Briançonnaiský mikrokontinent

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Geológia Álp
Alpy
Alpy
Tektonické superjednotky
Helvétska zóna
Penninická zóna
Austroalpínska zóna
Južné Alpy
Petrografia
Bündnerské bridliceflyšmolasa
Geologické jednotky
Periadriatická líniaMasív Aar-Gotthardtroska Dent BlancheEngadinské oknoFlyšová zónaGiudicárska líniaGrauwackenzoneokno Vysokých TaurMolasová panvaPenninický násunIvreská zónaLepontinské anitiklinóruimRechnitzké oknoRhônsko-simplonská línia
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Briançonnaiský mikrokontinent
Piemontsko-ligurský oceán
Apulská platňa
Pozri aj Geovedný portál

Briançonnaiský mikrokontinent (čítaj briansoneský) alebo Briançonnaiský teran či Briançonnaiská kordiliera/elevácia tiež Stredopenninická elevácia je časť kontinentálnej zemskej kôry, ktorá sa nachádza v Alpskom penniniku. Mikrokontinent tvoril úzku a dlhú oblasť medzi Valaiským a Piemontsko-ligurským oceánom[1].

Je pomenovaný podľa francúzskeho mesta Briançon.

Podľa paleogeografických rekonštrukcií bol Briançonnaiský mikrokontinent súčasťou Iberskej mikroplatne, ktorá sa skladala z Pyrenejského polostrova, Korziky, Sardínie a Baleárskych ostrovov. Keďže sú paleogeografické rekonštrukcie veľmi deformovaných častí kôry značne komplikované, sú viaceré hypotézy o jeho usporiadaní predmetom diskusií geológov.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Táto oblasť pôvodne tvorila severný pasívny okraj Piemontsko-ligurského oceánu priľahlú k Európskej platforme (tzv. mikrokontinent Iberia). Briansonská kordiliera sa ako reťaz ostrovov vynorovala počas jury v liase a vo vrchnom dogeri, kedy boli zaznamenané hiáty v sedimentácii[2]. Počas vrchnej jury (malm) sa priestor predošlej elevácie začal prehlbovať a tá nakoniec zanikla. Počas jury sa tu usadili sedimenty malej hrúbky, išlo hlavne hlbokovodné hľuznaté vápence, radiolarity a nakoniec kalpionelové vápence[2]. V priebehu kriedy sa však táto oblasť začala rozpadať a vznikol Valaiský oceán, ktorý oddelil tenký pruh kontinentálnej kôry od Európskej platformy. Východne od jeho ukončenia sa Valaiský a Piemontsko-ligurský oceán opäť spájali do jednej vetvy[3].

Výskty reliktov mikrokontinentu[upraviť | upraviť zdroj]

Kryštalinikum mikrokontinentu sa zachovalo v príkrovoch penninika Tambo-Suretta, Maggia a St. Bernhard-Monte Rosa vo Východných aj Západných Alpách. Príkrovy zahŕňajúce iba sedimentárne súbory (tzv. superficiálne príkrovy) tvoria významnú časť Préalpes Romandes[4].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GOLONKA, J.. Glossary of plate tectonic and paleogeographic terms [online]. www.dinodata.org, [cit. 2009-11-22]. Dostupné online. Archivované 2007-09-29 z originálu. (anglicky)
  2. a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  3. Schuster, R., Kurz, W., 2005: Eclogites in the Eastern Alps: High-Pressure Metamorphism in the contect of Alpine orogeny. Mitt. Österr. Miner. Ges., 150, s. 183 – 198
  4. SCHMID, Stefan, M.. Regional tectonics: from the Rhine graben to the Po plain, a summary of the tectonic evolution of the Alps and their forelands. [online]. [Cit. 2009-11-22]. Dostupné online. (anglicky)