Carmen Miserabile

Žalostná pieseň o zničení Uhorského kráľovstva Tatármi
Carmen miserabile super destructione regni Hungariae temporibus Belae IV. per Tartaras facta
'Carmen miserabile magistra Rogera vyšla ako dodatok kroniky Jána z Turca
Autor	Roger z Torre Maggiore
Pôvodný jazyk	latinčina
Krajina vydania	Uhorsko
Dátum 1. vydania originálu	1243 – 1244
Literárne obdobie	stredoveká literatúra
Literárny žáner	kronika
Literárny portál  Historický portál

Žalostná pieseň o zničení Uhorského kráľovstva Tatármi (lat. Carmen miserabile super destructione regni Hungariae temporibus Belae IV. per Tartaras facta) napísaná v rokoch 1243 – 1244 Rogerom z Torre Maggiore, talianskym prelátom pôsobiacim v Uhorskom kráľovstve a neskôr splitským arcibiskupom, je jedinečným a významným prameňom k mongolskému vpádu do Uhorského kráľovstva v rokoch 1241 a 1242.

Autor

Roger z Torre Maggiore alebo Magister Rogerius, Rogerius Spalatensis (maď. Rogerius mester, * 1201 – 1205, Torre Maggiore – † 14. apríl 1266, Split) bol taliansky prelát pôsobiaci v Uhorskom kráľovstve v polovici 13. storočia. Od roku 1249 až do svojej smrti bol arcibiskupom v Splite v Dalmácii. Podľa arcidiakona Tomáša zo Splitu bol Roger „z mesta Turris Cepia v regióne Benevento”, ktoré bolo stotožňované s Torre Maggiore v Apúlii v Taliansku. Do Uhorska prišiel v sprievode kardinála Giacoma da Pecorara, pápežského legáta vyslaného k uhorskému kráľovi Ondrejovi II. v roku 1232. Majster Roger bol varadínskym arcidiakonom, keď mesto dobyli Mongoli, ktorí vtrhli do kráľovstva z východu. Zajali ho Mongoli, ale podarilo sa mu ujsť, keď sa útočníci v roku 1242 sťahovali z Uhorska, a vrátiť sa naspäť. Roger následne odišiel do Ríma, kde 13. novembra 1243 získal od pápeža Inocenta IV. post arcidiakona v Šoprone v západnej časti Uhorského kráľovstva (Varadín bol úplne zničený Mongolmi). Svoj nový post prevzal v roku 1243 a svoje skúsenosti počas mongolskej invázie začal zaznamenávať v liste napísanom kardinálovi Giacomovi. V roku 1249 vymenoval pápež Inocent IV. majstra Rogera za splitského arcibiskupa a ten na tomto poste vytrval až do svojej smrti v roku 1266.

Carmen Miserabile

Spis začína po úvodnom slove opisom vlády kráľa Bela IV. a príchodu kmeňa Kumánov ustupujúcich pred Mongolmi do Uhorska. Príchod Kumánov a ich uprednostňovanie kráľom Roger udáva ako prvú z príčin nenávisti medzi Belom IV. a Uhrami.

„	Teda roku tisíc dvesto štyridsiateho druhého od vtelenia Pána sa stalo že kráľ Kumánov Kuten vyslal k spomenutému kráľovi slávnostné posolstvo s tvrdením, že pred mnohými rokmi bojoval s Tatármi a dvakrát nad nimi zvíťazil, no tretíkrát, keď bol nepripravený, náhle vstúpili do jeho krajiny, takže nestihol zvolať vojsko a musel sa dať pred zločinnými Tatármi na útek. Tí potom veľkú časť jeho krajiny zničili a mnoho ľudí pobili. Preto keby ho chcel prijať a zaručiť mu slobodné postavenie, bol by ochotný podrobiť sa mu spolu so svojimi ľuďmi a s príbuznými, bratmi, priateľmi, vecami a všetkým hnuteľným majetkom by vstúpil do Uhorska a nasledoval by ho v katolíckej viere. Ako to kráľ počul, naplnila ho veľká radosť, jednak preto, že také knieža, ktoré sa mu svojím postavením dosiaľ takmer vyrovnalo, sa mu teraz chcelo podrobiť, a jednak preto, že mohol uskutočniť svoj dávny úmysel, teda získať mnoho duší pre Ježiša Krista. A tak poslov prepustil a poctil ich veľkými darmi. Zároveň poslal k spomenutému kráľovi Kutenovi svojich poslov a s nimi aj bratov kazateľov, tlmočiac im, že je ochotný spolu s jeho ľudimi ho prijať a vyhovieť jeho žiadosti podľa svojej láskavej vôle.	“
– 2. Ako kráľ Belo doviedol kráľa Kumánov do Uhorska

Šľachta však nenávidela Bela aj kvôli okresávaniu privilégií štedro rozdávaných Belovým otcom Ondrejom II. Mongolský vpád zastihol krajinu v rozklade.

