Britsko-írska vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Britsko-írska vojna
Hogan's Flying Column.gif
Dobrovoľníci IRA z 3. brigády Tipperary počas vojny
Dátum 21. január 1919 - 11. júl 1921
Miesto Írsko
Výsledok prímerie
anglicko-írska zmluva
vytvorenie Írskeho slobodného štátu
Protivníci
Írsko Írska republika Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Velitelia
Vojenský vodcovia:
Michael Collins
Richard Mulcahy
Cathal Brugha
Politický vodcovia:
Éamon de Valera
Arthur Griffith
Vojenský vodcovia:
Frederick Shaw
Nevil Macready
Henry Hugh Tudor
Politický vodcovia:
David Lloyd George
Lord French
Lord FitzAlan of Derwent
Ian Macpherson
Hamar Greenwood
Sila
Írska republikánska armáda
~15 000
britská armáda: 20 000
Írska kráľovská polícia:
9 700
Black and Tans: 7 000
Auxiliaries: 1 400
Ulsterská špeciálna polícia
4 000
Straty
550 mŕtvych 410 mŕtvych RIC
261 mŕtvych britskej armády
43 mŕtvych USC

Britsko-írska vojna (iné názvy: angl(ick)o-írska vojna, írska vojna za nezávislosť; ír. Cogadh na Saoirse) bola partizánska vojna v rokoch 19191921 medzi Írskou republikánskou armádou a britskými bezpečnostnými silami v Írsku.

Vo voľbách v decembri 1918 strana Sinn Féin získala najväčšie zastúpenie pre Írsko v britskom parlamente. Dňa 21. januára 1919 vytvorili vlastný parlament (Dáil Éireainn) a vyhlásili nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Neskôr toho dňa boli dvaja členovia Kráľovskej írskej polície (RIC) zastrelení v grófstve Tipperary. Tento incident je často považovaný za začiatok konfliktu. Väčšinu roku 1919 sa IRA zameriavala hlavne na získavanie zbraní a oslobodzovanie republikánskych väzňov. V septembri toho roku britská vláda zakázala Dáil Éireainn a Sinn Féin, a konflikt sa tak ešte viac zostril. IRA začala útočiť na RIC a britské armádne hliadky. Napádali ich kasárne a vyzývali ich aby opustili krajinu. Britská vláda posilnená RIC a regrútmi z Británie tzv. Black and Tans a Auxiliaries, ktorí sa stali známi pre zlú disciplínu a odvetné útoky proti civilistom.

Zatiaľ čo bolo v konflikte do roku 1920 zabitých okolo 300 ľudí, v novembri toho roku došlo k výraznej eskalácií násilia. Britská vláda vyhlásila stanné právo na väčšine územia južného Írska. Centrum mesta Cork bolo vypálené britskou armádou v decembri 1920. Násilie sa stupňovalo ďalších sedem mesiacov, kedy bolo vyše 1000 ľudí zabitých a 4500 republikánov internovaných. Boje boli sústredené hlavne v mestách Munster, Dublin a Belfast. V týchto troch mestách bolo zabitých 75 % obetí konfliktu. Násilie v Ulsteri a najmä v Belfaste sa vyznačovalo náboženským charakterom a vysokým počtom civilných obetí z radov katolíkov.

Obe strany sa dohodli na prímerí 11. júla 1921. V máji bolo Írsko rozdelené aktom britského parlamentu, ktorý rozdelil severné Írsko na šesť provincií. Po prímerí viedli rokovania k anglicko-írskej zmluve dňa 6. decembra 1921. Táto zmluva skončila britskú nadvládu vo väčšine Írska a po desaťmesačnom prechodnom období mala dohliadať na dočasnú vládu. 6. decembra 1922 bol vytvorený Írsky slobodný štát so statusom domínia. Avšak Severné Írsko zotrvalo v rámci Spojeného kráľovstva. Po prímerí, politické a náboženské násilie medzi republikánmi (zväčša katolíci) a lojalistami (zväčša protestanti) pokračovalo v Severnom Írsku po mnoho mesiacov. V júni v roku 1922 nezhody medzi republikánmi kvôli anglicko-írskej zmluve viedli k jedenásť-mesačnej občianskej vojne. Írsky slobodný štát udelil 62 868 medailí za služby počas vojny za nezávislosť, z ktorých iba 15 224 bolo vydaných bojujúcim mužom z tzv. lietajúcich oddielov.

