Dolichos (bežecké preteky)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Preteky dolicha znázornené na čiernofigúrovej amfore (bežci dolicha majú ruky zaťaté do pästí), cca 530 pred Kr.

Dolichos alebo Dolichodromos (od starogr. Δόλιχος – dolichos) bola súťažná bežecká disciplína v starovekom Grécku.[1][2][3]

Dolichos čiže dlhý beh bol v starovekom Grécku bežeckou disciplínou panhelénskych hier. V Olympii sa dolichos zaviedol na 15. hrách roku 720 pred Kr.. Dĺžka behu bola v rôznych časoch rôzna, ale nikdy nemala menej ako sedem stadií (stadion mal Olympii dĺžku 192,27 metra, 600 stôp[4]) a viac ako dvadsaťštyri stadií. (1356 a 4615 metrov).[1]

Na olympijských hrách sa pri všetkých behoch štartovalo rovnako, z postavenia stojného, s mierným predklonom, s nohami v tesnom založení a prstami alebo pätami nôh zaklesnutými do žľabku na štartovej čiare. Žľabky na štarte tvorili dva súvislé pásy od jednej strany po druhú a boli približne tri cm hlboké. Miesto pretekára na štarte sa určovalo žrebom a signál na štart sa dával stanoveným zatrúbením trubača.[5] Pri vytrvalostnom behu mali bežci telá spriamené, hrude vypnuté, kroky mali kratšie a nižšie, švihy paží miernejšie a ruky zaťaté do pästí. (pri behu na krátke vzdialenosti mali dlane otvorené) Od pretekárov sa požadovalo, aby pôsobili esteticky, ale rozhodovala hlavne rýchlosť,[1] lebo záležalo len na tom, kto dobehne prvý.[5]

Pretekári na olympijských hrách behali bosí, trať mali upravenú a ako sa zdá, posypanú vrstvou piesku. V starších časoch nosili bederné rúška alebo len pásky na ohanbí,[6] ale od 15. hier, keď Orsippos z Megary svoj pás počas behu na jeden stadion stratil (alebo ho odhodil), bežci pretekali nahí.[7]

Z antického Grécka je pre posúdenie výkonov pri vytrvalostnom behu známych niekoľko príkladov. Argejský bežec Argeus sa po víťazstve na 113. olympijských hrách v dolichu, rozbehol od radosti domov oznámiť svoje víťazstvo a oznámil ho údajne ešte v ten istý deň, prekonal vzdialenosť dlhšiu ako sto kilometrov a v ceste mu pritom stáli aj dve horstvá. Aténsky štátny posol Feidippides v roku 490 pred Kr. prebehol vzdialenosť medzi Aténami a Spartou, kde prišiel žiadať o pomoc proti Peržanom, za dva dni, prekonal tak vzdialenosť 230 km za dvadsať hodín.[8] Keď následne Atéčania, aj bez pomoci Sparty, zvíťazili proti Peržanom v bitke pri Maratóne, aténsky vojvodca Miltiades vyslal opäť Feidippida, aby túto radostnú zvesť oznámil Aténčanom. Vzdialenosť, ktorú následne prebehol merala 42 km a po slovách „Radujte sa zvíťazili sme!", padol mŕtvy na zem.[9] Na novodobých olympijských hrách sa na jeho počesť zaviedol maratónsky beh.[10]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 140.
  2. Eusebios, Kronika 2,193.[1]
  3. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 438.
  4. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 199.
  5. a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 141.
  6. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny, I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 27.
  7. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 142.
  8. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 166-167.
  9. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 274-275.
  10. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 29.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]