„	Kráľ kráľov a pán Tatárov, ktorý vstúpil do Uhorska, sa volal Bathus. Pod ním bol najmocnejším veliteľom muž menom Bochetor. Kadan bol vraj známy poctivosťou. Najvážnejšími veľkými kráľmi medzi Tatármi boli Koakton, Feykan, Peta, Hermeus, Cheb a Okadar, hoci medzi nimi boli aj iní králi, veľmoži a predáci, ktorí vtrhli spolu s päťstotisíc ozbrojenými mužmi do kráľovstva uhorského.	“
– 19. Mená tatárskych kráľov, ktorí prišli do Uhorska

Mongoli vedením Batuchána vpadli do Uhorska cez Ruskú bránu, kde porazili vojská palatína Dionýza. Druhý prúd pod velením Peta prešiel Poľskom, zničil Vratislav, Moravu a vstúpil do Uhorska od západu. Kráľ Kadan prekročil Karpaty a vyplienil banské mesto Rodna.

„	Hlavný vojvodca Batu zanechal celú rodinu a sám sa so svojimi nepočetnými vojakmi ponáhľal priamou cestou k spomenutej hraničnej bráne medzi Uhorskom a Ruskom, ktorá bola bližšie k miestu, na ktorom kráť zhromaždil vojsko. Podrobil si vojsko palatína, zaujal túto bránu a vstúpil do krajiny. Vojvodca Peta, obrátiac svoje kroky cez Poľsko, zabil jedno z poľských kniežat, zničil vznešené mesto Vratislav a zanechajúc nevídané spustošenie, prešiel cez krajinu moravského vojvodu s rovnakou ukrutnosťou bez toho, aby mu ostatné kniežatá poskytli pomoc, náhlil sa k hraničnej bráne vedúcej do Uhorska. Náčelník Kajdan prešiel cestu lesmi v dĺžke troch dní medzi Ruskom a Kumániou, až došiel k bohatému nemeckému mestu so striebornou kráľovskou baňou Rudná, nachádzajúcemu sa medzi vysokými horami, v ktorej žilo nespočetné množstvo ľudí.	“
– 20. Ako Tatári zničili Rusko a Kumániu

Tatári sa dostali až k Pešti, vyplienili Vacov. Obrane krajiny nepomohlo ani to, že uhorský ľud vinil z príchodu Tatárov Kumánov a počas nepokojov zabili kumánskeho vodcu Kutena.

„	Keď sa rozšíril chýr, že Kuten, ktorý, ako sme vraveli, bol so svojimi ľuďmi držaný pod ochranou v blízkosti kráľa, nebol na tomto zločine bez viny, a dosiaľ sa verilo, že tí, čo prišli, nie sú Tatári, ale Kumáni, kričal všetok ľud proti nemu: „Nech zomrie, nech zomrie! On sa postaral o zničenie Uhorska!" Kvôli nemu kráľovi nezriedka adresovali vyčítavé slová: „Nech bojuje náš kráľ, ktorý Kumánov priviedol na náš hnev." Iní kričali: „Nech kráľ bojuje s tými, ktorým daroval naše majetky." Panovník musel tieto výčitky na svoju osobu počúvať často, preto poslal ku Kutenovi človeka s rozkazom, aby k nemu neodkladne prišiel. Ale Kuten, na ktorého ľud pokrikoval rovnako často, sa bál trestu, hoci bol nevinný, a tak oznámil kráľovi, že k nemu nepríde, iba ak by k nemu poslal človeka, ktorý by bol dosť silný na to, aby ho priviedol ku kráľovi a vyrval ho z rúk ľudu. Keď toto posol kráľovi zvestoval, ľud začal kričať „Nech zomrie, nech zomrie!" A tak Uhri a Nemci vnikli ozbrojení do paláca, v ktorom sa nachádzal, a chceli sa k nemu dostať násilím, Kuten však so svojimi ľudimi uchopili luky a šípy a nedovolili, aby sa k nim dostali. Ale dav ľudí bol čoraz väčší, a tak ich chytili, všetkým okamžite odťali hlavy a odťaté vyhodili oknami paláca von.	“
– 24. Ako bol kumánsky náčelník Kuten zavraždený