Cesta k vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Predvojnové násilie[upraviť | upraviť zdroj]

Roky medzi Veľkonočným povstaním v roku 1916 a Vojnou za nezávislosť boli krvavé. Thomas Ashe, jeden z dobrovoľníckych vodcov uväznených za jeho funkciu v povstaní zomrel počas hladovky v roku 1917. V roku 1918 počas nepokojov zahynulo šesť civilistov po konfrontácií s políciou a vyše 1000 ich bolo zatknutých. Veľké nepokoje v Dubline si vyžiadali viac ako 100 zranených britských vojakov. Konali sa tiež veľké útoky kvôli zbraniam pre dobrovoľníkov. V grófstve Cork boli zhabané z kasární v meste Eyeries v marci 1918. Vojaci z kasární boli bití až do augusta. V júli 1918 prepadli dobrovoľníci dvoch členov RIC medzi mestami Ballingeary a Ballyvourney. Bol to prvý ozbrojený útok na RIC od Veľkonočného povstania. Jeden policajt bol strelený do krku druhého zbili. Zhabali im ich pušky a muníciu. V septembri a októbri policajné hliadky v mestách Bantry a Ballyvourney boli škaredo zbité. Útoky priniesli britskú vojenskú prítomnosť od leta 1918 ktoré len nakrátko potlačili násilie a zvýšili policajné razie.

Počiatočné nepriateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď na začiatku roka 1919 nebolo jasné, či Dáil má v úmysle získať nezávislosť pomocou vojenských prostriedkov, k incidentu došlo 21. januára 1919, teda v deň kedy bol zvolaný Prvý Dáil. Niekoľko členov IRA vedených Seánom Treacym, Séamusom Robinsonom, Seánom Hoganom a Danom Breenom napadli a zastrelili dvoch dôstojníkov RIC Jamesa McDonella a Patricka O´Connellyho ktorý prevážali výbušniny.

Stupňovanie násilia[upraviť | upraviť zdroj]

Dobrovoľníci začali útočiť na majetok britskej vlády, vykonávali nájazdy pre zbrane a fondy a zabíjali prominentných členov britskej administratívy. Prvý bol sudca John C. Milling ktorý bol zastrelený v meste Westport za to, že poslal dobrovoľníkov do väzenia za nezákonné zhromažďovanie. Hoci niektorí republikánsky vodcovia, najmä Éamon de Valera preferoval klasickú konvenčnú vojnu, Michael Collins a širšie vedenie IRA oponovalo týmto taktikám pretože viedli k vojenskému debaklu z roku 1916. Ostatní, najmä Arthur Griffith uprednostňovali kampaň občianskej neposlušnosti pred ozbrojeným bojom. Počas skorej fázy konfliktu, zhruba od roku 1919 do polovice roku 1920 bolo pomerne limitované množstvo násilia.

Organizácia a operácie IRA[upraviť | upraviť zdroj]

Michael Collins bol hnacou silou hnutia za nezávislosť. Minister financií republikánskej vlády a aj šéf spravodajstva IRA boli zapojený do poskytovania finančných prostriedkov a zbraní IRA. Collinsova charizma a organizačné schopnosti povzbudili veľa ľudí ktorý sa s ním stretli.

Náčelníkom štábu IRA bol Richard Mulcahy, ktorý bol zodpovedný za organizáciu a riadenie IRA po celej krajine. Teoreticky, Collins a Mulcahy sa zodpovedali ministrovi obrany Cathalovi Brughanovi, ale v praxi mal Brugha len dozornú úlohu. Tiež veľa záležalo na IRA lídrov v miestnych oblastiach ktorý organizovali partizánsku činnosť a to predovšetkým z vlastnej iniciatívy. Väčšinu z konfliktu, činnosť IRA bola sústredená v Munsteri a Dubline a len s izolované aktívne jednotky napr. v grófstvách Roscommon, Longford a Mayo.

