Charles Lemaresquier
| Charles Henri-Camille Lemaresquier | |
| Narodenie | 16. október 1870 Sète |
|---|---|
| Úmrtie | 6. január 1972 (101 rokov) 16. obvod, Paríž |
| Národnosť | francúzska |
| Alma mater | École nationale supérieure des beaux-arts Académie de la Grande-Chaumière |
| Profesia | architekt |
| Deti | Noël Le Maresquier Anne-Marie Debré |
| Poznámky | člen Académie des beaux-arts ocenenia: Prix de Rome, Rad čestnej légie |
| Odkazy | |
| Commons |  Charles Lemaresquier |
Charles Henri-Camille Lemaresquier (* 16. október 1870, Sète – † 6. január 1972, Paríž) bol francúzsky architekt a učiteľ.
Lemaresquier sa narodil v Sète v južnom Francúzsku v rodine umelcov a od šestnástich rokov sa učil aby sa stal parížskym architektom. V roku 1888 bol prijatý na École nationale supérieure des beaux-arts de Paris a v roku 1890 bol v ateliéri Victora Lalouxa, ktorý po Andrého smrti prevzal vedenie od svojho mentora Louisa-Julesa Andrého.
V lete a na jeseň roku 1927 zastupoval Lemaresquier Francúzsko v porote deviatich európskych architektov, ktorí hodnotili prestížny konkurz na návrh Paláca národov, pričom spolu s ostatnými porotcami ako Hendrik Petrus Berlage, Victor Horta a Josef Hoffman posudzoval 375 návrhov.[1]
Medzi jeho študentov patrili Max Ingrand a David Moreira da Silva. Architekt zastával kreslo č. 6 v sekcii architektúry Académie des Beaux-Arts od roku 1938 až do svojej smrti v roku 1972.[2]
V roku 1900 sa Lemaresquier oženil s Germaine Ribaucourtovou (1874 – 1951),[3] a z ich zväzku sa narodili štyri deti. Jeho syn Noël Le Maresquier (1903 – 1982) sa vyučil v otcovom ateliéri, upravil si rodinné priezvisko a stal sa architektom s podobnou kariérou s podobnými poctami. Lemaresquier bol tiež svokrom francúzskeho premiéra Michela Debrého, ktorý sa oženil s architektovou dcérou Anne-Marie.[4]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Lemaresquierove dielo zahŕňa:
- sídlo pre maloobchodníka s potravinami Félixa Potina, No. 51 rue Réaumur, 1910
- bytový dom, 2 rue Coustou, Paríž, 1926[5]
- Cercle national des armées, 8 Place Saint-Augustin, na bývalom mieste kasární Pépinière, Paríž, s architektonickou sochou od François-Léon Sicard, Paul Landowski, Jean Antoine Injalbert a Jean Boucher,[6] 1927[5]
- Juncasse veterinárna škola, 23 avenue Henri-Guillaumet, Toulouse, 1931
- Palais Berlitz, postavený ako Palais du Hanovre, 26-34 Rue Louis-le-Grand, Paríž, 1932[5]
- práca v Notre-Dame-de-l'Assomption, Paríž, 1961[5]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Nation League Home Attracts Many Bidders [online]. Dayton Ohio Daily News, 3 July 1927, [cit. 2021-09-13]. Dostupné online.
- ↑ Charles Lemaresquier [online]. Académie des beaux-arts: [cit. 2021-09-13]. Dostupné online.
- ↑ Monuments aux morts (fr) [online]. LE MARESQUIER Charles- Architecte: [cit. 2021-09-16]. Dostupné online.
- ↑ DeGaulle's Disraeli: A Look at France's New Premier [online]. York Daily Record, York, Pennsylvania, 21 January 1959, [cit. 2021-09-12]. Dostupné online.
- ↑ a b c d Charles-Henri-Camille Lemaresquier [online]. Structurae: [cit. 2021-09-16]. Dostupné online.
- ↑ French Officer's Club [online]. Cercle National des Armies: [cit. 2021-09-16]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charles Lemaresquier
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Charles Lemaresquier na anglickej Wikipédii a Charles Lemaresquier na francúzskej Wikipédii.
| Predchodca Victor Laloux |
6. kreslo Académie des beaux-arts 1938 – 1972 |
Nástupca Marc Saltet |
- Narodenia 16. októbra
- Narodenia v 1870
- Úmrtia 6. januára
- Úmrtia v 1972
- Francúzski architekti
- Vyučujúci na École nationale supérieure des beaux-arts
- Členovia Académie des beaux-arts
- Absolventi École nationale supérieure des beaux-arts
- Nositelia Radu čestnej légie
- Víťazi Prix de Rome
- Storoční ľudia
- Osobnosti zo Sète