Daňový únik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Daňový únik je výsledok celkového ekonomického správania daňových subjektov orientovaného na zníženie daňovej povinnosti daňového subjektu voči štátu, a to na legálnom alebo nelegálnom princípe.[1]

Efektívnosť daňovej sústavy každého štátu závisí od kvality daňového systému, ale aj od toho, ako spoločnosť (štát) pozerá na daňovú disciplínu, to zn. akým spôsobom rieši eliminovanie daňových únikov – na ekonomicky i sociálne prijateľnú úroveň.[1]

Základné formy daňových únikov[2][upraviť | upraviť zdroj]

Neplnenie si daňovej povinnosti je jedným z najčastejších problémov každého štátu. V tomto smere je dôležité rozlišovať medzi dvojakými daňovými únikmi:

Legálny daňový únik („tax avoidance“)[upraviť | upraviť zdroj]

  • predstavuje daňový únik v línii platnej legislatívy
  • je  charakteristický vyhýbaním sa daňovej povinnosti šikovným využitím možností, ktoré ponúka zákon
  • napr. spotrebiteľ môže zmeniť svoje správanie (štruktúru spotreby), aby platil menšie dane.

Nelegálny daňový únik („tax evasion“)[upraviť | upraviť zdroj]

  • porušenie zákona (pretože je vykonaný nad rámec platnej legislatívy)
  • znamená buď nadhodnotenie daňových výdavkov (nákladov), alebo čiastočné priznanie či úplné zatajenie príjmov k zdaneniu

Rozlišujeme:

  • daňovú defraudáciu – nelegálny daňový únik na základe zatajenia určitých skutočností potrebných na objektívne a správne určenie dane (napr. pri zatajení určitej časti majetku daňového subjektu),
  • daňovú malverizáciu – nelegálny daňový únik na základe zatajenia príjmov (napr. nepriznaním časti tržieb).

Faktory vzniku daňových únikov[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú nasledovné faktory vzniku daňových únikov[3]:

  • Spoločensko-politické faktory – daňové úniky sú prejavom nesúhlasu s politickými rozhodnutiami a daňovou politikou vlády,
  • Ekonomické faktory
  • Legislatívne faktory – kvalitná legislatíva bez legislatívnych „dier“ znamená menej daňových únikov. Významnou je represívna zložka práva (tresty).
  • Daňovo-technické faktory – sú faktory, ktoré môžeme vnútorne členiť:
    • mechanizmus zdanenia – vedie daňovníka k zatajeniu, resp. predstieraniu nejakých skutočností, ktoré vedú k minimalizácii daní. Skutočnosť, že daňovník si vypĺňa daňové priznanie sám, ho zvádza k daňovým únikom. Podľa zákona je však daňovník zodpovedný za údaje v daňovom priznaní. Spôsob výberu daní formou daňových priznaní je teda „rizikovejší“ pre daňové úniky ako napr. zrážkový spôsob jej výberu, ktorý sa uplatňuje aj na Slovensku.
    • mechanizmus daňovej kontroly – daňová kontrola sa uplatňuje preto, lebo väčšina priamych daní sa vyberá pomocou daňového priznania.
    • miera daňového zaťaženia v krajine – zvýšením daňového zaťaženia nad daňovú únosnosť stráca daňovník záujem zvyšovať si základ dane, čo vedie k daňovým únikom.
  • Psychologické faktory – na tieto faktory vplývajú najmä charakterové vlastnosti jedinca a sociálne podmienky, ktoré ovplyvňovali jeho vývoj. Od výšky daňového zaťaženia závisí tzv. daňové podráždenie daňovníka, na ktoré reaguje každý jednotlivec odlišne. Závisí od:
    • druhu (typu) dane – priame dane vyvolávajú pocit väčšej záťaže ako nepriame. Priame dane sa platia pravidelne (v ročných intervaloch) a spravidla naraz, čo vyvoláva u daňovníkov odpor a nevôľu, kým nepriame dane sú „skryté“ v cene tovarov a služieb.
    • metódy stanovenia výšky dane – ak daňovník vidí, že je stanovená metóda výpočtu dane, pri ktorej sú odpočítateľné položky zo základu dane, zmierňuje to jeho nevôľu k daniam.
    • historického veku dane – dane, ktoré existujú dlhší čas, vyvolávajú dojem menšej záťaže, pretože sa daňovník mal čas na ne pripraviť a počítať s ich platením.
    • spôsobu výberu dane – daňovníci uprednostňujú spôsob výberu dane pomocou zrážky ako daňového priznania.
  • Sociálno-etické faktory – nedostatok „občianskej uvedomelosti“ a nízka daňová etika je veľmi rozšíreným javom v krajinách s vysokými odhadovanými daňovými únikmi.