Kým papierovo bolo členov IRA prepísaných vyše 100 000, Michael Collins odhadoval, že počas vojny bolo aktívnych len 15 000 s asi 3 000 členmi v stálej službe. Mali tiež podporu organizácií Cumann na mBan a Fianna Éireann ktorí držali zbrane a spravodajstvo pre IRA a zabezpečovali im jedlo a ubytovanie. IRA ťažila z rozsiahlej pomoci všeobecnej írskej populácie, ktorý odmietali odovzdať informácie RIC a britskej armáde a často poskytovali domovy pre členov IRA ktorý boli na úteku. Veľa popularity IRA vzniklo kvôli nadmernej reakcií britských síl na aktivity IRA. Keď sa Éamon de Valera vrátil z USA, požadoval v Dáil, aby IRA upustila od prepadov a vrážd ktoré pomáhali Britom vykresliť ju ako teroristickú skupinu a aby prešli na konvenčné bojové metódy ako britská armáda. Návrh bol okamžite zamietnutý.

Skupina Black and Tans a Auxiliaries v Dubline, apríl 1921

Stanné právo[upraviť | upraviť zdroj]

Briti zvýšili použitie sily no zdráhali sa nasadiť britskú armádu do krajiny vo väčšom počte, ale nasadli dve polovojenské policajné oddiely na pomoc RIC. Black and Tans mali 7000 členov, hlavne bývalých britských vojakov demobilizovaných po Prvej svetovej vojne. V Írsku boli nasadený v marci 1920 a väčšina pochádzala z anglických a škótskych miest. Oficiálne boli súčasťou RIC no v skutočnosti boli polovojenská jednotka. Rýchlo si získali reputáciu pre opilosť, nedisciplinovanosť a preto, lebo uškodili viac britskej autorite v Írsku ako ktorákoľvek iná skupina. V reakcií na aktivity IRA Black and Tans v lete 1920 vypálili mnoho malých miest v celom Írsku vrátane Ballbriggan, Trim, Templemore a iné. V júli 1920 prišli do Írska ďalšie pseudovojenské jednotky tzv. Auxiliaries. Bolo to 2215 bývalých britských armádnych dôstojníkov. Auxiliaries mali rovnako zlú povesť ako Black and Tans pre ich zlé zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom ale boli viac aktívnejší proti IRA.

9. augusta 1920 prešiel v britskom parlamente zákon o "obnovení poriadku v Írsku". Dňa 10. decembra 1920 bolo vyhlásené stanné právo v provincií Munster v grófstvach Cork, Kerry, Limerick a Tipperary. V januári 1921 sa rozšírilo na zvyšok Munsteru v grófstvach Clare a Waterford rovnako ako na grófstva Kilkenny a Wexford v provincií Leinster. Právomoci vojenských súdov boli rozšírené na celú populáciu a bolo povolené používať trest smrti a internácie bez súdu. Vládne platby miestnym vládam Sinn Féinu boli pozastavené. Tento zákon interpretovaný historikmi ako výber premiéra Davida Lloyda Georgea aby potlačil vzburu v Írsku skôr ako sa začnú rokovania s republikánskym vedením. Ako následok, násilie začalo silne stupňovať od leta 1920 a potom už prudko od novembra 1920 až do júla 1921.

Stupňovanie: október - december 1920[upraviť | upraviť zdroj]

Rad akcií výrazne stupňoval konflikt koncom roka 1920. Primátor mesta Cork Terence MacSwiney zomrel počas hladovky vo väzení Brixton v Londýne v októbri. Dvaja ďalší väzni z IRA zomreli počas hladovky vo väzení v meste Cork.

21. novembra 1920 bol deň dramatického krviprelievania v Dubline. V skorých ranných hodinách, Collinsova IRA "Squad" sa pokúsili vyvraždiť britských spravodajských pracovníkov v hlavnom meste. Postrelili 19 ľudí, z toho 14 smrteľne a 5 zranili. Boli to britskí armádni dôstojníci, policajti a civilisti. Boli to členovia tzv. "Cario Gang".