Tatári s obľubou používali taktiku predstieraného ústupu, a následne zaútočili, takto opisuje Roger v kapitole 27 porážku Benedikta, varadínskeho biskupa. Kapitola 28 „O nešťastnej vojne kráľa Bela s Tatármi“ prináša detailný opis porážky uhorského vojska pri rieke Slaná a následne kapitola 30 „O biskupoch a iných kňazoch usmrtených v tejto vojne“ vymenúva osobnosti zahynuvšie v bitke. Mongoli sa zmocnili aj kráľovskej pečate a prinútili uhorských kňazov, ktorých nechali pri živote, napísať a rozposlať falošné listy privolávajúce obyvateľstvo naspäť. Belo IV. medzitým utiekol k rakúskym hraniciam, kde rakúsky vojvoda Fridrich zneužil jeho postavenie a vynútil si odstúpenie „troch krajov“ a veľkú sumu peňazí. Spis obsahuje opis prekročenia zamrznutého Dunaja Tatármi (kapitola 38) a zničenie Ostrihomu (kapitola 39), ako aj naturalistické opisy pustošenia.

„	Dedinu potom dobyli sami. Vzápätí dali vonku na poli mimo dediny postaviť do jedného radu rytierov a mnoho vznešených žien a na druhú stranu zasa sedliakov. Pobrali im peniaze, zbrane, odev a iný majetok. Niekoľko žien a dievčat ponechali nažive pre svoje potešenie, všetkých ostatných však ukrutne sekerami a šabľami pozabíjali. Zostali iba tí, ktorí sa dokázali skryť medzi ostatnými padlými mŕtvymi tak, že sa zamazali krvou mŕtvych. Aký obrovský žiaľ, aká ukrutnosť a besnenie páchané na úbohých ľuďoch! Lebo kto by so zdravou mysľou pomyslel na porážku takého veľkého národa, toto miesto by mohol priliehavo nazvať krvavé pole.	“
–

Sám Roger pred príchodom Tatárov z Varadína „utiekol do lesa a tam sa skrýval, kým mohol“, neskôr padol do zajatia ale podarilo sa mu ujsť, keď sa útočníci v roku 1242 sťahovali z Uhorska, a vrátiť sa naspäť.

„	Vyšplhali sme sa na vysoký strom a uvideli krajinu opustenú od Tatárov, ktorú pri príchode nestačili zničiť. Ach tá bolesť! Začali sme prechádzať vyľudnenou a prázdnou krajinou, ktorú za sebou nechávali spustošenú. Zvonice chrámov nám slúžili ako ukazovatele, ktoré nás viedli z miesta na miesto, a vyznačovali nám i tak dosť strašnú cestu. Lebo cesty a chodníčky boli zašlé a úplne zarastené burinou a kríkmi. Pór, cibuľa a cesnak, ktoré zostali v záhradách, keď sa dali nájsť, mi pripadali ako najväčšie pochúťky, iní používali slez a korienky bolehlavu. Tým sme napĺňali hladné žalúdky a obnovovali v ochablom tele činnosť ducha.	“
–

Komentáre a preklady

Rukopis Carmen miserabile sa nezachoval, no spis vyšiel v roku 1488 ako prídavok kroniky Jána z Turca. Následne bol predmetom viacerých vydaní a prekladov, z tých novších napríklad:

• Carmen Miserabile super Destructione Regni Hungariae per Tartaros. In: SZENTPÉTERY, Emericus. Scriptores Rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Zväzok II.. Budapešť : Academia Litter. Hungarica Atque Societate Histor. Hungarica, 1937 – 1938. S. 543 – 588.
• Nemecký preklad H. Gockenjan, Ungarns Geschichtsschreiber, 111: Der Mongolensturm.
• Ruský preklad A. Dosaeva v Магистр Рогерий. Горестная песнь о разорении Венгерского королевства татарами. СПб. : Дмитрий Буланин, 2012, 304 с.
• C. de Bridia, Historia Tartarorum, ed. , A. Onnerfors (Berlín 1967)
• Viliam z Rubrucku, Itineraarium, vyd. , A. Van den Wyngart, Sinica Franciscana 1, 147 – 332.
• neúplný český preklad vyšiel v rámci publikácie Epištola mistra Rogeria. In: Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
• slovenský preklad vyšiel v rámci knihy Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7.

Externé odkazy

• plný latinský text Carmen miserabile super destructione regni Hungariae per Tartaros. Bibliotheca Augustana.