Damofón z Messény
.jpg)
Damofón (starogr. Δαμοφῶν) bol starogrécky sochár z 2. stor. pred Kr.[1][2]
Damofón z Messény je pre množstvo epigrafických a archeologických zdrojov doteraz najlepšie zdokumentovaný sochár z helenistického obdobia.[3]
Pausanias z jeho diel opísal niekoľko veľkých súsoší, všetky zhotovené na Peloponéze, a časti jednej zo skupín, ktoré Pausanias videl, niektoré diela z chrámu Despoiny v Lykosoure v Arkadii, sa vo fragmentoch zachovali. Pri opise sôch, ktoré Damofón vyrobil pre rôzne chrámy v Messéne, vo svojom rodnom meste, Pausanias spomína, že Eliďania si ho najviac vážili za vysokú kvalitu práce, ktorú vykonal pri oprave Feidiovej sochy Dia v Olympii (Pausanias 4.31.6): „Z božích chrámov je tu Poseidónov a Afroditin, najviac si však zasluhuje zmienku socha Matky bohov z parského mramoru, dielo Damofóna, onoho umelca, ktorý tiež dôkladne stmelil rozpadnuté časti Dia Olympského, zhotovené zo slonovej kosti, vyslúžiac si tak od Eliďanov nejednu poctu. Z Damofónovej ruky vzišla tiež messénska Lafria.“ Pausanias tu ďalej píše: „Najväčším počtom znamenitých sôch sa môže pochváliť Asklépiova svätyňa... Mramorové sochy pochádzajú od Damofóna, ktorý jediný, pokiaľ viem vynikol medzi Massénčanmi v sochárskom umení“[4]
Praskliny v slonovine Dia Olympského mohli vzniknúť v dôsledku zemetrasenia v roku 183 pred Kr.[3] Tento dátum v kombinácii s archeologickými a epigrafickými dôkazmi potvrdzujú datovanie Damofónovho pôsobenia do prvej polovice druhého storočia pred Kr. Je možné, že intímny kontakt s Feidiovým majstrovským dielom ho inšpiroval k oživeniu Feidiovho umenia vo vlastnej tvorbe. Preto sa pravdepodobne ako Feidias špecializoval na kultové diela, niektoré z nich v kolosálnom meradle. Z diel z chrámu Despoiny („dievča“, variant Koré, t.j. Persefony) opísanych Pausaniom (8. 37. 3-5)[5] sa v roku 1889 podarilo nájsť značné množstvo fragmentov, vrátane troch veľkých hláv. Bradatý muž s bohatými vlasmi podobnými ako mal Feidiov Zeus, je jednoznačne Anytos; iná veľká hlava ženy so závojom; má veľké oči, okrúhly profil hlavy a úzke ústa pripomínajú postavy na vlyse Parthenónu a tiež (súdiac podľa toho, čo sa vie o jeho vzhľade z rôznych kópií) Feidiovu Athénu Parthenos. Damofón však zjavne slobodne moduloval tento „Feidiov štýl“ aj maniermi z iných štýlových tradícií (vyznačujú sa istým zveličovaním emotívneho výrazu, t. j. krajná prepiatosť, dynamický, napätý, dramatický štýl[6]). Napríklad pri tvorbe Anyta pravdepodobne vychádzal z Feidiovho Dia Olympského, hlboká a búrlivá rezba jeho vlasov a brady však prezrádza, že mu bol dobre známy aj helenistický klasicistický štýl. Účes a zaoblené pery „Artemidy“ na druhej strane zjavne predstavujú Praxitelov štýl (možno konkrétne Praxitelovu Artemidu Brauroniu na Akropole v Aténach), zmyselnosť Praxitelovho štýlu.[7]
Damofónovo pôsobenie ako sochára sa dostalo na svetlo sveta nielen prostredníctvom Pausania, ktorý dosvedčuje, že bol činný vo viacerých mestách Peloponézu: Messény (4.31.6-7, 10), Lykosoury (8.37. 1, 3-10), Megalopolisu (8.31.1-6), Aigionu (7.23.5-7 [8]) či Olympie (4.31.6), ale tiež aj prostredníctvom epigrafických nálezov objavených v meste Gerenia v Lakónii a v lokalitách mimo Peloponézu, a to v Oiantheii v západnej Lokride (SEG 54, 452), Leukade (IG IX2.1.4, 1475; SEG 51, 466), v meste Kranioi v Kefalonii (IG IX2.1.4, 1583; SEG 51, 467), na ostrovoch Mélos a Kythnos (SEG 49, 423). O stĺpe (s nápisom SEG 41, 332 [9]) objavenom v Arkadskom meste Lykosoura (v komplexe Asklepieióna [10]) sa grécky archeológ Petros Themelis domnieva, že bol pôvodne posmrtným pamätníkom (héroónom) Damofóna (možno postavenom pri hroboch Damofónovej rodiny).[3] Tento monumentálny dórsky stĺp, na ktorom je napísaných sedem dekrétov na počesť sochára Damofóna z Messény obsahuje súbor dlhých a ešte nie úplne publikovaných epigrafických textov, ktoré pozostávajú zo siedmich dekrétov miest Lykosoura, Leukas, Kranioi, Mélos, Kythnos, Oiantheia, Gerenia, ktoré všetky Damofónovi udelili vyznamenania v súvislosti s jeho umeleckou činnosťou. Text predstavuje mimoriadnu správu o kariére a činoch výnimočného sochára, ktorý sa bezprecedentne zviditeľnil. Vo väčšine miest, kde pôsobil, mu boli udelené výnimočné pocty súvisiace nielen s jeho umeleckou činnosťou, ale aj s jeho dobrodeniami voči miestnym komunitám. V skutočnosti ponúkal svoje služby často bez platenia a bol systematicky poctený ikonickými sochami a pochvalnými textami vo všetkých svätyniach, pre ktoré vytvoril kultové sochy.[11]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 272.
- ↑ Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. The Oxford Classical Dictionary. Oxford : OUP Oxford, 2012. ISBN 978-01-9954-556-8. S. 412.
- ↑ a b c Zetta Theodoropoulou Polychroniadis, Doniert Evely. AEGIS. Oxford : Archaeopress Publishing Ltd, 2015. ISBN 978-17-8491-201-7. S. 185.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 344-345.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-027-74. S. 150-152.
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 187.
- ↑ Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 165.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-027-74. S. 62.
- ↑ Supplementum Epigraphicum Graecum, SEG 41:332 [1]
- ↑ Christopher P. Dickenson. On the Agora: The Evolution of a Public Space in Hellenistic and Roman Greece (c. 323 BC – 267 AD. Leiden : BRILL, 2017. ISBN 978-90-0433-475-5. S. 168-139.
- ↑ Όλγα Παλαγιά, J. J. Pollitt, Department of Classics, Yale University Staff. Personal Styles in Greek Sculpture. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. ISBN 978-05-2165-738-9. S. 168-169.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Damofón z Messény