Analýza daňových únikov[4][upraviť | upraviť zdroj]

Daňový únik je podľa ďalšieho zdroju definovaný ako zdroj potenciálnej významnej straty príjmov vlády, ktorého následkom je nedostatok prostriedkov pre verejný sektor a nespravodlivé daňové zaťaženie čestných daňovníkov. Vychádza sa z predpokladu rizikovo neutrálnej užitočnosti jednotlivca vyjadrenej:

Y = p (Y1 – F – C) – pS + (1 – p) (Y – C)

kde:

Y1 – príjem so zaplatenou daňou z príjmu,
Y – príjem po zdanení ale s úspešným daňovým únikom,
C – náklady daňového úniku (peňažné náklady jednotlivca v súvislosti s realizovaným  daňovým únikom),
ppravdepodobnosť odhalenia (je t konštantná veličina, odvíja sa od stratégií auditu),
exogénnou veličinou bude, ak je audit zameraný na skupiny s vysokou pravdepodobnosťou daňových únikov,
endogénnou premennou sa stáva, ak je daňovník presvedčený, že pravdepodobnosť auditu sa spája s veľkosťou deklarovaného príjmu alebo s výškou neodvedenej dane,      
F – finančná pokuta pri odhalení,
S – sociálna stigma (spoločenské odsúdenie, ktoré sa svojím charakterom podobá premennej dobrého mena)          

Výsledkom analýzy je zistenie, že dôchodok jednotlivca sa pri odhalení rovná výške zodpovedajúcej dôchodku bez úniku Y1 (príjem so zaplatenou daňou z príjmu), znížený o pokutu F (finančná pokuta pri odhalení) a náklady úniku C (náklady daňového úniku).

Analýza ponúka tri spôsoby eliminácie daňových únikov:

  • zlepšenie a zefektívnenie daňovej kontroly, a teda zvýšenie p (pravdepodobnosti odhalenia),
  • zvýšenie pokuty F (finančnej pokuty pri odhalení),
  • úsilie o zvýšenie S (sociálnej stigmy) súvisiacej s daňovými únikmi.

Tieňová ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Daňové úniky a tieňová ekonomika patria k ekonomickým javom, ktorým sa v odbornej literatúre venuje stále väčšia pozornosť. Výskum tejto problematiky je dôležitý aj preto, že aktivity v rámci tieňovej ekonomiky ovplyvňujú výšku príjmov na rozličných úrovniach verejnej správy.

Tieňová („skrytá“, „neoficiálna“, „šedá“, „čierna“) ekonomika  predstavuje časť existujúcej ekonomiky, ktorá je vylúčená z oficiálnych štatistík, aj keď má nepriamy vplyv na reálnu ekonomiku s jej vykazovanými štatistickými ukazovateľmi.[4]

Boj s daňovými únikmi a tieňovou ekonomikou[4][upraviť | upraviť zdroj]

Existuje niekoľko opatrení, ktoré by pomohli bojovať s daňovými únikmi a tieňovou ekonomikou:

  • vyššie tresty – vyššie pokuty by mali znížiť počet subjektov dopúšťajúcich sa daňových únikov a mali by zvýšiť dodatočné príjmy verejných rozpočtov z rastúcich pokút.
  • cielená kontrola a rast pravdepodobnosti odhalenia – najjednoduchším spôsobom zvýšenia rizika odhalenia je zvýšenie počtu kontrol, ktoré správcovia dane vykonávajú. Rastúce výdavky na kontrolu však často prevyšujú príjmy získané z dodatočne zaplatených daní. Daňovníci tiež môžu pociťovať averziu ku zvyšovanému počtu kontrol a vnímať ich ako prejav nedôvery.
  • zverejnenie mena a spoločenské odsúdenie – efekt sociálnej stigmy bude účinný len v prípade záujmu občanov o tých, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní.
  • posilnenie občianskej povinnosti a dodržiavania zákona – základom tohto opatrenia je motivačný faktor, ktorý tvrdí, že keby občania mohli identifikovať, čo bolo financované z ich daní, zvýšilo by to ich motiváciu platiť dane a pozitívne by ovplyvnilo aj ich postoje k spoločnosti a normám.
  • boj s korupciou – pokiaľ daňovníci budú presvedčení, že prípadnú kontrolu a možné pokuty dokážu vyriešiť prostredníctvom úplatku alebo inej protislužby, nebude to viesť k zvýšeniu platenia daní.
  • ďalšie opatrenia – napr. opatrenia zamerané na zjednodušenie daňového systému, zníženie daňových sadzieb a zníženie počtu daní.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b BURÁK, Emil. Daňové úniky v SR a komunálny sektor [online]. Verejná správa, 2007, [cit. 2012-01-28]. aspx?idclanok=63244 Dostupné online.
  2. BURÁK, Emil. K daňovým únikom dochádza najmä v neštandardných ekonomikách [online]. Trend č. 21, 2002, [cit. 2012-01-22]. nestandardnych-ekonomikach.html Dostupné online.
  3. LENÁRTOVÁ, G.. Faktory vzniku daňových únikov. 3. vyd. [s.l.] : Ekonomické rozhľady, 2000. S. 243-248.
  4. a b c MEDVEĎ, Jozef a kolektív. Daňová teória a daňový systém. Bratislava : Sprint dva, 2009. ISBN 978-80-89393-09-1.