šesť, do Kremnice deväť.

Bola to najkrvavejšia bitka od Moháča. Padlo okolo 10 000 ľudí, skoro všetci zo stredného Slovenska. Turci premárnili jedinečnú príležitosť obsadiť stredné Slovensko, pretože mestá zostali prakticky bez vojenských posádok. Prodovič precenil ich vojenskú silu a nechcel riskovať svoju malú armádu, stal sa budínskym pašom, čo bola druhá najvyššia pozícia v Osmanskej ríši po veľkovezírovi.