Digitrón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Detail usporiadania katód digitrónu ZM1210 v tvare čislic

Digitrón alebo číslicová výbojka je elektronická súčiastka, plynom plnená výbojka so studenou katódou, slúžiaca na zobrazovanie číslic prípadne iných symbolov. Sklenená banka digitrónu je plnená plynom s nízkym tlakom, obvykle neónom s prímesami ďalších plynov a obsahuje jednu spoločnú anódu v podobe priehľadnej mriežky z tenkého drôtu a viacero separátnych katód v tvare jednotlivých zobraziteľných symbolov. Po priložení zápalného napätia medzi anódou a niektorú z katód sa plyn v okolí katódy vplyvom prechádzajúceho prúdu rozžiari oranžovým tlejivým výbojom.

Digitrón výzorom pripomína vákuovú elektrónku, jeho princíp však nie je založený na tepelnej emisii elektrónov. Ide o špeciálny variant tlejivky – výbojky so studenou katódou.

Digitrón využíva svetielkovanie v zápornej tlejivej vrstve. Ak sa medzi anódou a niektorou katódou zapáli plynový výboj, potiahne sa katóda tlejivým výbojom a vidíme ju ako číslicu. Číslice sú vyleptané, alebo vyrazené z ušľachtilej ocele s hrúbkou vlákna asi 0,3 mm. Svietiaca vrstva na „horiacej“ číslici má šírku asi 1,5 mm čo dostatočne potláča tieniaci vplyv nerozsvietených číslic pred ňou. Svetelná hustota pri maximálnom prúde je približne 2 000 apostilbov (637 lx). Na zväčšenie životnosti môže zmes obsahovať pary ortuti, ktoré redukujú odparovanie materiálu číslic, vytvárajú však vo výboji slabé difúzne modré svetlo, ktoré sa dá potlačiť červeným kontrastným filtrom.[1] V digitrónoch pre impulzovú prevádzku môžu byť na skrátenie doby zápalu vbudované aj drobné zdroje rádioaktívneho žiarenia.

Hodnoty prúdu a napätia[upraviť | upraviť zdroj]

Príklad voltampérovej charakteristiky digitrónu so zápalným napätím 135 V a zhášacím napätím 125 V[1]
Schematická značka digitrónu

Sú trocha odlišné od výbojok. Úsek využívaný v stabilizačnej elektrónke, kde má napätie výboja takmer konštantnú hodnotu (normálny tlejivý výboj), tu neexistuje. Indikátory pracujú len v stúpajúcej časti charakteristiky (anomálny tlejivý výboj). Spodná hranica pracovného prúdu (prúd oblúka), minimálny pracovný prúd Ikmin má hodnotu asi 2- až 3-násobku prúdu pri minimálnom napätí. Horná hranica pracovného prúdu, Ikmax, je určená hodnotou, pri ktorej dochádza k rozsvecovaniu prívodov a závisí od konštrukcie (usporiadania číslic, pasivovania prívodov). Ak sa niektorá číslica budí prúdovými impulzmi, potom sa nesmie prekročiť dovolený impulzný prúd Ikvmax.[1]

Elektrické zapojenie[upraviť | upraviť zdroj]

Anóda digitrónu sa pripojí na jednosmerný zdroj s napätím (obvykle 170 – 300 V) s rezervou prevyšujúcim minimálne zápalné napätie digitrónu, cez rezistor (obvykle rádovo desiatky kΩ), obmedzujúci anódový prúd na zvolenú hodnotu (obvykle jednotky mA).[2] Želaný symbol je následne možné zobraziť uzemnením príslušnej katódy, čo vyvolá zapálenie výboja okolo nej a prietok anódového prúdu zo zdroja. Prípadné polovodičové spínacie prvky pre použitie v anódovom obvode digitrónu je potrebné vyberať s ohľadom na výšku anódového napätia. Na riadenie digitrónu existujú vhodné špecializované integrované obvody, napr. 74141 – TTL dekodér z BCD kódovania na kód 1 z 10 s výstupnými budičmi pre spínanie katód digitrónu. Dekodér je vhodný pre použitie v statickom aj multiplexnom režime (ktorého výhoda je, že stačí jeden spoločný dekodér pre viacero digitrónov tvoriacich displej).

Niektoré digitróny (napr. ZM1030 – 1033) obsahujú dve anódy, jednu pre párne, druhú pre nepárne čislice resp. symboly. Katódy dvojíc symbolov sú potom zapojené paralelne, čo redukuje počet vývodov digitrónu.[2]

Aplikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Frekvenčný čítač z roku 1973 s digitrónovým zobrazovačom
Anita Mark VIII z roku 1961 – prvá plne elektronická stolná kalkulačka. Na zobrazovanie využíva digitrónový displej.

