Deuteronomistická škola

Deuteronomistická škola je v biblickej kritike teoreticky predpokladaná skupina časovo a teologicky príbuzných autorov, pisárov a redaktorov niekoľkých kníh Starého zákona.

Tieto knihy majú veľmi podobný obsah, štýl a aj celkové teologické zameranie. Preto sa predpokladá, že na ich vzniku sa podieľala pomerne homogénna skupina židovských učencov. Jej názov bol zvolený podľa knihy Deuteronómium, ktoré je podľa týchto teórií trochu staršie než ostatné knihy deuteronomistického typu a tvorí ich ideovú základňu. Práve podľa princípov vyjadrených v Deuteronómiu, pravdepodobne títo neskorší autori spísali alebo upravili texty, ktoré na Deuteronómium nadväzujú a rozvíjajú ho. Tvrdenia teórie sa opierajú o textovú kritiku a vyššie kritiky týchto kníh, rôzne hypotézy a zároveň o v súčasnosti diskutované teórie vzniku Pentateuchu, ktoré takisto podliehajú kritickému skúmaniu. Jej tvrdenia treba preto chápať hlavne ako pokus o pochopenie literárnej podobnosti týchto kníh.

História teórie

Tento termín vytvoril v roku 1943 nemecký biblický učenec Martin Noth, aby vysvetlil vznik a cieľ kníh Jozue, Sudcovia, 1. a 2. Samuelova a Kníh Kráľovských. Podľa neho boli dielom mysliteľov 6. storočie pred Kr., ktorí sa snažili vysvetliť babylonské zajatie používajúc jazyk a teológiu Deuteronómia. Józuu použili ako Bohom vedeného vodcu a dobyvateľa, Sudcov ako kolobeh nevernosti a záchrany a Kráľovské knihy ako sériu nešťastí kvôli nevernosti Bohu. Pôvodná Nothova teória bola modifikovaná v 1968 F. Crossom. Tvrdil, že knihy boli napísané už v 7. storočí pred Kr. počas reformy kráľa Joziáša (Dtr1 verzia) pričom sa zdôrazňovala hriešnosť Izraela pravovernosť Júdska. Neskôr (Dtr2 verzia) priznala aj hriešnosť Júdska a trest. Ďalší pohľad priniesol Rudolf Smend, ktorý tvrdí, že kompozícia kníh bola naozaj v 6. storočí pred Kr., ale po nej nasledovala ďalšia redakcia, ktorá priniesla „zákonnícku“ vrstvu a vrstvu spojenú s prorokmi.

Deuteronomistická história

Deuteronomistická škola je autorom v prvom rade tzv. deuteronomistického dejepisného diela. Ide o celok historických kníh popisujúci dejiny Izraela až do zániku Izraelského a o niečo neskôr aj Júdskeho kráľovstva. Knihy podľa tejto teórie vznikali buď v dobe babylonského zajatia alebo veľmi krátko po ňom, t. j. pravdepodobne v druhej polovici 6. storočia pred Kr. Ide o nasledujúce knihy: Kniha Józue, Kniha Sudcov, 1. kniha Samuelova, 2. kniha Samuelova, 1. kniha kráľovská, 2. kniha kráľovská.

Deuteronomistickí autori pravdepodobne spracúvajú v svojich knihách mnoho starších tradícií a spájajú ich tak, aby vytvorili jeden viac-menej súvislý obraz dejín Izraelského národa. Ich hlavným úmyslom je pri tom zdôrazniť, ako mohlo dôjsť k národnej katastrofe – zániku oboch monarchií a k vysťahovaniu národa do cudzej zeme, hoci Boh zasľúbil otcom Izraela ochranu a požehnanie. Odpoveď sa dá podľa deuteronomistov nájsť v nevernosti Izraelitov Božej zmluve. Zmluva uzavrená v Deuteronómiu je zmluva dvojstranná: Boh i ľud sa zaväzujú plniť jej podmienky. Zatiaľčo Boh bol vždy a stále verný, ľud neustále hrešil a zmluvu porušoval. Preto ho nakoniec Boh opustil a vydal do rúk nepriateľov.

