Donát
Donát | ||||||||
kartáginský donatistický biskup | ||||||||
Donát v Norimberskej kronike | ||||||||
Štát pôsobenia | Staroveký Rím | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Funkcie a tituly | ||||||||
kartáginský donatistický biskup | ||||||||
313 – 347 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Varianty mena | lat. Donat(us) | |||||||
Narodenie | Kartágo | |||||||
Úmrtie | okolo 355 Galia | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | Donatistická cirkev | |||||||
Biskup | ||||||||
Konsekrácia | 313 Kartágo | |||||||
Donát (iné mená Donat,[1] Donátus,[2] Donatus[2]) prezývaný Veľký[2] (Magnus), z Kartága[2] (Carthaginiensis) alebo z Čiernych Domov[2] (Casae Nigrae) bol druhý kartáginský schizmatický (donatistický) biskup, hlavný protagonista a predstavený donatistickej schizmy. Donatisti odmietli vysvätenie biskupa Ceciliána, pretože ho považovali za traditora a odpadlíka vysväteného iným traditorom Felixom z Aptungy. Po smrti prvého donatistického biskupa Majorína sa Donát stal v roku 313 biskupom v Kartágu. Na donatistickom biskupskom stolci sa udržal nasledujúcich tridsať rokov. V priebehu zložitého náboženského vývoja bol hlavnou tvárou donatizmu až do vlády Konštantia II., keď otvorene vystúpil voči cisárskej moci strániacej katolíkom. Známy je jeho výrok: Čo je cisár pre cirkev? (Quid est imperatori cum ecclesia?), ktoré mu pripisuje veľký protivník donatizmu svätý Optát. Za povstanie na čele extrémistického krídla donatistov, tzv. circumcellionov bol v roku 347 poslaný do exilu do Galie, kde o niekoľko rokov, pravdepodobne v roku 355 zomrel.[2][3] (podrobnejšie pozri donatizmus)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Dr. Jozef Špirko: Cirkevné dejiny (1943) [online]. a-repko.sk, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f PIGULA, Juraj. Vznik, pád a problém donatizmu. Verba Theologica (Ružomberok: Katolícka Univerzita v Ružomberku), roč. 9, čís. 2, s. 21 – 32. Dostupné online [cit. 2020-01-19]. ISSN 2644-4844.
- ↑ Donatus and Donatism. In: WACE. Dictionary of Christian Biography and Literature. Ed. William C. Piercy. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 1565630572, 978-1565630574. S. 442 – 450.