Dáma a jednorožec

Dáma a jednorožec je názov šiestich vzácnych flámskych tapisérií vytvorených medzi rokmi 1484 – 1500. Aktuálne sa nachádzajú v „Múzeu stredoveku“ v Paríži (Musée national du Moyen Âge), inak nazývanom aj „Múzeum Cluny”.

Opis

Téma tapisérií je inšpirovaná nemeckou legendou z 15. storočia. Všetky tapisérie prevzali rovnaké elementy: na ploche ostrovčeka zarasteného živými kvetmi tmavomodrej farby, ktorá kontrastuje s červeným alebo ružovým podkladom posiatym zvieratami a vetvami kvitnúcich stromov, vidno ženu obkolesenú heraldickými znakmi, jednorožcom vpravo a levom vľavo, niekedy sprevádzanú aj inými zvieratami. Päť z týchto tapisérií prezentuje symboliku piatich ľudských zmyslov, o ktorých Dáma vypovedá:

chuť: Dáma si berie dražé, ktoré jej podáva iná ženská postava
sluch: Dáma hrá na harfu
zrak: Jednorožec sa zjavuje pred zrkadlom držaným Dámou
čuch: Počas toho, ako dáma tvorí korunu z kvetov, opica vdychuje vôňu jedného kvetu
hmat: Dáma drží roh jednorožca, zatiaľ čo v pravej ruke drží „štandardu”.
Šiesta tapiséria, na ktorej možno prečítať nápis „À mon seul désir“ (Podľa vlastného želania) je ťažko vysvetliteľná.

Podľa katalógu výstavy uskutočnenej asociáciou „Primitifs français“ v Louvri v roku 2004 sú tapisérie podľa kartónov učiteľa Anny Bretónskej Jeana d´Ypres, ktorý skonal v 1508, alebo jeho brata Louisa, obidvaja z rodinnej línie maliarov. Tento maliar inšpiroval kresby (kartóny) pre tapisérie.

Tapisérie sú utkané z vlny a hodvábu v štýle „mille-fleurs“. Vyhotovili ich vo vtedajšom Flámsku. Námet však nesie známky parížskeho kultúrneho okruhu vrcholiaceho stredoveku.

Podľa Marie-Elisabeth Bruel, doktorky literárnej vedy, je šesť textúr tradične stanovených ako päť zmyslov a „mon seul désir“ predstavených šiestimi alegorickými dvorankami zo stredovekého literárneho diela Roman de la Rose od Guillauma de Lorris, respektívne: Oiseuse – zrak, Richesse – hmat, Franchise – chuť, Liesse – sluch, Beauté – čuch, Largesse – A mon seul désir.

V 19. storočí pri ich objave boli tapisérie poškodené vlhkom, preto museli byť znovu utkané niektoré časti. Moderná časť tapisérií za pomoci vlákien farbených chemicky dostala odtieň mierne odlišný od originálnych častí s prírodnými farbami.

Spory o identite objednávateľa

Erb nachádzajúci sa na rôznych tapisériách je pripisovaný členovi rodiny Le Viste. Podľa konsenzuálneho názoru to bol Jean IV. Le Viste, člen mestskej rady pôvodom z Lyonu, prezident Dvora Radcov v Paríži od roku 1484, ktorý zomrel v 1500.

V roku 1963 spochybnil toto tvrdenie Maurice Dayras z Creuse, pretože tapisérie obsahujú erby, ktoré nerešpektujú heraldickú symboliku a princíp kontrastnosti farieb. Jean IV. Le Viste bol hlava rodiny od 1457 a mal erb, ktorý rešpektoval tieto regule. Erbové pravidlá pozostávajú z týchto predpisov: použitie emailov z dvoch skupín, kovov (zlato=žlť, argent=biela) a farieb (gueules = červená, azur=modrá, sinople=zelená, sable=čierna). Na týchto erboch sa nenachádzajú farby z oboch skupín naraz.

Erb prisudzovaný Jeanovi IV. Le Viste obsahuje dve farby, modrú a červenú. V tejto starej rodine mali právo na plný erb so zbraňami, mladšie vetvy vnášali do znakov zmeny. Najdôležitejšia z týchto zmien je opačný email, ktorý spôsobuje, že mladšie vetvy nie sú viditeľné na pečatiach.

Carmen Decu Theodorescu prisudzuje erb členovi rodiny z mladšej vetvy. Dedukuje, že námet bol vytvorený Antoinom II. Le Viste (zomrel v 1534), dedičom svojho otca Auberta le Viste, bratanca Jeana IV. Le Viste v roku 1493. Erb Antoina II. bol zistený na ružici v kostole Saint-Germain-l'Auxerrois v Paríži, ktorý bol riadený Antoinom Le Viste v roku 1532.

História nálezu

Jednotliví majitelia tapisérií:

rodina Le Viste
Robertet
La Roche-Aymon
Rilhac, tapisérie previezli do zámku Boussac v 18. storočí
Carbonnières – komtesa Ribeyreix
Obec Boussac ich kúpila spolu so zámkom Boussac v roku 1856 od komtesy Ribeyreix.

Obec ponechala tapisérie v zámku. V roku 1882 ich predala za sumu 25 000 zlatých frankov francúzskemu štátu prostredníctvom osoby reštaurátora Edmonda du Sommerard, ktorý ich vystavil v dnešnom „Múzeu stredoveku“ v Paríži.

Čo sa týka obdobia medzi 1835 – 1840, ich osud výrazne usmernila veľmi pravdepodobne spisovateľka George Sand, ktorá sa ako susedka z Nohant-Vic často zdržiavala v Boussacu a bývala na zámku. O tapisériách oboznámila svojho chvíľkového milenca Prospera Mériméeho, ktorý bol vtedy inšpektorom historických pamiatok vo Francúzsku. Región navštívil v roku 1841 a zaradil tapisérie do štátneho fondu historických pamiatok (dnes „Base de Mérimée“). Jeho korešpondencia odhalila pikantné detaily o zaobchádzaní s nimi. Starosta obce uviedol, že tapisérií bolo viac a krajších, ale bývalý majiteľ zámku gróf de Carbonière ich rozrezal, aby nimi zakryl vozy a narobil z nich koberce. Otázkou ostáva, či rozrezané tapisérie patrili do série „Dáma a jednorožec“, alebo to bola iná kolekcia.