Deuteronomistické historické dielo teda nie je „nestranné“ a „objektívne“, ale spracúva starší materiál takým spôsobom, aby čitateľovi vyzdvihlo istý aspekt dejín Izraela, a síce aspekt jeho hriešnosti, ktorá viedla k jeho zavrhnutiu a zániku. V rámci Starého zákona však je doplnené neskoršími textami, ktoré sú svedkami obnovenia národa po babylonskom zajatí.

Princípy deuteronomistickej historiografie

Deuteronomisti svoj cieľ dosahujú zdôrazňovaním niekoľkých aspektov. Tými sú nasledujúce:

Kráľ a vôbec inštitúcia monarchie je vykresľovaná veľmi negatívne (na rozdiel napr. od súdobých žalmov, kde kráľ je úplne jasne prostredníkom Božej milosti). Keď deuteronomisti v 1. knihe Samuelovej popisujú ustanovenie monarchie, popisujú ju ako niečo, čo si ľud vymohol proti prianiu a vôli Boha, len preto, aby sa podobal ostatným okolitým národom (1 Sam 8 – 10). Z celej rady izraelských a judských kráľov sú pozitívne hodnotení len traja: Dávid, ktorý je prototypom kráľa (i keď Dávid zhrešil, vedel sa kajať a prijať Boží trest), Chizkijáš a Joziáš (lebo sa zasadili o náboženskú reformu, ktorá bola úzko spojená s deuteronomickými princípmi). Všetci ostatní sú hodnotení ako tí, „ktorí nekráčali v stopách svojho otca Dávida a činili to, čo je zlé v Hospodinových očiach“. Tým autori zdôrazňujú hriešnosť nielen kráľovu, ale v osobe kráľa-zvodcu ľudu i neustálu hriešnosť celého národa. Prototypom „hriešneho kráľa“ je väčšinou Jarobeám I.

Proroci sú chápaní ako nástroj, ktorým sa Boh snažil po celú dobu dejín národa povolať svoj ľud na správnu cestu a napomínať ho. Ale Izraeliti prorokov neposlúchali, zakazovali im prorokovať, bili ich a zabíjali. Tým odmietali nielen prorokmi, ale samotného Boha, ktorého prostredníkmi boli. Prorokom par excellence je pre deuteronomistov Jeremiáš, posledný prorok pred pádom Júdska a pred babylonským zajatím. Na ňom autori príkladne ukazujú násilný a ťažký údel Božieho proroka.

Ľud je v moci svojho kráľa a je ním neustále zvádzaní k hriechom. Dejiny ľudu sú dejinami sociálneho bezprávia, náboženskej nevernosti, modloslužby, nekajúcnosti. Ľud neustále tiahne k tomu, aby si staval rôzne svätyne a klaňal sa rôznym bohom. Veľmi príkladne to ukazuje predovšetkým kniha Sudcov.

Redakcia prorockých knih

Okrem historického cyklu (a rôznych menších či väčších dodatkov v iných knihách) sa deuteronomistom podľa tejto teórie pripisuje aj zozbieranie výrokov predexilných prorokov (Amos, Ozeáš, Micheáš, Izaiáš, Jeremiáš a ďalší), ich doplnenie a konečnú redakciu. Predpokladá sa, že k tejto redakcii a k vydaniu textov prorockých knih došlo, podobne ako v prípade deuteronomistického diela, na konci 6. storočie pred Kr. Deuteronomisti sa zaoberali týmito výrokmi preto, lebo osoba proroka pre nich bola veľmi dôležitá. Môžeme teda v istom zmysle považovať prorocké knihy (z hľadiska deuteronomistov) ako „dodatok“ alebo „prílohu“ k historiografickému cyklu, ktorý dokladá, ako Boh svoj ľud varoval a snažil sa ho primäť k obráteniu skrz kázania svojich prorokov.

Pozri aj

• Deuteronómium
• Starý zákon
• Biblia a história

Literatúra

• DOUGLAS, J.D., ed. Nový biblický slovník. 1. vyd. Praha : Návrat domů, 1996. 1243 s. ISBN 80-85495-65-1.