Digitróny sa používali v 50. – 70. rokoch 20. storočia v zobrazovacích jednotkách (displejoch) rôznych raných číslicových (digitálnych) elektronických zariadení – číslicových meracích prístrojov, elektronických hodín, stolných kalkulačiek, registračných pokladní a pod. V priebehu 70. rokov boli postupne nahrádzané modernejšími typmi zobrazovačov – fluorescenčnými (VFD) a LED diódovými displejmi.

Životnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Priemerná životnosť digitrónov sa pohybovala od 2 000 hodín pri raných typoch až po 200 000 hodín pri najmodernejších vyrábaných typoch.

Digitróny sú, podobne ako elektrónky, pomerne krehké súčiastky, náchylné na viacero druhov porúch:

  • mechanická deštrukcia sklenenej banky alebo vnútornej konštrukcie
  • porušenie vzduchotesnosti banky, najčastejšie v okolí zatavených vývodov
  • otrava katódy, spôsobujúca neúplné zobrazenie symbolov
  • zvýšenie zápalného napätia nad úroveň napätia zdroja v použitej aplikácii, spôsobujúce nestabilný – „mihotavý“ svit symbolov alebo úplnú neschopnosť zobraziť symboly
  • uvoľňovanie častíc materiálu elektród do vnútra banky, spôsobujúce zhoršenie jej priehľadnosti
  • skraty alebo studené spoje medzi elektródami resp. prívodmi k nim

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Číslice na digitróne ZM1082

Moderný digitrón bol vyvinutý malou americkou firmou Haydu Brothers Laboratories, vyrábajúcou vákuové súčiastky. Na trh bol uvedený v roku 1954 firmou Burroughs Corporation, ktorá kúpila Haydu a zaregistrovala „Nixie“ ako obchodný názov (trademark). Podľa článku v časopise Scientific American bol názov Nixie vo firme Burroughs odvodený od „NIX I“, skratky pracovného názvu „Numeric Indicator eXperimental No. 1“[3][4][5]

V nasledovných desaťročiach začalo zobrazovače na rovnakom princípe vyrábať množstvo výrobcov elektrónok pod rôznymi obchodnými názvami, napr. Numicator, Digitron. V anglickej aj nemeckej literatúre sa však udomácnil názov „Nixie“ resp. „Nixie tube“. V Česko-Slovensku sa zaužíval názov digitrón resp. digitron.

V 70. rokoch 20. storočia boli digitrónové displeje postupne nahrádzané modernejšími technológiami, predovšetkým fluorescenčnými displejmi (VFD) a displejmi na báze LED diód, zväčša v podobe 7-segmentového zobrazovača. Priamym nasledovníkom digitrónu je fluorescenčný displej – vákuová súčiastka so žeravenou katódou v podobe tenkých drôtikov a viacerými fosforom potiahnutými anódami, žiariacimi zelenou farbou pri prechode prúdu. LED diódové zobrazovače mali zásadné výhody v podobe nízkych prevádzkových napätí, vhodnejších pre polovodičovú éru, vysokej účinnosti, robustnosti a životnosti

Renesancia digitrónov[upraviť | upraviť zdroj]

Nostalgické digitrónové hodiny

Digitróny zažili na prelome tisícročia renesanciu záujmu medzi zberateľmi a konštruktérmi amatérskych aj komerčných konštrukcií „nostalgických“ digitálnych hodín a iných zariadení. Zvýšený záujem spôsobil rast cien zvyšných skladových zásob digitrónov, ktoré boli predtým desaťročia nepredajné a viedol aj k obnove manufaktúrnej výroby nových digitrónov. Zvlášť veľkému záujmu sa tešia vysoké typy digitrónov (100 a viac mm na výšku).[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c HYAN, Tomáš J.. Číslicové výbojky a jejich použití. Amatérské radio (Praha: Magnet), 1970, roč. XIX, čís. 4, 5, 10, s. 134 – 137, 187 – 189, 383 – 386.
  2. a b NEČÁSEK, Sláva; JANEČEK, Jan; RAMBOUSEK, Jaroslav. Elektronické a elektroakustické součástky, jejich volba a použití. 1. vyd. Praha : SNTL – Nakladatelství technické literatury, 1980. 415 s. S. 319 – 320.
  3. SOBEL, Alan. Electronic Numbers. Scientific American, jún 1973, zv. 228, č. 6, s. 64 – 73. ISSN 0036-8733.
  4. Origins of the Nixie Tube [online]. decodesystems.com, [cit. 2021-04-08]. Dostupné online.
  5. a b BOOS, Jens. The Nixie Tube Story: The Neon Display Tech That Engineers Can’t Quit. IEEE Spectrum (IEEE), 2018-06-25. Dostupné online [cit. 2021-04-08].

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Digitrón

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]