Ako odozvu na tento útok, Auxiliaries vtrhli na štadión Croke Park v Dubline počas futbalového zápasu a začali strieľať do davu. 14 civilistov bolo zabitých vrátane jedného hráča a ďalších 65 civilistov bolo zranených. Neskôr v ten deň dvaja republikánsky väzni Dick McKee a Peadar Clancy a ich pridružený priateľ Conor Clune ktorý bol zatknutý s nimi boli zabití v Dublin Castle. Oficiálna správa tvrdí, že boli zastrelení počas pokusu o útek. Nacionalisti sú si však istý že boli mučení a následne popravený. Tento deň sa stal známy ako Krvavá nedeľa.

28. novembra 1920, len týždeň po Krvavej nedeli v Dubline, jednotky IRA zo západného Corku pod vedením Toma Barryho, prepadli hliadku Auxiliaries v meste Kilmichael v provincií Cork. Zabili všetkých 18 členov hliadky. Dňa 12. decembra 1920 členovia Black and Tans vypálili centrum mesta Cork a následne strieľali na hasičov, ktorý sa pokúšali oheň uhasiť. Bola to odveta za prepadnutie Auxiliaries členmi IRA kedy zabili jedného z členov a 11 zranili. Bolo to v tom istom meste.

Custom House ktorý bol vypálený IRA v roku 1921 a následne prestavaný Írskym slobodným štátom

Vyvrcholenie násilia: december 1920 - júl 1921[upraviť | upraviť zdroj]

Počas nasledujúcich ôsmych mesiacov až do júla 1921 bolo počas konfliktu zabitých vyše 1000 ľudí vrátane členov RIC, britskej armády, IRA dobrovoľníkov a civilistov. To predstavuje asi 70% celkového počtu obetí v trojročnom konflikte. Navyše v tom čase bolo internovaných 4500 členov a stúpencov IRA. V strede tohto násilia, Dáil formálne deklaroval vojnu s Britániou v marci 1921.

19. marca 1921 100 jednotiek IRA pod vedením Toma Barryho urobili rozsiahlu akciu proti 1 200 britským vojakom, zabili 10 - 30 britských vojakov. O dva dni neskôr IRA prepadla vlak pri Killarney. Bolo zabitých 20 britských vojakov, 2 členovia IRA a 3 civilisti.

Jediná najväčšia strata IRA bola 25. mája 1921 v Dubline. Niekoľko sto členov IRA z brigády Dublin obsadili a vypálili Custom House (centrum miestnej správy v Írsku) v centre Dublina. Bolo to zamýšľané, ako ukázať že britská vláda v Írsku bola neudržateľná. Avšak, z vojenského hľadiska to bola katastrofa, v ktorej bolo päť mužov IRA zabitých a vyše osemdesiat bolo zajatých. To ukázalo, že IRA nebola dosť dobre vybavená alebo vyškolená, aby sa podieľala na útokoch proti britským jednotkám konvenčným spôsobom.

Napriek tomu, mnoho vojenských historikov tvrdí, že IRA bojovala úspešne a partizánska vojna donútila britskú vládu k záveru, že IRA nemôže byť porazená vojensky. Všeobecné voľby do parlamentu južného Írska sa konali 13. mája 1921. Sinn Féin vyhral 124 kresiel zo 128, ale zvolení členovia parlamentu odmietli vziať si svoje miesta v parlamente. Podľa podmienok aktu Írskej vlády z roku 1920, parlament južného Írska bol rozpustený a výkonným a legislatívnym orgánom nad južným Írskom sa stal Lord nadporučík. Počas najbližších dvoch dní (14-15 máj 1921) IRA zabila 15 policajtov. Tieto udalosti ukázali kompletné zlyhanie britskej koaličnej vlády írskej politiky, neschopnosť presadiť urovnanie bez rokovaní s Sinn Féin a zlyhanie poraziť IRA.

V čase prímeria však mnoho republikánskych vodcov vrátane Michaela Collinsa boli presvedčení, že ak by vojna trvala dlhšie. Vojnová kampaň IRA by bola uvedená do stavu pokoja. Kvôli tomuto, boli vypracované plány na "prinesenie vojny do Anglicka." IRA začal kampaň v uliciach Glasgowa. Bolo rozhodnuté, že kľúčové ekonomické ciele, ako napríklad doky v Liverpoole, by boli cieľom bombových útokov. Jednotky poverené týchto misií by sa ľahšie vyhli prímeriu pretože Anglicko nebolo "dole" a britská verejnosť by neprijala stanné právo. Od plánov bolo upustené kvôli prímeriu.

Prímerie: júl - december 1921[upraviť | upraviť zdroj]

Dav sa zhromažďuje v Mansion House v dňoch pred prímerím

Vojna za nezávislosť v Írsku skončila prímerím 11. júla 1921. Konflikt uviazol na mŕtvom bode. Rozhovory, ktoré vyzerali sľubne predchádzajúci rok sa rozpadli v decembri, keď David Lloyd George naliehal, že IRA má najprv odovzdať svojej zbrane. Rozhovori pokračovali na jar 1921 a vyústili v prímerie. Z hľadiska britskej vlády to vyzeralo, ako by kampaň IRA pokračovala donekonečna čo by sa odrazilo na nákladoch britských obetí a v peniazoch. Britská vláda čelila ostrej kritike doma aj v zahraničí za konanie britských síl v Írsku. Na druhej strane, vodcovia IRA a najmä Michael Collins cítili, že IRA ako bola vtedy zorganizovaná nemôže pokračovať donekonečna. To by sa prejavilo rozmiestnením pravidelnejších britských vojakov do Írska a nedostatkom zbraní a streliva.

Počiatočný prelom, ktorý viedol k prímeriu bol pripočítaný trom ľuďom: Kráľ Juraj V, premiér Južnej Afriky generál Jan Smuts a predseda vlády Spojeného kráľovstva David Lloyd George. Reč ktorá bola poslaná do Belfastu 22. júna bola všeobecne dobre prijatá. Vyzvala "všetkých Írov k znášanlivosti, zmierovacím konaniam, odpustiť a zabudnúť, a urobiť z krajiny ktorú milujú novú éru mieru, spokojnosti a dobrej vôle".

24. júna 1921 sa kabinet britskej koaličnej vlády rozhodol navrhnúť rozhovory s vodcami Sinn Féin. Austen Chamberlain, nový vodca unionistickej strany, povedal, že "Kráľova reč by mala byť sledovaná ako posledný pokus o mier, než pôjdeme do plnej dĺžky stanného práva". 24. júna Lloyd George napísal Éamonovi de Valerovi ako "zvolenému vodcovi veľkej väčšiny v južnom Írsku" čo svedčí o konferencii. Sinn Féin reagoval tým, že súhlasila s rokovaniami. De Valera a Lloyd George nakoniec súhlasili s prímerím, ktoré bolo zamýšľané ukončiť boje a položiť základ pre detailné rokovania. Jeho podmienky boli podpísané 9. júla a nadobudlo platnosť 11. júla. Rokovania o urovnaní, však boli odložené o niekoľko mesiacov, pretože britská vláda trvala na tom, že IRA má najskôr vyradiť svoje zbrane, ale táto požiadavka bola nakoniec zrušená. Bolo dohodnuté, že britskí vojaci zostanú obmedzený v ich kasárňach.

Väčšina IRA dôstojníkov interpretovali na prímerie len na ako dočasný oddych a pokračovali v nábore a výcviku dobrovoľníkov. Ani útoky na RIC alebo britskú armádu neprestali úplne. V období od decembra 1921 do februára 1922 bolo zaznamenaných 80 útokov IRA na čoskoro rozpustenú RIC po ktorých zostalo 12 mŕtvych. 18. februára 1922 IRA jednotka Ernieho O'Malleyho zaútočila na kasárne RIC v meste Clonmel pričom zobrala 40 policajtov ako zajatcov a zabavila viac ako 600 zbraní a tisíce nábojov. V apríli 1922 členovia IRA zabili v meste Cork 10 miestnych protestantov podozrivých zo špionáže za to, že nakrúcali jedného zo svojich mužov. Tí, ktorí boli zabití, boli vymenovaní v získaných britských dokumentoch ako informátori pred prímerím podpísaným predchádzajúci júl. Viac ako 100 protestanských rodín utieklo z oblasti po zabíjaní.

Pokračujúci odpor mnohých vodcov IRA bol jedným z hlavných faktorov vypuknutia Írskej občianskej vojny pretože odmietali prijať anglicko-írsku zmluva.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Irish War of Independence na anglickej Wikipédii.